Konečne prišiel deň, keď ich mama navštívila. Dcéra aj mama boli šťastné, že sú spolu a že si môžu všetko porozprávať a zaspomínať. Mama mala u dcéry svoju izbu, kde sa zložila. S hosťom, ich srdcu najbližším, prišla do domu akási zvláštna, milá a slávnostná atmosféra. Snažili sa, aby sa mama u nich cítila dobre a mama prekypovala šťastím, že je s deťmi.
Pozdraviť starkú prišli aj vnúčatá s rodinami. Dokonca aj susedia a rodinní priatelia detí. Stará mama sa tešila, hlavne vnúčatám. Najväčšiu radosť mala z malých pravnúčat, ktoré dlho nevidela. Bolo veselo a džavotali jeden cez druhého. Starká bola šťastná. Možno si aj myslela, že napriek toľkým prehováraniam je dobré, že prišla. Tešila sa, že ju majú všetci radi a že má takú veľkú rodinu. Tam, kde bývala žila sama, bez blízkej rodiny. Mala tam len vzdialenejších príbuzných a samozrejme priateľov.
Keď sa skončili uvítacie návštevy, tak sa rozhodla, že predsa ešte neodíde a zostane ešte pár dní. Ale potom už istotne pôjde domov. Veď aj tam má prácu a aj priateľov.
Raz zostala starká sama doma. Vždy pomáhala dcére upratovať pred veľkými sviatkami, lebo tieto trávila pravidelne s nimi. Tentoraz sa rozhodla, že z dlhej chvíle, poupratuje dcére kuchynskú linku. Dcéra sa potešila a mame poďakovala. No, aj jej trošku dohovorila. Veď, mohla spadnúť zo stoličky a bola sama doma. Mama, inokedy dcére reptala, ale tentoraz bola nezvykle ticho.
Neskôr v obývačke, diskusia akosi viazla. Hoci mama bola vždy až veľmi zhovorčivá. Deti sa čudovali. Mama bola akási smutná. Uspokojila ich, že jej nič nie je. Podvečer však, vyšla s pravdou von. Bolesť ruky ju prinútila priznať sa. Vraj keď upratovala linku, spadla zo stoličky. Zať ju chcel hneď zaviesť do nemocnice, ale nechcela ísť.
Ráno vstala a ruka bola opuchnutá. Vtedy už išla k pánovi doktorovi dobrovoľne. Samozrejme, kostičky v zápästí mala prasknuté. Po týždňovej dlahe, jej dali na mesiac ruku do sadry. Vtedy starká prezradila pánovi doktorovi, že už nebola 22 rokov u lekára.
Miesto jedného týždňa zostala starká u dcéry oveľa dlhšie a možno, že zostane aj natrvalo. Zo začiatku bola nervózna a nevedela si nájsť svoje miesto, ale postupne sa ukľudnila. Veď jednou rukou nevedela nič robiť. Bola rada, že jej má kto pomôcť a postarať sa o ňu. Na spolužitie si museli všetci zvykať, ale išlo im to dobre. Veď sa mali radi a tolerovali sa. Starká sem-tam spomenula, že by mala ísť domov. Vždy však zostalo len pri rečiach. Nič jej u detí nechýbalo. K nej domov, na kontrolu bytu, chodili len sem-tam a autom. Byt zatiaľ starká nepredala. Niekedy má také malé “mušky”, niečo sa jej znepáči a už rozmýšľa, že sa pobalí a odíde. Potom sa z toho vyspí a nakoniec sa tomu aj zasmeje. Niekedy sa správa ako malé a tvrdohlavé dieťa. Niekedy je zase veľmi milá a pomáha, a to nielen svojimi skúsenosťami. Vnúčatám rada rozpráva ako kedysi žili a im sa zdá, že sú to iba babičkine rozprávky. Všetci sú radi, že ju majú.
Ktovie akí budú v jej veku oni? Dožijú sa vôbec takého veku? Nebudú ešte nervóznejší? Budú sa vedieť prispôsobiť životu detí? Budú mať deti trpezlivosť s nimi? Odpoveď na tieto otázky isto prinesie čas. V živote platí, že deti vychovávame príkladom, a preto ako sa my budeme správať k naším starým rodičom, tak sa budú k nám v starobe správať aj naše deti. Už veľakrát sa potvrdilo vo vzťahoch, že láska a tolerancia prekoná všetky prekážky.
