Ležala som v nemocnici na fyzioterapii. V jednu sobotu mi tŕpli nohy, tak som sa vydala na prechádzku, po chodbe oddelenia. Práve boli návštevné hodiny, a tak dvere na oddelenie boli otvorené. V polovici chodby som stretla šťúpleho pána, ktorý pozdravil a pokračoval ďalej. Zdalo sa mi, že vie kam ide. Pomyslela som si, že ide navštíviť nejakého pacienta. Odzdravila som a ani som si ho nejako zvlášť nevšimla. Sestrička nebola práve vonku. Zrejme ju odvolala ležiaca pacientka.
O chvíľu sa sestrička objavila, a tak sme sa dali do reči. Naraz sa v polovici vety zarazila a zahľadela sa dozadu chodby. Na konci chodby išiel onen šťúpli pán. Vyšiel práve z jednej izby a vybral sa oproti do inej izby. Sestrička na neho zavolala: “Prosím vás, hľadáte niekoho?” Pán sa pozrel naším smerom, pomaly kráčal k nám a povedal: “ Hľadám pani Mészarosovú. Já som totiž zo súdu.” Pritom ukázal na modrú zložku, ktorú mal pod pazuchou. Dívali sme sa na neho a on pokračoval: “Chcem, aby mi podpísala nejaké potrebné papiere.” Sestričke sa nepozdával, a tak sa ho pre istotu spýtala: “Ste zo súdu alebo z notárstva?” Pán odvetil: “ Som z notárstva.” Vymenili sme si so sestričkou pohľady, lebo pán predtým povedal, že je zo súdu. Preto sa nám zdalo, že si vymýšľa a ani si neuvedomil, že predtým povedal niečo iné.
Sestrička pokračovala: “ Pani s takým priezviskom na tomto oddelení neleží.” Vzápätí mu povedala: “Tu je fyzioterapia ... a na akomže oddelení by mala tá pani ležať?” “Na ušno-nosno-krčnom...” zamumlal si pod nos pán a pomaly sa poberal ku vchodovým dverám. Pozdravil nás a ešte nám niečo koktal v tom zmysle, že ide pohľadať oddelenie ušno-nosno-krčné.
Sestrička ma prestala vnímať, zdvihla telefón a vytočila číslo. Chvíľu slúchadlo držala pri uchu a potom položila. Až vtedy si všimla, že som ešte tam a vysvetlila mi: “Volala som na to ušno-nosno-krčné oddelenie. Nikto to tam nedvíhal. Zdá sa mi, že tam nie je stále otvorené to lôžkové oddelenie. A cez víkend, to už vôbec nie. Na víkend nemajú nikdy pacientov.”
Potom jej to predsa len nedalo a zdvihla znova telefón a znova niekam volala. Počula som, že sa pýtala, podľa všetkého operátora nemocnice: “Prosím vás, aké číslo má ORL - lôžkové oddelenie?” Operátor jej povedal číslo a ona mu povedala: “Práve som toto číslo volala, ale nikto sa mi tam nehlásil.” Pán na druhom konci linky jej povedal: “ORL lôžkové oddelenie je zatvorené, lebo cez víkend nemajú pacientov. Preto ste sa tam ani nemohla dovolať.”
Vtedy nám už bolo jasné, že ten pán, čo tu sliedil po chodbe a izbách, bol istotne nejaký podvodník. Vtedy si aj sestrička spomenula, že už tu takého, podobného naháňali. Našťastie sa to skončilo dobre a nič neukradol. No, nechytili ho, lebo im ušiel cez kúpeľňu, do druhej izby, a potom von.
Zrazu ju napadlo, že ten šťúpli chlap vyšiel z poslednej izby. Rozbehla sa do tej izby, lebo tam mala ležať jedna pacientka. Išla sa presvedčiť, či sa tam niečo nestalo. O chvíľu sa vrátila a oznámila mi, že pacientka spí, ale videla, že svoj mobil drží v ruke. Vydedukovala, že keď dotyčný pán zistil, že v izbe niekto leží, tak radšej odišiel a my sme ho videli ísť práve do izby, ktorá nebola obsadená pacientmi.
Pri večeri som rozpovedala pacientkam, čo sa stalo. Pacientka Marta mi povedala, že nespala, keď dotyčný pán vošiel do izby. Zbadala ho a spýtala sa ho, že koho hľadá. Pán jej odpovedal, že hľadá pani Némethovú. Nám povedal, že hľadá pani Mészarosovú. Zhodli sme sa, že to bol istotne nejaký zlodej, ktorý musel poznať pomery na tomto oddelení a skúšal, či sa mu nepodarí niečo ukradnúť. Vedel, že sestrička je cez sobotu a nedeľu na oddelení sama a nie vždy sedí na recepcii, lebo ju ležiaci pacienti sem-tam potrebujú.
Neviem, na čo sa dotyčný zlodej orientoval, lebo peniaze, kabelky a iné cennejšie veci sme mali zamknuté v malých, a na to určených, skrinkách. Na stolíkoch sa mohli nachádzať, z tých cennejších vecí, len mobily. Ale to zase dotyčný podvodník nemusel vedieť. Alebo išiel len na skusy? Ktovie ako takíto rozmýšľajú a ako si pripravujú akciu? Sú si vedomí, že idú okradnúť častokrát nevládneho?
