Hoci sa narodil v Nitre (31. marca 1921), vyrastal v Bratislave. Jeho otec bol vojenský dôstojník, čo sa prenieslo do jeho povahy v istej forme prísnosti.
Počas druhej svetovej vojny študoval teológiu; kňazskú vysviacku mal v seminárskej kaplnke na svoje 24. narodeniny 31. marca 1945, počas náletov na Bratislavu; a primičnú svätú omšu slávil 2. apríla v Blumentálskom kostole, uprostred bojov o mesto. Hneď po omši utekali do krytu, takže ani z plánovaného primičného posedenia v Avione nič nebolo. Ako spomínal miništrantom, hoci alkohol zo zásady nepil, mal vtedy chuť na pivo, ktoré tam mali nachystané. Miesto neho ho zrejme vypili buď ešte Nemci, alebo už Rusi.
Keďže pri prechode frontu a v období krátko po oslobodení sa spoločnosť zmietala v chaose, zostal pôsobiť po vysviacke ako kaplán v Blumentáli, čo je inak nezvyklé, aby novokňaz zostal pôsobiť vo farnosti, odkiaľ pochádzal.
Pastorácia v Bratislave však bola náročná, čo sa prejavilo i na jeho zdraví a vyčerpanosti, preto už nasledujúci rok bol preložený za kaplána do Borského Svätého Mikuláša. Táto farnosť vynikala horlivosťou farníkov, čo sa výrazne prejavilo ich postojmi a činnosťou po nástupe komunistického režimu, keď začalo zatváranie kňazov. Hoci kaplán Travenec bol v tom čase už na inom pôsobisku (1947 - Nové Mesto nad Váhom, 1948 - Bratislava-dóm sv.Martina), boli to aj kontakty s borskomikulášskou farnosťou, ktoré využíval pri pomoci zavretým, či skrývajúcim sa kňazom.
Výbornú znalosť nemčiny využíval na to, že počúval zahraničné rozhlasové vysielanie a takto mohol sprostrekovať informácie aj druhým.
Popri tom v roku 1950 dosiahol doktorát z teológie a bol preložený za kaplána do Šurian. I tam sa snažil pomáhať kňazom, internovaným v novozámockom kláštore.
V nasledujúcom roku bol preložený za kaplána do Serede. Avšak ešte v tom roku bol zatknutý a odsúdený na dva a pol roka väzenia za rozvracanie republiky. Jeden z uväznených kňazov, s ktorými udržiaval kontakt, nevydržal ťažké mučenie, a hoci sa tomu bránil, vykĺzlo mu z úst Travencovo meno...
Sedel v Leopoldove, Ilave i v Bratislave. V r. 1953 bol na amnestiu prepustený a nastúpil ako robotník do Botanickej záhrady.
Ako dôsledok väznenia prepukla u neho tuberkulóza. Po vyliečení nastúpil ako bábkoherec v žilinskom bábkovom divadle. Tam potom pôsobil až do r. 1956, kedy znovu dostal štátny súhlas k duchovnej činnosti a tak nastúpil ako kaplán do Trnavy.
Posledným kaplánskym miestom boli v r. 1960-62 Zlaté Moravce, kde bol zároveň správcom kostola. Potom sa stal na osem rokov správcom farnosti v Štiavnických Baniach.
Režimu nevyhovujúci kňazi, ak vôbec mohli pôsobiť, dostávali sa na pôsobiská, ako sa hovorí "Pánu Bohu za chrbtom".
A tak aj Dr.Travenec po ôsmych rokoch vystriedal banícke prostredie Štiavnických vrchov za "baštu luteranizmu", Myjavu. Keď ho tam posielali, na biskupskom úrade v Trnave mu povedali, že na dva roky - nech to nejako vydrží. Napokon to však bolo 25 a pol roka.
Na Myjavu prišiel v decembri 1970.
Čakala ho tam farnosť s malým počtom veriacich, sužovaná nielen postojom väčšinových evanjelikov, ktorí katolíkov často vnímali ako tých, čo " im ukradli kostol ", ale najmä angažovanými komunistami, z ktorých tí, čo boli pôvodom katolíci, boli fyzickým dôkazom platnosti porekadla "poturčenec horší od Turka".
Na Myjave ho čakala aj oprava kostolov. V Turej Lúke (vtedy samostatná obec, od r.1929 bez katolíckeho farára, v r.1962 bola predaná i fara) bol kostol už v nepoužiteľnom stave, a na samotnej Myjave bola v r.1969 začatá rekonštrukcia kostola obitím fasády, to bolo však všetko.
Stavebný materiál bol pôvodne uložený v hospodárskych budovách fary. Avšak práve v r.1970 sa začalo s výstavbou sídliska, zvaného "čínsky múr", ktorému za obeť padli všetky cirkevné budovy a pozemky v meste, okrem samotného kostola, fary a malého kúska záhrady.
Materiál, určený na opravu kostola, si zčasti "požičali" stavebníci, a ostatné, čo nepotrebovali, povyhadzovali z hospodárskych budov von, napospas počasiu a zlodejom.
V takýchto pomeroch sa Dr. Travenec pustil do opravy kostola. Malé množstvo peňazí na účte, a ešte menej pri zbierkach, mu určite stačiť nemohli. Zrejme to boli investície z jeho vlastných zdrojov (priatelia kňazi v Západnom Nemecku a príbuzní v Rakúsku), ktoré mu umožnili kostol zrekonštruovať, že už 4. novembra 1973 sa mohla konať slávnostná posviacka.
Vo veľmi zlom stave bol však kostol v Turej Lúke. V 60-tych rokoch tam už zrejme ani omše nebývali. Od roku 1971 tam začal slúžiť omšu každú druhú nedeľu, hoci ako píše v koncoročnej správe biskupskému úradu z 31.12.1971 je "stav kostola zvnútra i zvonka veľmi biedny".
V r.1972 rada MNV v Turej Lúke rozhodla, že treba opraviť kostol, lebo kazí vzhľad obce. Funkcionári začali naliehať na farára, lenže ten nebol schopný opravovať dva kostoly naraz.
Rozhodnutie o oprave však neznamenalo žiadnu pomoc. Jedine ONV "láskavo" povolilo v r.1973 konať zbierku na opravu kostola aj v ostatných obciach senického dekanátu. Výnos zbierky však nebol veľký. I tak sa začalo v r.1974 s prácami. Pôvodne ich mala vykonať stavebná skupina JRD, ale odmietli. Tiež MNV začalo robiť obštrukcie, a zamietať jednu žiadosť za druhou (napr. zakázali oplotiť pozemok okolo opravovaného kostola).
Napriek všetkým problémom a prekážkam už v októbri 1974 ohlásil Dr. Travenec dokončovanie prác na exteriéri kostola a žiadal povolenie pre opravu interiéru.
Už o dva roky bol kostol opravený, jediné, čo sa nepodarilo zrealizovať, bola oprava strechy. Projekty boli síce vypracované, včítane výmeny krovu, ale zrejme už nebolo peňazí.
Napokon v r.1981 vymenili aspoň škridlu, avšak zrejme použili príliš lacnú, ktorá sa už po 15 rokoch rozpadávala.
Funkcionári mohli byť síce spokojní, že kostol už nekazí vzhľad obce. Lenže nevynechali žiadnu príležitosť, aby farára nepotrápili:
Bolo na neho vznesené obvinenie, že pri opravných prácach zničili gotický portál kostola. Kde by sa však na kostole, postavenom v r.1610 v jednoduchom renesančnom štýle, objavil gotický portál? Bola to hlúposť, ale príležitosť znepríjemniť farárovi život...
Dr. Travenec však neopravoval len chrámy postavené z kameňa a tehál. Ešte viac mu záležalo na duchovných chrámoch - svojich farníkoch.
Ani tu to nebolo ľahké. Tvrdé údery normalizácie sa na živote veriacich prejavovali naplno. Jasne to vidieť na štatistike detí, prihlásených na náboženstvo: Kým v r. 1969 bolo na katolícke náboženstvo prihlásených 115 detí, v r. 1971 bola z toho necelá polovica - len 56 (v decembri kleslo na 54); podobne v Turej Lúke: v r. 1969 bolo 18 detí a v r. 1971 len 6.
Nasledujúci rok bolo v Myjave prihlásených na náboženstvo 28 detí, v r. 1973 už len 16, a v r. 1974 dokonca 10.
V Turej Lúke bolo v r.1973 a 1974 prihlásené jediné dieťa na katolícke náboženstvo.
Príčinou tohto poklesu bol intenzívny tlak najmä na lekárov a úradníkov, aby deti na náboženstvo neprihlasovali.
Vytrvalá pastoračná snaha Dr. Travenca (pri ktorej využíval i svoje skúsenosti z bábkohereckej praxe) však začala prinášať ovocie: už v r. 1977 počet detí na náboženstve vzrástol na Myjave na 28, a v Turej Lúke 7.
Stále sa však robilo všetko preto, aby deti na náboženstvo nechodili. Vyučovanie smelo byť v škole len vo večerných hodinách, keď už skončila družina i všetky krúžky. Okrem toho deti, ktoré chodili na náboženstvo, či do kostola mali problém dostať odporúčanie od vedenia školy pri prihláške na strednú školu.
Riaditeľ školy dokonca občas v nedeľu ráno stával naproti kostolu a sledoval, ktoré deti idú na omšu...
Raz sa dokonca pokúsil dostať farára do pasce:
Bolo to v zimnom čase, náboženstvo malo byť o piatej večer, čiže už za tmy. Deti uzimené stáli pred školou, keď prišiel farár vyučovať náboženstvo - riaditeľ ich poslal von a budovu zamkol.
Travencovi zostávali dve možnosti: kapitulovať a poslať deti domov, alebo riskovať obvinenie z porušenia predpisov, či dokonca z "marenia štátneho dozoru nad cirkvami" (trestný čin - dva roky nepodmienečne) a zobrať deti na faru. Rozhodol sa pre to druhé riešenie. Hneď na druhý deň však napísal oznámenie na ONV v Senici, že bol nútený vziať deti na faru, lebo škola bola v čase vyučovania náboženstva zamknutá.
Ako sa hovorí: kto druhému jamu kope, sám do nej padne. Vďaka odvahe a duchaprítomnosti Dr. Travenca sa pasca, ktorú mu nachystal riaditeľ školy, obrátila proti nemu samému.
Prísnosť, jedna z čŕt jeho povahy, bola v tomto náročnom prostredí určite potrebná, aby viera ľudí obstála v skúškach.
Prejavila sa pri pohreboch ľudí, ktorým príbuzní nedopriali pred smrťou kňaza.
Zaznievala i z jasných slov pri kázňach, kde sa prejavoval ako kazateľ, hlásajúci pravdu "vhod i nevhod". Túto prísnosť však vyvažoval v prehojnej miere dobrotou a láskavosťou.
Keď jeho silný hlas pri kázni hrmel kostolom, nie všetkým sa to páčilo. (Ale kto vyhovie všetkým?) Keď sa však gašparko (maňuška na jeho ruke) prihovoril deťom, tie ani nedýchali a počúvali s otvorenými ústami.
Veľkosť jeho osobnosti sa prejavovala aj v ekumenických vzťahoch. Vedel si nájsť cestu na evanjelickú faru, kde ho prijali ako kolegu a brata. Pravidelne konali ekumenické bohoslužby, ale viedli aj dlhé osobné rozhovory. Neznamená to však, že by žiadne problémy neboli. Pracoval však na ich prekonávaní. Viac ráz o tom zanechal v ročnej správe poznámku: "vzťah k evanjelikom oficiálne veľmi dobrý, priateľský vzťah k obom farárom, v skutočnosti veľké problémy, najmä v miešaných manželstvách..."
Dobré ekumenické vzťahy dali ku koncu jeho pôsobenia možnosť vzniku "Kresťanskej akadémie na Myjave", ktorá fungovala na ekumenickom princípe.
Príchod slobody po nežnej revolúcii ´89, znamenal mnohé dovtedy nevídané možnosti pastorácie. So sedemdesiatkou na krku sa s plnou vervou pustil do obnovy života farnosti. A jeho aktivity mali aj širší záber: v roku 1991 bol vymenovaný za cirkevného sudcu, písal články do Katolíckych novín a náboženských časopisov, dokonca sa s ním uvažovalo na šéfredaktora Katolíckych novín. Po zriadení inštitútu školských dekanov bol do tejto funkcie vymenovaný pre senický dekanát.
Ako uznanie za jeho hrdinskú a obetavú kňazskú činnosť mu bol udelená najprv hodnosť čestného dekana a neskôr titul Monsignor (tzv. "pápežský kaplán").
V marci 1996 dosiahol 75 rokov. Je to vek, kedy podľa cirkevného práva musí farár požiadať o uvoľnenie z funkcie. Bežná je však prax, že biskup ich ponechá na fare i naďalej, kým vládzu.
Mons. Travenec si však začal uvedomovať, že sily ho už naozaj opúšťajú, a že by už všetky úlohy farára nedokázal dobre plniť. Nechcel na starobu pokaziť to, čo na Myjave 25 rokov budoval.
A tak sa rozhodol z Myjavy odísť. Keď som 2. júla 1996 od neho preberal farnosť, starostlivo mi všetko poukazoval, povysvetľoval, zaviedol predstaviť na evanjelickú faru i k primátorovi...
Potom odišiel - nie však "na zaslúžený odpočinok", ale k svojmu priateľovi farárovi v Bratislave-Dúbravke, aby mu, koľko ešte bude môcť, vypomáhal. (Dva roky tam dokonca supľoval povinnosti chýbajúceho kaplána.)
Popri farskej pastorácii sa Mons. Travenec venoval aj duchovnej službe medzi postihnutými. I tu sa prejavila jeho láskavosť, dobrota a veľkosť jeho kňazského srdca. On tieto deti nazýval "mimoriadne obdarenými".
Staroba sa však na ňom čím ďalej viac podpisovala. Nakoľko mu zdravotný stav dovoľoval, stále vykonával kňazskú službu. Keď sa ho pýtali, ako to, že má taký dobrý sluch, keď jeho sestra už nepočuje, odpovedal: "Pán Boh vie, ako rád spovedám."
Začiatkom roku 2009, hoci mentálne stále pri plnej sile, stal sa ležiacim pacientom. Rozhodnutie cirkevnej vrchnosti, aby bol umiestnený do kňazského domova v Beckove, kde starých kňazov opatrujú rehoľné sestričky, bolo pre neho ťažké, ale prijal ho s rovnakou "vojenskou" poslušnosťou, ako všetky predošlé rozhodnutia.
V invalidnom vozíku v Beckove a na nemocničnom lôžku strávil posledný rok aj štvrť svojho života.
Hoci počas svojho života nebol veľmi naklonený informáciám o rôznych súkromných zjaveniach, ako spomenul biskup Tóth pri jeho pohrebe, sestričkám v Beckove sa začiatkom júla zdôveril: "Páter Pio mi povedal, že mám ešte dvanásť dní života."
A naozaj, na dvanásty deň odvtedy, v nedeľu 18. júla 2010 si ho Pán povolal z tohto sveta.
Ako poznamenal jeden jeho bývalý miništrant: "Teraz už bude vidieť všetky tie veci, čo nám hovoril na náboženstve, že keď bude s Pánom tak si pozrie."
Nech ho Pán odmení za jeho obetavý život a požehnanú kňazskú službu.
Z úcty k tomuto človeku a kňazovi nepovoľujem diskusiu k článku, čo pochopí každý, kto aspoň občas do diskusií zájde a vidí, čoho sú niektorí diskutujúci schopní...
Ak by sa však niekto chcel k tomuto článku vyjadriť , môže mi napísať mail na marianus@mariasoft.sk
