Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha.
Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo sa stalo s figovníkom, ale keby ste aj tomuto vrchu povedali: Zdvihni sa a hoď sa do mora, a vo svojom srdci nezapochybujete, ale uveríte, že sa stane, čo ste povedali, stane sa to.
Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“
Skutočná viera totiž znamená hľadať a prijímať Božiu vôľu. Ak sa teda človek stotožní s Božou vôľou a s ňou spolupracuje, vtedy aj Boh spolupracuje s ním.
Práve tento postoj viery vylučuje želanie zamerané vo svoj osobný prospech. Samozrejme, že človeka, ktorý uskutočňuje Božiu vôľu, Boh požehná aj v jeho osobnom živote, ale to nie je cieľ jeho úsilia. Mohli by sme to nazvať akousi pridanou hodnotou.
Keď došli do Jeruzalema, Ježiš začal vyučovať v chráme. Veľkňazi a starší ho chceli zabiť, ale nemali pre zástup odvahu proti nemu priamo zasiahnuť.
Preto sa na neho obrátili s otázkou: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“
Ježiš im však neodpovedal priamo, ale protiotázkou: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“
Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: Z neba, povie nám: Prečo ste mu teda neuverili? Ale ak povieme: Od ľudí, pobúrime si proti sebe zástup, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“
A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“
Na adresu týchto vodcov národa, ktorí sa spreneverili Bohu, nadviazal potom Ježiš podobenstvom o zlých vinohradníkoch , v ktorom aj prorocky naznačil, že keď ho pôjdu zabiť, vyvlečú ho z Jeruzalema von.
Zákonníci a veľkňazi pochopili, že to o nich povedal toto podobenstvo. Preto ho chceli zajať, len sa báli zástupu. Nechali ho teda a odišli.
Evanjelisti uvádzajú pri tejto príležitosti aj ďalšie podobenstvá, ktoré Ježiš povedal na adresu vodcov národa.
Keď to videli farizej, uvažovali, ako Ježiša podchytiť v reči. Pýtali sa ho, či majú platiť daň cisárovi, alebo nie?
Ak by Ježiš povedal, že nemajú platiť, obvinili by ho z buričstva proti rímskej nadvláde. Ak by povedal, že majú platiť, obvinili by ho z kolaborácie s Rimanmi a znížilo by to jeho popularitu, lebo nikto rád nepočúva, že má platiť dane.
Ježiš sa však nenechal nachytať, a práve naopak, nachytal ich. Povedal, aby mu ukázali daňový peniaz - denár. Keď tak spravili, spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“
Odpovedali mu: „Cisárov.“
Ježiš im na to povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
Na minci bol cisárov obraz. Židia by z náboženských dôvodov nemali takéto peniaze používať. A už vonkoncom bolo chybou, že takýto peniaz so sebou priniesli do chrámu.
Lenže rímske denáre radšej používali, než židovské šekle, lebo to bola „tvrdšia“ mena.
Ježiš ich teda odhalil: rímske peniaze sú pre nich dôležitejšie, než Božie zákony.
A tak, keď sú ľuďom dobré cisárove peniaze, je správne, ak mu aj platia daň.
Po farizejoch sa do Ježiša pustili saduceji, ktorí popierali vieru vo vzkriesenie. Ježiš aj ich argumenty vyvrátil a poukázal, že Boh sa Mojžišovi predstavil ako „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“, a on je predsa Bohom živých a nie mŕtvych.
Tieto udalosti v chráme museli byť dosť živé. Medzi poslucháčmi boli stále ďalší, ktorí kládli Ježišovi otázky, aby ho podchytili, a to aj napriek tomu, že mnohých z nich už argumentmi umlčal.
Ďalší zákonník vystúpil s otázkou: Ktoré prikázanie je najväčšie? Ježiš mu odopvedal, že je to príkaz lásky k Bohu a k blížnemu. Na ďalšiu reakciu zákonníka ho Ježiš pochválil, ako malého žiačika: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“
Po týchto diskusných útokoch Ježiš varoval zhromaždený zástup poslucháčov, ktorí boli toho všetkého svedkami, pred pokrytectvom farizejov a zákonníkov.
Keď záujem zástupov utíchol, Ježiš si sadol na nádvorí chrámu, naproti pokladnici a sledoval ľudí, ako prichádzajú a hádžu milodary pre chrám. Pokladnica bola tak skonštruovaná, že keď sa do nej nasypala väčšia suma, tak to dobre zarámusilo.
Samozrejme, že taký zvuk vzbudil pozornosť a zvedavosť prítomných, kto to vhodil taký veľký obnos.
Keď však prišla istá chudobná vdova, nevzbudila žiadnu pozornosť. Do pokladnice vhodila dve leptá. Boli to dve drobné grécke mince, ktoré svojou nízkou hodnotou nemali ani rímsky ekvivalent. Najmenšia rímska minca - kvadrans mala dvojnásobnú hodnotu.
Tieto mince chudobnej vdovy pri dopade na dno pokladnice nevydali žiaden zvuk.
Ježiš však na ňu upozornil svojich učeníkov:
„Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Večer Ježiš znovu odišiel z Jeruzalema a nocoval na Olivovej hore.
