Dozvedáme sa, ako profesor Robert Edwards pomohol 4 miliónom matiek, ktoré by inak nemohli mať dieťa. Za to ho teraz ocenili Nobelovou cenou.
A Vatikán to kritizuje. Prečo?
Čítame, že profesor je zodpovedný za rozmach obchodovania s vajíčkami, za množstvo zmrazených embrií, z ktorých veľká časť zahynie alebo zostane odložená, a za zmätky v súčasnom svete, keď sa deti rodia starým mamám alebo nájomným matkám.
Uvažujúci čitateľ musí krútiť hlavou nad týmito argumentami predsedu Pápežskej akadémie pre život, veď to je predsa niečo podobné, ako robiť Alfreda Nobela (vynálezcu dynamitu) zodpovedným za to, keď teroristi vyhodia do vzduchu lietadlo semtexom.
Odhliadnuc od toho, že A. Nobel sám prežíval výčitky svedomia za to, že jeho vynález bol využitý na vojenské účely, a preto vo svojom testamente rozhodol, že časť z jeho dedičstva má byť použitá na ocenenie tých, ktorí sa pričinia o mier, treba si uvedomiť rozdiel medzi obviňovaním a kritizovaním ocenenia.
Objekt ocenenia
Nobelovu cenu dostávajú vedci za pozitívny prínos.
Ak hovoríme "A" - pomoc ženám, ktoré by inak nemohli mať dieťa,
treba povedať i "B" - čo urobil Vatikán: obchod s vajíčkami, nehumánna manipulácia s embryami, zmätky - keď už dieťa nebude vedieť, kto je vlastne jeho matka...
Týchto problémov prax oplodňovania in vitro prináša dosť veľa, zvyčajne sa o nich dozvieme len ako o senzácii:
- keď si žena spermiami mŕtveho manžela dáva splodiť "pohrobkov";
- keď žena porodí osemročnému synovi "dvojča", ktoré ako embryo (s ďalšími dvadsiatimi súrodencami) čakalo osem rokov zmrazené;
- keď náhradná matka si chce nechať dieťa, ktoré porodila;
- keď sa manželom narodí "vlastné" dieťa z darovaného vajíčka, či spermie (prípadne oboje);
- keď beloška porodí černošča, a tak zistia, že omylom zamenili vajíčko alebo spermiu...
Prínos objavu profesora Edwardsa je morálne natoľko sporný, že jeho ocenenie takouto prestížnou cenou je asi takej úrovne, ako nobelova cena za mier minulý rok pre amerického prezidenta Obamu.
Subjekt ocenenia
Ak by sme však chceli hodnotiť len samotný objav, odhliadnuc od jeho neskorších dôsledkov - zneužitia, je dôvod, pre ktorý by sme mohli kritizovať ocenenie profesora Edwardsa?
Článok nám predkladá hrdinstvo profesora, ktorý išiel za týmto cieľom "napriek opozícii cirkvi, vlád a mnohých médií, aj skepticizmu niektorých svojich vedeckých kolegov."
Je to skutočne hrdinstvo, alebo len hazardérske dobrodružstvo?
V článku čítame:
"Oplodnené embryá začali vkladať do materníc neplodným matkám v roku 1972. Niekoľko ťarchavostí sa však skončilo spontánnym potratom..."
Keď čítame túto informáciu, máme pocit, že z ich pokusov len niekoľko bolo neúspešných - skončilo spontánnym potratom.
Lenže o kúsok nižšie čítame:
"V roku 1977 vyskúšali nový postup... Dňa 25. júla 1978 prišla na svet Louise Brownová, prvé dieťa "zo skúmavky". "
To znamená, že od roku 1972 do roku 1978 boli všetky pokusy - a nebolo ich málo - neúspešné.
Čo bolo príčinou tejto neúspešnosti?
Azda náročný proces hľadania správnej cesty?
"...neskôr zistili, že to bolo vinou chybnej hormonálnej liečby. V roku 1977 vyskúšali nový postup, ktorý neobsahoval hormonálnu liečbu a spoliehal sa namiesto nej na presné načasovanie."
Takže nielen embryá, ale aj ženy, túžiace po dieťati sa stali pokusnými objektami, na ktorých skúšali "chybnú hormonálnu liečbu".
Toto nepôsobí dojmom serióznej práce vedca, ale skôr ako tápanie dobrodruha spôsobom pokus-omyl.
Ženy túžiace po dieťati tak boli použité pre pokusy - "hormonálnu liečbu". Dnes vieme, že nesprávna hormonálna liečba môže mať pre ženy aj fatálne dôsledky.
Na rozdiel od tých žien, na ktorých robil pokusy doktor Mengele, tieto ženy sa na to podujali dobrovoľne.
Dobrovoľne? Neviem...
Neviem si ani predstaviť, aký tlak prežíva žena s nenaplnenou túžbou po dieťati.
Ale jej zneužitie na lekárske pokusy nepovažujem za hrdinstvo, ani za hodné spoločenského ocenenia.
Ďakujem autorovi spomínaného článku, že nechal možnosť čítať medzi riadkami, a tak si človek môže pri troche uvažovania vytvoriť správny obraz o veci.
