Obrad bol v pekne vyzdobenom katolíckom kostole vo Váhovciach. Trošku sme to poplietli, tak ako sa na dôchodcov patrí. Prišli sme miesto do Šale, hneď do Váhoviec a boli sme tam sami. Obávali sme sa, že sme sa pomýlili a nie sme na správnom mieste. Ale strach nebol opodstatnený, lebo o pár minút sme už počuli veľké trúbenie áut a na ich čele bielu limuzínu. V nej stáli dve krásne družičky, ich dcérky a sedeli v nej aj obaja mladomanželia. My sme však prišli o pierka a o krásne stužky na auto.
Mladomanželia po sobáši s pánom farárom
Zvítali sme sa s mladomanželmi Erikou a Jožkom a ostatnou rodinou a vošli sme do kostola. Mám rada takéto krásne vyzdobené priestory s nádhernou architektúrou a možnosťou rozjímania. O chvíľu, za sprievodu hudby, vošiel do kostola ženích Jožko vo fraku a v cylindri, v sprievode maminej sestry a hneď za ním krásna nevesta v sprievode svojho otca. Dlhý závoj držali jej dve dcérky a malé netere. Všetky boli v bielom, s krásnymi účesmi a boli krásne ako z rozprávky, a nevesta, Erika vyzerala ako princezná. Obrad sa začal, deti pochopiteľne v krásnych šatách pobehovali a mladí odpovedali pánovi farárovi, a celkom zreteľne sme počuli od oboch slovo “beriem”.
Pred kostolom čakalo kopec gratulantov s kyticami nádherných kvetov. Sestra nevesty, Nataška, ich brala do náručia a potom vkladala do kufra limuzíny. Iní členovia rodiny častovali hostí a gratulantov štamperlíkmi a zákuskami. Mladého a vážneho zaťa sme si potom doberali a vyvracali sme mu jeho názor, ktorý počul od pána farára. Priznal sa nám, že sa mu páčilo, keď pán farár povedal, že manželka má vo všetkom poslúchať ženícha. Mladí sa odobrali k limuzíne a ešte sa chceli odfotiť s deťmi. Vtedy nevesta zistila, že nemá svoju krásnu kyticu z bielych a žltých kalí. Hľadali všetci a nakoniec aj našli, v kufri limuzíny, medzi ostatnými kvetmi. Kto to asi tak spískal? Nataška?
Konečne sme nasadli do áut a išli sme za sebou, za trúbenia klaksónov, do reštaurácie v Šali, kde sa konala hostina. Mladomanželom na prahu reštaurácie rozbili tanier a ženích musel zametať za asistencie nevesty. Aj v živote musia často veľa vecí robiť spolu.
Keďže bol aj deň detí, tak pri reštaurácii dal ženích postaviť kolotoče a deti sa mohli vyšantiť. No, počasie nám neprialo a začalo pršať, a tak deti museli na chvíľu oželieť kolotoče. A tak im urobili náhradný program a pripravili pre ne rôzne nealkoholické nápoje s veľkými slámkami a iné dobroty.
Všetci sme si posadali za krásne vyzdobené stoly a na bielo ozdobené stoličky a hodovali sme do sýtosti. Nechýbalo takmer nič, čo má byť na svadbe ku konzumácii. Priniesli aj veľké torty. Zaspievali sme si, zatancovali, podebatovali a aj vtipy porozprávali. Všade bolo veselo a plno smiechu. Po prvom jedle mali vtipné príhovory príbuzní zo strany nevesty a aj ženícha. Prišli zablahoželať aj kolegovia a kolegyne a dokonca aj Erikine žiačky. Okolo polnoci sme si pochutnali na čerstvo upečenom prasiatku. Veru, bolo chutnučké. Také jemné mäsko ako maslo sme už nejedli dávno.
Pokračovalo sa v tradíciách. Nevesta zmizla. Jožkova úloha bola nájsť nevestu a zaplatiť výkupné. Aj ju našiel a keď ju chcel späť, tak sa musel dobre udrieť po vrecku. Prekvapilo nás pár mladých ľudí, ktorí boli oblečení v krojoch a prechádzali okolo nás k tanečnému parketu. Prišli z Bratislavy, aby odčepčili našu mladú nevestu a troškou tradičnej ľudovej hudby a ľudovým tancom nás zabavili. Pritom krepčení vtiahli do svojho kruhu aj mladú nevestu a mladoženícha. Nakoniec sme spolu s nimi vytvorili veľké kolo pre nevestin tanec. A ten nebol zadarmo. Mládenec zo súboru zbieral za tanec s nevestou, drobné do klobúka. Svojou prítomnosťou prispel súbor k našej zábave a k zachovaniu našich zvykov. Len jedno som si nevšimla, či jedli mladomanželia z jedného taniera?
Začepčenie mladej nevesty
Po polnoci sme si ešte párkrát zatancovali, posedeli, porozprávali a rozlúčili sme sa so ženíchom a s nevestou. Podľa starého zvyku sme dostali aj výslužku. Potom sme už nasadli do auta a išli sme pekných pár kilometrov, späť domov. Spať sme išli až ráno, ale aj tak sme sa dobre vyspali. Doobeda sme spomínali ako nám bolo, a čo by sme jedli a ako sme zaváhali, že sme si na svadbe niektoré jedlá nedali. Po zobudení, by nám isto chutili.
Tak prebehli druhá a skutočná svadba našej netere Eriky a jej partnera Jožka. Veríme, že aj posledná. Majú spolu dve školopovinné dcérky Veroniku a Vikinku a jedného 16-ročného syna Jožka. Mladomanželia vyzerali naozaj úžasne, akoby mali dvadsať. Nevesta bola veľmi pekná a vkusne ustrojená. Prezradím že prvú svadbu mali len v kruhu rodičov a dvoch svedkov a obrad bol len na úrade. Potom sa na nejaký čas ich osudy rozišli. Prišli však na to, že ich spája veľa vecí, okrem lásky, hlavne ich milované deti, a tak žijú už niekoľko rokov spolu. Teraz to už majú znova čierne na bielom, potvrdené v kostole, za účasti takmer celej rodiny a známych a zakončené krásnou hostinou.
Mladomanželom želám veľa šťastia. Nám ostatným prajem, aby sme si uchovávali naše staré tradície, aj keď obohatené novými prvkami. Dôchodcom radím, nestráňte sa spoločnosti, lebo sa oplatí sem-tam si spríjemniť život a prekonať samých seba. Práca počká, nie je zajac. Máte veľa ostatnej rodiny a známych, s ktorými sa treba stretávať.
/Fotografie sú zo súkromného albumu mladomanželov/
