Prvý raz som bol označený za "uja", keď som mal asi 13 rokov. Zrejme nejaká chrípka ma prinútila, aby som sprevádzaný mamou navštívil ordináciu dorastového lekára. V čakárni malí pacienti a ich zákonní zástupcovia - trpezlivo sme čakali, kým na nás príde rad. Horúčka mnou asi lomcovala, a tak mi mama povedala, aby som si ľahol na lavicu. Ako som tam ležal, akýsi drobec, ktorého zaujala veľkosť mojich topánok - ktoré sa dostali do jeho zorného poľa, sa obrátil na svoju mamu: "Pječo tu ten ujo leží?" Napriek mojej horúčke som sa musel zasmiať, že už som ujo.
Keď mi teraz nejaký drobec povie na ulici ujo, je to normálne. Ak ma tak osloví v kostole, beriem to s nadhľadom, asi tak, ako keď ma niekto zo žiakov v škole osloví "pani učiteľka".
Dnes som však bol na nákupe v Tescu. Keď ma asi dvadsaťročná "teta" predavačka oslovila: "Ujo, prejdite sem." Najprv mi ani nedošlo, že hovorí na mňa. Keď mi to konečne docvaklo, tak ma táto realita, kruto prezrádzajúca pribúdajúce roky, ovalila, že som aj zabudol, čo som vlastne chcel.
Darmo - panta rei...
