Prežili spolu týždeň. Celý týždeň, po vizite, sa každá zúčastnila nejakých odberov a vyšetrení, aby lekári zistili, čo im je a potom im mohli nasadiť lieky na zlepšenie situácie. Starkú vždy sestričky vzali a priviezli naspäť. Pacientky nič o nej nevedeli, len keď začuli niečo na vizite, keď sem-tam lekári povedali, čo treba s ňou robiť.
Po týždni, dvom ženám, s problémami tlaku nasadili správne lieky na vysoký tlak a prepustili ich domov. Mladá žena zostala na izbe so starkou. Veľmi sa nerozprávali, hoci mladá by si aj poklebetila, ale starká nejavila záujem. Sem-tam jej mladá niečo podala do postele, alebo jej pomohla zísť z postele.
V jedno poobedie obidve oddychovali a podriemkavali, stará pani vstala z postele a zrazu jej nebolo. Len potom si mladá uvedomila, že starká odpadla a leží na zemi. Vzala do ruky zvonček a zvonila na sestričku. Hodnú chvíľu čakala, ale sestrička sa neobjavila. Tak zišla dole z postele a od dverí kričala na celú chodbu: “Sestričkááá..., prosím, sestričkááá...” Na chodbe sa pootvárali takmer všetky dvere na izbách, ale sestričky nebolo. Starká na zemi a mladá žena nevedela, čo s ňou robiť. Pribiehali aj pacientky z iných izieb, ale pomôcť jej nevedeli.
Po chvíli, po veľkom hluku, sa objavili obidve sestričky a s veľkým krikom zahnali všetky ženy do izieb. Mladá žena sa samozrejme nedala a vysvetľovala sestričke, čo sa starkej stalo. Sestrička sa oborila na mladú ženu: “No, čo vyvreskujete! Vy neviete, čo s ňou robiť? Treba jej dať kocku cukru.” Nadávala mladej pacientke, že starkej nedala cukor do úst. Pani takmer onemela. Vysvetľovala sestričke, že ona nevedela, že starká má cukrovku. Vraj, keby aj vedela, nevedela by, čo s ňou, lebo sa nikdy s cukrovkárom nestretla. Sestrička ziapala, že ona na také hlúposti nemá čas. Vraj cukor jej mohla aj ona dať a nezaťažovať ju. Tak sa mladá pacientka rozčúlila. Opýtala sa jej, že kto sa má starať o pacientov, ona alebo sestrička? Vtedy sa sestrička konečne prestala hnevať a postarala sa o pacientku.
O chvíľu sa vrátila s vysvetľujúcim ospravedlnením, že vraj im majú uznať, že ich je málo na celé oddelenie. Pacientky uznali. Ale, predsa len, neboli malí páni na to, aby riešili personálne problémy nemocnice? Nemali sestričky nadriadených? Veď, to sa odrazilo aj na starostlivosti o pacientov. Dve sa naháňali za štyri a koho vládali obriadili a koho nie, tak nie. Boli však rady, že majú prácu. Ostatné sestričky, vraj, dali výpoveď a odišli pracovať do Rakúska. Mladá žena videla, že ťažko chorých pacientov chodia umývať a kŕmiť rodinný príslušníci, lebo situácia na oddelení bola taká aká bola.
Po ďalšom týždni prepustili domov aj mladú ženu, so stanovenou diagnózou. So starkou a jej rodinou sa v nemocnici nakoniec spriatelila. O mesiac jej zavolali, že starká, cukrovkárka, zomrela.
