Som odchovanec totalitného zriadenia, ktoré dalo ľuďom poriadok a zobralo slobodu. Neviem píšem to na prvého apríla, a na prvého apríla, čo iné napísať... Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Asi takúto otázku som si dnes dával, v tichosti, v občianskom aktivizme... Chuť prísť dnes na protest voči stavu štátu s transparenom typu: Dajte sa vyšetriť!, alebo: Ukáž svojich voličov! vystriedala táto otázka samotná...
Pokračoval som v drobných prácach na zlepšení stavu životného prostredia, ako sa hovorí - zapálil svetielko v tme...a táto činnosť v rámci bežeckej či chodeckej zložky zlepšila i náladu i kardiovaskulárny systém, srdiečko...
Ako fráza možno znie: to najcennejšie, čo máme je život, zdravie, deti... rodina. Všetci chceme byť šťastní, chceme byť dobrí, želáme si dobro, chceme sa mať, čo najpohodnejšie. Naplniť potreby, priority. Život si užiť.
Bol som tento týždeň na dvoch akciách organizovaných Úradom splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti a chtiac nechtiac - život prináša - som si to spojil so skúsenosťou, akú som mal nedávno s fungovaním úradov.
Veru nie. Toto nie je politické okienko. A ani nič k župe. Skôr je to snaha o ukážku naplnenia myšlienky, inšpiráciu združovať sa, využívať dar slobody, života. Aktívne... Lebo hoc behom, infláciu ťažko dohoníme...
Ale faktom ostáva, že práve spoločne strávené chvíle prinášajú najväčšiu pridanú hodnotu. Preto rovno k veci:
Nikdy nebude jednoduché spoľahlivo spraviť reformu školstva - ušiť vzdelanie na mieru deťom Slovenska. Prečo? Dnešný človek, občan, žije v určitom vnútornom konflikte - žije v rodine, má kariéru, ...žije?
V.E. Frankl v známej knihe, ktorú mimochodom by mal čítať asi každý školák v rámci reformy, údajne povedal: Nepýtajme sa, čo môžeme od života získať. Skôr si dajme otázku: Čo život očakáva od nás?
Všímame si, aké výsledky má naša škola, resp. ministerstvo, ktoré ju formuje. Hovorí sa o reforme. Učitelia chcú platy. Chápem to tak, že potom budú kvalitnejšie učiť teóriu. Budú dávať vzdelanie a v tieni toho naučia poslúchaniu.
Zaujímavá, inšpirujúca a podnetná bola včera návšteva vojenského múzea – bunkru „Lány“ v Petržalke. Pri hraniciach s Rakúskom. Prečo? Spomeniem dva dôvody, aby som bol stručný.
Všetky tri blogy, ktoré som dával, boli prepis, neuverejneých textov, občas s pridaním nesúrodého komentára. Bez zvláštnych ambícií. Toto je taká poviedka inšpirovaná dnešnou školou, vlastne napovedá o fenoméne vyhorenia...
Mohlo by tak znieť i príslovie z ďalekých diaľok, ale nemusí... na to, aby bol výrok pravdivý... Článok je venovaný skutočnosti, že v knižnici na Turnianskej ulici 10 v Bratislave, v budove základnej školy je stála expozícia...
Občas máme na výber. Môžeme si vybrať i objekty, na ktoré sa chceme zámerne pozerať, ktoré chceme vnímať. Možno sa to nezdá, ale i toto, táto možnosť, či sloboda, je určitým darom.
Žijeme nielen v mestách, dedinách, ale aj v symbolickom svete. Ako možno i v SNG v Bratislave vidieť od dňa, kedy ju otvorili (23.3), výstavu multimediálneho človeka, umelca Milana Adamčiaka.
