Bol som vtedy čerstvý prvák na gympli a sestra ma stiahla na mládežnícku púť do Šaštína. Akcii "šéfoval" Vlado, ktorý ako medik mal v "podzemnej Cirkvi" na starosti stredoškolácke stretká, hoci je z tohto obdobia známejší ako "šéf" Kufríkovcov.
Počas piatich rokov, čo som strávil u Kufríkovcov, som mal možnosť s ním mnoho zažiť a veľa som sa od neho aj naučil.
Bolo by toho určite mnoho, čo by som mohol spomenúť:
Ako prišiel na akciu so zakrvavenou vetrovkou, lebo po ceste pomáhal zachrániť zraneného pri dopravnej nehode...
Ako nás učil poznávať slovenské hory...
Ako nás zasväcoval do skutočnej histórie, často diametrálne odlišnej od toho čo sme počuli v škole...
Ako mnohým pomohol získať body pri prijímačkách na vysokú - vďaka kolektívnym prácam SOČ...
Ako na stanovačkách či lyžovačkách dojedol zvyšky jedla, čo už nikto nechcel zjesť...
No, v pamäti sa mi vynára jedna (možno až veľmi osobná) spomienka:
Na spomenutej púti v Šaštíne sa v roku 1983 ešte nekonal žiaden nočný program. V sobotu večer sa bazilika zavrela a my sme išli prenocovať k niekomu do rodinného domu. Ráno sme sa vrátili do baziliky a po slávnostnej sv.omši sme sa v čase poludnia vybrali pešo do Kútov na vlak, pretože všetky spoje cez Šaštín štátna správa počas púte zrušila.
Vďaka tejto púti som spoznal Kufríkovcov. A tak v nasledujúcich rokoch som okrem stredoškolských stretiek a výletov začal chodiť aj do spevokolu. Pätnásťročný pubertiak, bez nejakého lepšieho hudobného sluchu a úplne bez citu pre rytmus. Je jasné, že mojou motiváciou nebol spev, ale to popri tom - partia a zážitky (často dobrodružné - nebezpečné, lebo ŠTB striehla za každým rohom).
Chuderka dirigentka Terka sa so mnou čosi natrápila aj na individuálnom doučovaní spevu... Vlado sa na omši, keď sme spievali, vždy postavil ku mne a hučal mi do ucha, aby som sa chytil...
A zrejme som nebol jediný pubertiak v zbore, ktorý mal takého nedostatky, pretože Terkin brat Majo aj vyvolal v zbore "vzburu", že aby odtiaľ odišli tí, čo nevedia spievať. Vlado sa však jednoznačne postavil na obranu slabších (spevákov) a nikto nemusel odísť.
Majo to potom vyriešil tak, že vo vnútri zboru vytvoril akúsi umelecky kvalitnejšiu "platformu".
Tak prešiel rok...
Znovu prišla púť k Sedembolestnej do Šaštína. Ale čosi bolo v roku 1984 inak.
Farár dostal od štátnej správy nariadenie, že keď v sobotu večer skončí duchovný program, má ľudí vyzvať, aby išli von a baziliku zavrieť.
Keď sa to Vlado dozvedel, rýchlo vytvoril tím aj s mladými z iného spevokolu a pripravili pásmo piesní, úvah a básní, ktoré sme takto potiahli až do prvej rannej omše. Takže duchovný program neskončil, a baziliku nebolo treba zavrieť.
Bolo to asi prvý raz, čo na púti prebiehal celonočný mládežnícky program - a bola to taká malá generálka k veľkolepej púti v nasledujúcom roku na Velehrade.
Keď sme sa vrátili z tejto púte v Šaštíne, mali sme v pondelok večer nácvik zboru. Vlado tam vtedy zahlásil: "Panna Mária urobila v Šaštíne zázrak!"
Všetci na neho prekvapene a zvedavo upreli zrak.
A Vlado so svojím typickým potmehúdskym úsmevom pokračoval: "Panna Mária urobila zázrak - Maroš v Šaštíne nespieval falošne."
No, vďaka!
Cítil som sa veľmi ponížene.
Považoval som sa za plnohodnotého člena zboru, a zrazu toto!
Až neskôr som pochopil, ako mi aj týmto podpichnutím pomohol.
Hoci som ako spevák pre zbor veľkým prínosom nebol, Vlado ma poveroval rôznymi úlohami, takže som sa nielen mohol cítiť užitočný, ale určite som aj v niečom užitočný bol.
Navyše vďaka zboru a hučaniu do ucha (okrem Vlada sa pri mne diplomaticky striedali aj Števo, Peter a isto i ďalší) som sa naučil ako-tak spievať, čo sa mi neskôr v kňazskej službe veľmi zišlo.
Keď som nastúpil do seminára, moje kontakty s Kufríkovcami sa postupne utlmili. Aj Vlada som už len zopár ráz stretol. Jeho mnohé aktivity som mohol vďaka medializovaniu sledovať, a niekedy sa aj niečoho aktívne "dotknúť".
Keď sa v médiách objavila "kauza" s udeľovaním titulov na vysokej škole sv. Alžbety, vôbec ma to nevyrušilo.
Vedel som, že pre Vlada sú dôležité úplne iné veci, ako nejaké tituly. Tie sú len prostriedkom, cez ktorý sa dá dosiahnuť skutočné naozaj potrebné dobro.
Podobne, ako to bolo aj v mojom prípade: Keď "obetoval" kvalitu spevu v zbore, a vďaka tomu sa mohol udiať jeden z malých zázrakov v mojom živote.
Vďaka, Vlado!
