Sedeli sme si v jednej pekingskej reštaurácii špecializujúcej sa na kuchyňu južnej provincie Guizhou a ja som sa so spolužiakom snažila lúštiť znaky v jedálnom lístku. Zrazu prečítal „psie mäso". Psie mäso, si robíš srandu? V prvej sekunde som si hovorila, že ten asi neštuduje znaky poctivo a iste si znak poplietol, lajdáčisko jeden. Pes, a len tak si stojí v jedálnom lístku? Nemal by behať niekde po dvore a štekať na okoloidúcich ľudí, či nahánať mačky? Prezerám si znak, ktorý mi ukázal, a naozaj je to predo mnou čierne na bielom. Psík. Naša čínska koordinátorka sa len usmiala a zvedavo sa spýtala, či chceme vyskúšať niečo nové. Vraj by sme mali, keď máme možnosť a keď nás ona pozýva, lebo psia „pochúťka" je aj dosť drahá. Navyše je to špecialita tejto oblasti, no neochutnaj! Chlapci po chvíľke váhania nasadili odvážny výraz, vraviac, že idú do toho. Potom súhlasí aj ten tretí, ktorý na mňa pozrie trochu nervózne a dodá, že veď aj pes je mäso ako každé iné. A tak koordinátorka spokojne (ako svedomite jej študenti spoznávajú čínsku kultúru a ako im práve ona umožní tento nezabudnuteľný zážitok) objednáva psie mäso, dva taniere bravčového, dva taniere hovädzieho, kačacinu, každému misku ryže a pre spolužiačku, ktorá nemá rada štipľavé, a psie mäso už vôbec nie, zeleninku. Po pár minútach priniesla čašníčka jedlo, pred nami boli rozložené taniere s rôznymi druhmi mäsa a asi kilom štipľavej papriky. Zatiaľ nikto neochutnal, lebo nevedel, ktoré z toho je pes. Keď nám koordinátorka predstavila špeciality, najskôr som siahla po malých kúskoch kačaciny, trochu tvrdších, ako som zvyknutá. Psovi som sa na začiatku vyhla a len som si predstavovala v hlave, aká rasa to asi je, ako žil, a iné veci, ktoré si radšej predstavovať ani nechcem. Je hrozné, že nad kačkou som toľko nešpekulovala a hneď som si z nej „zobla". Spolužiaci sa náhle chopili paličiek, že urobia tento (pre nás vážny, pre koordinátorku menej nezvyčajný) krok. Keď som videla, že sa tvária celkom normálne, nabrala som si tiež jeden kúsok, už-už som si išla odkusnúť, ale ešte som ho na chvíľu položila na svoj tanier. Kus je príliš veľký, trochu tučný a ťažko z neho odhryznúť. Vzala som si teda opäť kačacinu, keď mi spolužiak povedal, že sú to kačacie obličky. Pohľad mi opäť prešiel na kúsok na tanieri, tak som si ho celý vložila do úst a zjedla. BUM. A je to. Skúsila som, stačí, ďakujem. Môžem povedať, že som ochutnala psa. Som hrozná? Tak som nad tým rozmýšľala, že si vlastne poriadne nepamätám, ako chutil. Vadí? Chceli ste to vedieť? Viem iba, že ma jeho chuť neohúrila na toľko, aby som si ju ešte niekedy v budúcnosti vyžadovala.
Doma som si zas pripomenula túto skúsenosť. Ako keby sme sa ten večer zjedli štyri zvieratá. Veď toľko mäsa ani človek nepotrebuje, táto dávka by určite stačila aj na mesiac. Ktovie, aká je vôbec jeho kvalita a výživová hodnota, keď to zviera asi strávilo celý život niekde v klietke, či už tá kačka, krava, prasa, alebo pes. Tak si hovorím, asi je aj načase, aby som sa rozhodla, že buď celkom prestanem jesť mäso, alebo výrazne znížim jeho spotrebu. Veď okolo je toľko hladných šeliem...
