reklama

Nežná a padajúce hlavy

Byť predstaveným, vychovávateľom, zodpovedným za formáciu druhých, mať rozhodujúce slovo povedať o niekom, či je súci, je veľmi náročná úloha.V tomto smere predstaveným kňazského seminára niet čo závidieť. Ich situácia za totality bola ešte horšia.

Písmo: A- | A+

Okrem tejto zodpovednosti voči Bohu a Cirkvi, museli čeliť aj tlaku zo strany štátu. Tlaku voči svojej osobe - keď ich nútili k spolupráci (ak by hrdinsky povedali otvorené NIE, okamžite by ich odstavili z funkcie, a pravdepodobne by aj stratili štátny súhlas).
Ale aj tlaku voči bohoslovcom (koľkých zachránili - možno za cenu kompromisov - nikto netuší). Mnohým, ktorí boli v seminári, hrozilo, že tam byť nemusia. A takých, ktorí tam nemali čo hľadať (dosadení) bol problém sa zbaviť.

Povedať niekomu "nepatríš sem" je veľmi ťažké, nepríjemné a nepopulárne. Ale patrí to k úlohe predstavených. Za totality to bolo o to ťažšie, že vylúčený mal výhodu "mučeníka", ktorého eštébáci a pácemáci vykopli. Určite boli aj takí, ktorí boli vylúčení preto, že boli dobrí (napr. po hladovke v decembri 1980 - ale tých sa práve predstavení snažili zo všetkých síl zachrániť). Ale boli aj takí, ktorí sa naozaj ukázali pre kňazstvo nevhodní.
(Napr. jeden vyhodený bohoslovec - tiež vraj "obeť režimu" - robil potom kostolníka. Počas jeho polročného kostolníčenia [či kostol ničenia?] rapídne stúpla v tom kostole spotreba omšového vína.)

Bohoslovci - mladí muži, plní energie a entuziazmu (niekedy až nekriticky silného), tak ako všetci mladí, majú v sebe túžbu meniť svet, a tak niekedy ťažko nesú obmedzenia, dané seminárskym poriadkom. Nečudo, že ak sa nestotožnili so seminárskym poriadkom (čo za totality bolo pochopiteľné), mohli vnímať predstavených viac ako bacharov, než ako otcov. (Priznám sa, že osobne som počas roku a pol v seminári za totality takú skúsenosť nemal. V prípade prúšvihov som ich zažil, skôr láskavých, chápavých a trpezlivých.)

Predstavení kňazského seminára to za totality nemali vôbec ľahké.

Napríklad, keď Kongregácia pre klérus vydala dekrét "Quidam episcopi", ktorým verejne odsúdila komunistami zriadené Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris, mnohí kňazi prestali na schôdze tohto združenia chodiť. Odmietal tam chodiť aj biskup Dr. Július Gábriš. Avšak rektora seminára Félixa Petroviča požiadal, aby na "Pacem" chodil, lebo v opačnom prípade by stratil štátny súhlas, a štátni by za rektora dosadili človeka úplne servilného režimu. A tomu chcel biskup predísť.
Rektor Petrovič vyhovel žiadosti biskupa, ktorú veľmi dobre chápal. Pritom ho však bolelo, že je všetkými vnímaný ako zradca - pácemák.

Druhý príklad: Po smrti rektora Petroviča bol naozaj tvrdý boj medzi biskupom a štátnymi, preto bol kňazský seminár rok bez rektora.
Vedením seminára bol v tom čase poverení prefekt Karol Krajči. Bol to dobrosrdečný kňaz, aj keď trošku ťažkopádny. Muselo ho veľmi bolieť, že sa o ňom hovorilo, že je eštebák. Možno k tomu prispela práve tá ťažkopádnosť, ktorá sa niekedy prejavila v uplatňovaní seminárskeho poriadku. Viac však na to vplývala nešťastná zhoda, že bol predtým šesť rokov kaplánom u svojho menovca, ktorého prepojenosť na ŠTB bola úplne zrejmá.
Keď v r.1989 vyšlo druhé doplnené vydanie knihy Antona Hlinku Sila slabých a slabosť silných, bolo v nej tvrdenie, ža prefekt Krajči zaviedol v seminári predpis, že každá návšteva sa musela na vrátnici nielen zapísať, ale predložiť aj občiansky preukaz. Čo za tým bolo, netuším. Hlinka mohol použiť len tie informácie, ktoré k nemu spoza železnej opony prenikli. Faktom však je, že som v tom čase chodil do seminára a nosil som bohoslovcom samizdatovú literatúru, a ani raz ma nikto nezapisoval, a nikto odo mňa nikdy občiansky preukaz nepýtal.
Po "nežnej" prišiel A. Hlinka do seminára, kde som už bol medzi časom i ja, a vravel, že pripravuje tretie vydanie knihy - ak má niekto informácie na doplnenie, nech príde za ním. Tak som išiel, že tá informácia v knihe nie je správna, lebo som tam chodieval. Žiaľ, sklamal som sa - prof. Hlinka nemal vôbec záujem o tom hovoriť, nieto aby toto obvinenie v knihe zkorigoval.

Predstavení kňazského seminára to nemali ľahké ani počas nežnej revolúcie. (Ako to spomínam v článku Nežná a bohoslovci.)

Nikto nevedel, ako sa situácia vyvinie. Preto je pochopiteľné, že boli opatrní. Ale na druhej strane vývoju udalostí ani neprekážali. Ba rektor Bartál bol osobne zaangažovaný do diania, keď zástupcov bohoslovcov vozil do Trnavy k arcibiskupovi Sokolovi. Takto zabezpečil, že nikto nemohol prebiehajúce udalosti prekrútiť a bohoslovcov obviniť, že porušili seminársku disciplínu a poslušnosť predstaveným.
(Azda to, čo mu najviac priťažilo, ani nesúviselo s režimom, ale že ako kňaz maďarskej národnosti, do istej miery zvýhodňoval maďarských bohoslovcov.)

Keďže som bol len v druhom ročníku, ešte som nebol natoľko rozhľadený a zabehnutý, aby som mohol byť v centre revolučného diania. Preto ma prekvapila petícia, organizovaná piatakmi (vtedy najstaršími bohoslovcami), za odvolanie vedenia fakulty a kňazského seminára. Prekvapila - lebo som dovtedy nad touto záležitosťou vôbec neuvažoval. Pre mňa bol nepriateľom režim, nie predstavení.

Petícia obsahovala v texte dve požiadavky:
A) Odvolanie z vedenia bohosloveckej fakulty prodekana J. K. a tajomníka L. O.
B) Odvolanie z vedenia kňazského seminára rektora Karola Bartála a prefekta Karola Krajčiho

S bodom A) som sa bez váhania celkom stotožnil, lebo angažovanosť oboch v spolupráci s režimom bola evidentná, a ich prítomnosť vyvolávala naozaj neblahú atmosféru na fakulte (čo sme si niektorí mohli naplno "vychutnať" už pri prijímačkách).

Ale bod B) vo mne vyvolal dilému. Nemyslel som, že by uvedení predstavení seminára naozaj škodili a že by sa ich bolo treba takýmto spôsobom zbavovať. Samozrejme, že kompromismi s režimom boli aj oni zkompromitovaní. Ale dávať ich na jednu úroveň prodekanovi a tajomníkovi, sa mi zdalo kruté a nespravodlivé. Pod to som sa podpísať nechcel.

Navyše, v bode A) nebol uvedený dekan fakulty. Ten síce nebol až tak zkompromitovaný ako jeho prodekan a tajomník, ale - napriek tomu, že ako kňaz a ako pedagóg bol naozaj dobrý - v spolupráci s režimom bol omnoho viac skopromitovaný, ako predstavení seminára.
Dva príklady: okrem toho, že strhával letáky, keď začala "nežná revolúcia" a nadával nám do štekajúcich psov, pár mesiacov predtým sa dopustil vážneho kompromisu s režimom, ktorý bol priamym porušením dvoch cirkevných predpisov:
Po smrti nitrianskeho biskupa Jána Pásztora v novembri 1988 sa stal ordinárom - administrátorom nitrianskej diecézy, pričom zostal aj naďalej dekanom fakulty.
Práve tieto dve funkcie zneužil v službe pre štátnych pánov: Mali sme v ročníku spolužiaka, ktorý bol veľmi konflitný a otvorene sa priznával k spolupráci s ŠTB, ktorou sa aj vyhrážal každému, s kým prišiel do konfliktu. Do seminára a na bohosloveckú fakultu bol prijatý za gréckokatolícku prešovskú diecézu. Prešovský ordinár Ján Hirka (neskôr biskup) ho však na konci prvého ročníka v júni 1989 vylúčil, vďaka čomu sa mnohým uľavilo.
Aké bolo však naše prekvapenie, keď v septembri toho istého roku nastúpil do druhého ročníka za nitriansku diecézu. Nitriansky ordinár a dekan fakulty v jednej osobe ho prijal, hoci cirkevné právo sa vyjadruje negatívne o tom, aby bol do seminára prijatý za jednu diecézu bohoslovec, ktorý bol vylúčený zo seminára z inej diecézy. Navyše sa jednalo o gréckokatolíka, prijatý bol za rímskokatolícku diecézu.

Tieto dva postoje dekana fakulty boli podľa mňa také vážne, že mal byť uvedený v petícii, pokiaľ tam boli aj predstavení seminára. Nemyslel som si však, že by to bolo nutné (napokon, v januári už aj tak dekanom nebol), ale považoval som to za nespravodlivosť a krivdu voči predstaveným seminára.

Piataci, ktorí petíciu organizovali, boli práve z nitrianskej diecézy. Či to bol teda rešpekt a úcta voči svojmu diecéznemu predstavenému, alebo strach, že by ich mohol z titulu svojej funkcie vylúčiť zo seminára alebo zamietnuť im vysviacku, to neviem.

Stál som teda v izbe piatakov pri stole, na ktorom ležala petícia, so stĺpcom podpisov, ktorých síce nebolo málo, ale pri takom počte bohoslovcov, ich ešte nebolo ani veľa. Stál som, a váhal... Bol som presvedčený, že bod A) je nutné podpísať, že je nevyhnutná zmena na fakulte. Ale podpísať bod B) sa mi zdalo nefér. Aj som povedal, túto moju dilému a spýtal sa, či môžem petíciu podpísať s poznámkou, že súhlasím len s bodom A).
Povedali, že nie. Buď podpíšem, alebo nie, ale žiadne poznámky tam uvádzať nesmiem.
Napokon som usúdil, že zmena na fakulte je nevyhnutne potrebná, a že nemožno zostať bokom pri jej dosiahnutí. A tak som petíciu podpísal, s aspoň ústne pred všetkými vyslovenou výhradou, že s bodom B) nesúhlasím.

Na zhromaždení v aule fakulty bola potom petícia odovzdaná arcibiskupovi Sokolovi, ktorý ju akceptoval. Rektor a prefekt odovzdali svoje funkcie, a odišli dôstojne, i keď určite vnútorne zranení.
Prodekana už nebolo - hoci ešte neexistovali cestovné kancelárie s last minute, vedel si veľmi pohotovo, napriek ešte nespadnutej železnej opone, vybaviť zájazd do Svätej Zeme.
Jedine tajomník fakulty si na zhromaždení v aule vyžiadal slovo, a tento vtedy 43-ročný muž nám s plačom začal hovoriť, ako nás má rád a že nikdy nikomu neublížil, a že aby sme ho nevyháňali...

Žiaľ, revolúcie mávajú aj svoje tienisté stránky. Teraz, pri dvadsiatom výročí "nežnej", keď spomíname a pripomíname význam tých udalostí, a - žiaľ - je už potrebné hovoriť o jej význame a pozitívach, nedá mi nespomenúť i tento tienistý moment.

Na jednej strane som stále presvedčený, že v tom historickom okamihu bolo nepochybne potrebné podporiť zmeny, ktoré nastávali, ale na druhej strane ma mrzia obete revolúcie, keď kňazi, predstavení seminára, ktorí sa snažili nielen stáť na nohách vo víchre totality, ale ešte aj podržať tých, ktorí im boli zverení, museli odísť s puncom zradcov.
Neviem, či im vôbec niekedy niekto poďakoval. A určite ich nikto nenazval hrdinami, hoci podľa mňa nimi boli. Svedčí o tom aj ich dôstojný život v ďalších rokoch už vydobytej slobody.

Tiež si považujem za povinnosť voči objektívnosti histórie vydať svedectvo aj o týchto udalostiach.

epilóg:
Po odchode rektora a prefekta poveril arcibiskup vedením seminára špirituála J. D.

Keď sme sa 6. decembra 1989 vracali do seminára z vychádzky, počas ktorej sme boli robiť na Patrónke postihnutým deťom Mikuláša, stretli sme bohoslovcov s taškami, ako idú na električku. Dozvedeli sme sa, že arcibiskup Sokol zavrel kňazský seminár a rozhodol o predčasných vianočných prázdninách.
Bol to rozumný krok, lebo za dva týždne štrajku začala byť situácia v seminári dosť chaotická, a z druhej strany doma boli bohoslovci v tých historických chvíľach určite užitočnejší.
Lenže odchodom, ktorý nastal náhle a nečakane, mohla vyzerať situácia tak, že sa bohoslovecká fakulta odmlčala.
Preto so spolužiakom Benjamínom, tiež Bratislavčanom, sme zašli za piatakmi, ktorí mali na starosti kontakt so štrajkovým výborom študentského hnutia, s otázkou, ako vyriešili ďalšiu účasť fakulty v štrajkovom hnutí. Keďže kňazský seminár bolo potrebné opustiť ešte v ten deň, a tak "cezpoľní" museli stihnuť vlak či autobus, ich hlavnou starosťou bolo, čo najrýchlejšie si zbaliť veci.
A tak nám povedali, že ak chceme, môžeme chodiť na Ventúrsku za našu fakultu my dvaja.
Tak sme sa úplne nečakane dostali do samého centra revolučného diania. Ale to už je iná téma...


Vzhľadom k tomu, že táto téma sa dotýka niektorých bolestivých miest a kriticky hodnotí niektoré záležitosti z vnútra cirkevného života, nepovažujem vhodné povolením diskusie dať priestor takým, ktorí by túto tému len zneužili.

Ak sa chce niekto k téme vyjadriť, môže mi napísať na e-mail: marianus@mariasoft.sk

Ak budem niektorú reakciu - či už pozitívnu, alebo aj negatívnu - považovať za vhodnú na zverejnenie, doplním ju na záver tohto článku.

DODATOK:
Niekoľko ráz som v článku spomenul, že predstavení seminára sa snažili bohoslovcov brániť. V mori myšlienok som však zabudol uviesť príklad, ktorý toto potvrdzuje.
ŠTB si vytipovala jedného utiahnutého prváka. Kontaktovali ho a ponúkli mu, aby spolupracoval, lebo v opačnom prípade nebude môcť pokračovať v štúdiu. Dali mu termín, kedy mal prísť na stretnutie (podpísať spoluprácu).
Neskúsený chlapec z dediny, nevedel čo robiť. Obrátil sa s problémom na prefekta Krajčiho. Ten pochopil, že chlapec nebude vedieť čeliť tlaku pri otvorenom odmietnutí spolupráce. Preto mu poradil, že nech hrá hlupáčika a nech požadovanú spoluprácu podmieni súhlasom predstavených.
Chlapca si na "stretnutí" podržali 5 hodín. Celý čas sa ho snažili presvedčiť k spolupráci. A on vytrvalo odpovedal: "Áno, ale až keď mi k tomu dajú predstavení súhlas."
Privádzalo ich to do zúrivosti, ale nepomohli si. Po piatich hodinách ho prepustili. A už mu dali pokoj. Doštudoval, aj bol vysvätený za kňaza.



REAKCIE

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

26. 11. 2009 12:52
Skoda, ze ste nepovolili diskusiu, pan Vojtko, vymenu viacerych pohladov maily nepodporuju. Je tu niekolko ludi, ktori si tu dobu v Bratislave pamataju. Zaujimave citanie. Zaujimalo by ma aj posobenie Karola Homolu koncom osemdesiatych rokov, ktory mal dohlad nad cirkvami. Marka, ktory bol v osemdesiatych rokoch sefredaktorom KN ( o ulohe KN v tych rokoch, by som si rad precital), kanonika Navratila ci dekana zo Sv. Trojice, Zareczkeho. Nejde iba o kritiku ani zdaleka, aj ked pan Navratil bol naozaj zvlastnou, pitoresknou postavickou. On nas napriklad sobasil, zasol som, ze pri obrade spominal budovanie socialistickej spolocnosti a vernost socialistickej vlasti. Bolo to prinajmensom zvlastne :D
Boris Burger

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odpoveď:
Keď vidím, k čomu niektorí "diskutéri" zneužívajú diskusie, zvlášť keď sa týkajú Cirkvi, usúdil som, že v tejto téme im priestor nedám. Viem, že je to na škodu, lebo v diskusii by mohlo zaznieť mnoho zaujímavých myšlienok. Preto dám priestor aspoň touto formou.
V 80-tych rokoch som bol tínedžer a tak ku všetkému sa určite nie som schopný vyjadriť, hoci som žil v Bratislave.
Kanonika Navrátila som nemal možnosť poznať až tak, ako Záreczkého. Aj ten mal "uvedomelé" kázne. Na sviatok Najsvätejšej Trojice vysvetľoval toto tajomstvo kresťanskej viery zhruba takto:
"Pochopiť tajomstvo Najsvätejšej Trojice nie je vôbec ťažké. Všimnite si napríklad súdruha Husáka: Je prezidentom ČSSR, generálnym tajomníkom UV KSČ, i predsedom Československého mierového výboru. Jeden človek - a tri funkcie! No a podobne je to aj s Pánom Bohom."


ďalšie reakcie môžete napísať na marianus@mariasoft.sk

Marian Vojtko

Marian Vojtko

Bloger 
  • Počet článkov:  289
  •  | 
  • Páči sa:  196x

Keď bolo PMD 85 hitom, uchvátili ma počítače. Na istý čas sa mi stali profesiou... Napokon ma však uchvátil Niekto iný. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaSvet v ktorom žijemedumkyKocúrkovo SRslovenčinaCirkev v súčasnostifinancovanie cirkviModlitbyŽivot KristaDejiny CirkviKristus a myZaujimavosti o svätých a cirkvMyjavaSpomienkyXXXLNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu