Ako shakespearológ alebo aspoň oddaný shakespearophil som v lete opäť navštívil Londýn a Stratford upon Avon. V Londýne som ponavštevoval niekoľko významných miest, návštevu som bral hlavne ako shakespearovskú, preto dosť času som strávil v Shakespearovom divadle The Globe, na južnom brehu Temže, v Southwarku. V The Globe plánoval som sa zúčastniť troch divadelných predstavení, najprv to malo byť The Merry Wives of Windsor, potom Rough Magic a nakoniec Romeo and Juliet (o prvom predstavení som písal pomerne rozsiahlo v troch blogoch, pokiaľ by ste mali záujem, o Polnočnom matinée si môžete prečítať tu: https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/polnocne-matinee-1-cast-priestor, tu: https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/polnocne-matinee-2-cast-atmosfera a tu: https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/polnocne-matinee-3-cast-divactvo).
Návšteva The Globe – ale aj ďalších transcendentných miest ako The British Library, The British Museum či The National Gallery – obnáša aj konvenčné záležitosti, ako napríklad zabezpečenie cestovania, ubytovania, stravovania, prania šatstva pre dlhšej návšteve a celkovú logistiku. V tomto príspevku sa budem venovať práve môjmu ubytovaniu a jedná sa o autentický záznam.
Ubytovanie som mal v hoteli nachádzajúcom sa v londýnskej časti Westminster. Westminsterská štvrť patrí k tým lepším, nachádza sa tam napríklad Westminsterský palác, čo je sídlo Dolnej a Hornej snemovne, Big Ben, svetoznáma hodinová veža, Downing Street 10, ktorá je rezidenciou britského premiéra, Westminsterské opátstvo, čo miesto kráľovských korunovácií, svadieb a pohrebov, či Buckingham palác, ktorý je rezidenciou panovníka.
Do hotela som prišiel v piatok 1. augusta 2025 okolo 13-tej hodiny. Im oficiálne check-in začína o 14:00, prišiel som teda zhruba o hodinu skôr, no v hoteloch už často majú pripravené izby, takže nemusí to byť nejaký extra problém. Recepcia hotela na mňa urobila skôr horší dojem, pôsobila neporiadne a takzvane nízkoprahovo, nízkonákladovo. Dvaja pracovníci, zrejme Pakistanci, prípadne Indovia, boli vo veku okolo 40 a 60 rokov a vyzerali znudene, trochu neochotne, ako keby tam boli za trest. Hotel patril k tým lacnejším, skôr sa podobal na ubytovňu pre tých, ktorí uprednostňujú lacnosť na úkor štandardu. Vysvetlili mi ako sa otvárajú dvere elektronickou kartou, chcel som si byť istý, tak som to hneď aj odskúšal. Moja izba mala manželskú posteľ, stoličku, kúpeľňu so sprchou, menší televízor na stene, rýchlovarnú kanvicu, fén na vlasy a pár ďalších drobností. Izba bola relatívne malá, napríklad stolička, aby nezaberala aj to neveľa voľného priestoru, bola vyložená na vrchu skrine. Izba mala veľkoplošné okno a za ním miniatúrny balkón. Mne izba stačila.
Prvé z divadelných predstavení, The Merry Wives of Windsor sa v The Globe konalo hneď v môj prvý deň. Bolo v skutočne nezvyčajnom čase, konkrétne o polnoci z piatka 1. augusta na sobotu 2. augusta 2025. Inscenácia s jednou prestávkou trvala o niekoľko minút dlhšie než dva a pol hodiny. Skončila tak okolo 2:35, čo je pozdne v noci, či pre niekoho už včasne ráno. Po predstavení som sa nechcel pridať k tým, čo z divadla alebo koncertu vážnej hudby sa ozlomkrky ženú tempom, ako keby chceli zviditeľniť 3. časť, Presto z Leta vo Vivaldiho Štyroch ročných období, tak som si urobil ešte niekoľko snímok, snažil sa nasýtiť atmosférou, prehodil dve–tri vety s náhodou prechádzajúcim hercom, poďakoval sa dobrovoľníkom pracujúcim v divadle, porozprával sa s inými návštevníkmi a bol som požiadaný odfotografovať zopár ľudí.
Londýn je neodolateľný, stále a donekonečna sa dá v ňom niečo objavovať a vnímať ho v rôznych situáciách a časoch. Hoci som plánoval hneď ísť na stanicu metra, nočný Londýn bol prizvodný. Tak som sa prechádzal okolo Temže, obdivoval nádherne vysvietené budovy ktoré pôsobili inak ako cez deň: kochal som sa ako vyzerá St Paul’s Cathedral, mohol ju vidieť aj Shakespeare, ale nie súčasnú stavbu, ale predošlú, dnešná je z r. 1675–1710, je vysoká 365 stôp, presne toľko, koľko je dní v roku, dva a pol storočia bola najvyššou londýnskou stavbou a v súčasnosti je druhou najväčšou cirkevnou stavbou v UK; ďalej mrakodrapy ako The Shard, Črep, čo je najvyššia budova v UK, otvorená v roku 2013, má 95 poschodí, z toho 72 obývateľných a výšku 310 metrov; ďalšie mrakodrapy ako 122 Leadenhall Building (48 poschodí a 225 metrov výšky), 30 St Mary Axe (41 poschodí a 180 metrov); One Blackfriars (50 poschodí a 166 metrov); 20 Fenchurch Street/Building, ktorá má na vrchole záhradu; neďaleko The Globe je galéria Tate Modern a vedľa nej The Royal National Theatre, nedá sa povedať, že by som obdivoval ich architektúru; ešte viacej západnejšie je The London Eye, vysoké 135 metrov, koleso má priemer 120 metrov; tiež by bolo možné dôjsť k Palace of Westminster a obdivovať ho, tak ako to mohol robiť Shakespeare, no nepozerali by sme sa na rovnakú stavbu, lebo tá z minulosti bola zničená požiarom v roku 1834; na menovanej budove je možné obdivovať Big Ben, zrejme najslávnejšie hodiny sveta, nachádzajú sa na Elizabeth Tower, výška veže je 96 metrov, ciferníky majú priemer 6,9 metra, ručičky majú dĺžku 4,3 a 2,7 metra, hodinový stroj bol dokončený v roku 1854 a jeho naťahovanie trvá 1½ hodiny; tiež som neprehliadol slávne mosty okolo, najbližší a najnovší bol Millennium Bridge, je len pre peších; Southwark Bridge, má celkovú dĺžku 244 metrov, šírku 17 metrov a je v art deco štýle; ďalej London Bridge, cez most toho mena prechádzal Shakespeare, my tento most už nevidíme, jednalo sa o prapredka dnešného mosta, konkrétne to bol Old London Bridge, ten bol nahradený New London Bridge a ten bol v roku 1973 nahradený dnešným Modern London Bridge; ďalej tam bol Blackfriars Bridge, pôsobí viktoriánsky, má 5 oblúkov a peknú výzdobu, je tam socha kráľovnej, reliéfy morských živočíchov a vtákov a bol rozšírený na 32 metrov; Waterloo Bridge z roku 1942 je najdlhším mostom v Londýne s celkovou dĺžkou 370 metrov; tiež som prechádzal som okolo pamätníkov, architektonicky krásne zvládnutých domov, vnímal som odrazy svetiel vo vode, pozeral som na ľudí okolo... Skrátka, po nočnom Londýne som si doprial takú hodinovú prechádzku. Počas nej som mal občas aj rozporuplné pocity, lebo kdesi som čítal, že „amazonský prales je bezpečnejší, než niektoré časti Londýna.“ Áno, obával som sa o svoju bezpečnosť, kriminalita v Londýne je pomerne vysoká, v mnohých prípadoch až brutálna; navyše bola polovica noci, ulice boli prázdne... Ale nadšenie a pozitívne emócie prevážili. Bolo to neodolateľné...
Stalo sa, čo som aj predpokladal Zablúdil som. Nemohol som nájsť stanicu metra. Keď som ju konečne našiel, žiaľ, už bola zatvorená... Zatelefonoval som do nejakej taxislužby, no povedali mi, že ony nepokrývajú túto časť Londýna. Zatelefonoval som do ďalšej taxislužby, ony nemali problém s touto oblasťou, objednal si taxík a čakal som. Po necelej polhodine mi dispečer telefonoval, že nemá žiadneho dostupného šoféra a zrušil objednávku. Zatelefonoval som do inej, v poradí už tretej taxislužby a tá rovnako nemala k dispozícii žiadneho šoféra. Zvažoval som ísť peši, ale porovnanie amazonského pralesa s Londýnom bolo odstrašujúce. Nakoniec mi zatelefonoval dispečer z druhej taxislužby, že našiel šoféra, no ten žiadal vyššiu sumu. Súhlasil som, veď potreboval som sa silou-mocou dostať do hotela. Na taxík som už nečakal nejako dlho.
Okolo 4:30 až 4:45 nadránom v sobotu som konečne došiel k hotelu. Bolo to dosť neskoro, pôvodne som plánoval, že pôjdem spať okolo 3-tej hodiny. Na hlavnom vchode bola pripevnená informácia, že už nemajú žiadne voľné izby. Elektronickou kartou som otvoril hlavné dvere do hotela a vošiel dnu. Všimol som si, že recepcia je prázdna, recepčného pripomínal iba ruksak nechaný na stoličke. Zrejme robil uzávierku dňa v kancelárii alebo si tam zdriemol, pomyslel som si. Nevadilo mi, že tam nie je, lebo keby ma videl, tak možno by sa domnieval, že som nejaký lumpenproletariát čo celú noc pil v bare. Celý unavený som išiel do svojej izby. Potreboval som sa dobre vyspať, lebo v ten deň, v sobotu som mal kúpené lístky na dve predstavenia, na Rough Magic o 15:00 v Sam Wanamaker Playhouse (menšie, vnútorné divadlo v The Globe, akési to je divadlo v divadle) a na Romeo and Juliet o 19:30 v The Globe.
Prišiel som k svojej izbe a chcel som otvoriť dvere. No karta na otváranie dverí nefungovala. Skúšal som opäť a nič. Pokúšal som sa to vyriešiť všelijakými alternatívami otvárania, napríklad sprvoti som vsúval a vyťahoval kartu rýchlejšie, potom pomalšie, neskôr som ju zahrial v dlaniach, tiež som ju ochladzoval kývaním vo vzduchu. Nič nefungovalo. Karta zrazu prestala fungovať. Išiel som na recepciu, bola stále prázdna. Čo robiť? Nuž, sadol som si a čakal, že hádam sa recepčný objaví. Po takých desiatich minútach som si spomenul, že popoludní som si zobral hotelovú vizitku a tak som zatelefonoval na uvedené čísla. Keď som volal na prvé číslo, ozval sa telefón na recepcii. Keď som volal na druhé číslo, povedalo mi, že číslo je neplatné. Vyskúšal som, či stále dokážem otvoriť hlavný vchod do hotela, no tentokrát to už nefungovalo. Vonku bol zvonček, niekoľkokrát som naňho zazvonil, avšak nikto nezareagoval. Tak som sa vybral v hoteli hľadať nejakú kanceláriu alebo zamestnanecké priestory, kde by mohol byť recepčný. Žiadne som nenašiel.
Čo robiť? Ako vyriešiť túto situáciu? Najprv som zostal sedieť na sedačke v recepcii. Potom som išiel vyskúšať otvoriť moje dvere, opäť všelijakými verziami, ale nič nefungovalo. Rovnako som prešiel celý hotel, dúfajúc nájdenie nejakej kancelárie alebo zamestnaneckej mistnosti kde by mohol byť recepčný – či skôr paródia na recepčného – ale bezvýsledne. Tiež som niekoľkorát telefonoval na dve čísla, tiež nulový efekt. Ďalej som stláčal zvonček pri hlavných dverách, aj toto bolo márne. Cyklus som – ako kolotočiar – niekoľkokrát zopakoval. Všetko, ozaj všetko bolo daromné.
Zvažoval som viaceré možnosti ako by sa dal nájsť recepčný. Uvedomoval som si, že musím zachovať rozvahu, veď poradil by mi to aj Shakespeare, vlastne nie „poradil by mi to,“ ale poradil mi to – bez toho by –, lebo počas riešenia problému sa mi v pamäti vynorila veta zo Shakespearovho Henricha VIII: „hnev je ako rozpálený kôň, keď mu dovolia cválať vlastnou cestou, unaví sa vlastnou prudkosťou“ (pokiaľ vám to nebude prekážať, doplním aj originál: anger is like full hot horse, who, being allowed his way, self-mettle tires him, I.1.132–34, Norfolkova reč)
Pri riešení problému som vošiel do Recepcie a hľadal nejakú s ňou spojenú miestnosť, no nič tam nebolo. Hľadal som dajaký odkaz na Recepcii, no tiež nič som nenašiel. Znovu som prešiel celý hotel – napočítal som 24 izieb pre hostí, presne ako písmen v gréckej alfabéte – a hľadal voľajakú miestnosť bez čísla izby, dúfajúc, že to je nejaká kancelária a v nej je recepčný, no žiadnu takú miestnosť som nenašiel. Opakovane som telefonoval na telefónne čísla, predpokladajúc, že recepčný má so sebou telefón a ja ho môžem zobudiť. Opäť a opäť som zvonil na zvonček pri vchodových dverách, tiež s nulovým efektom.
Nechcel som klopať na každé jedny dvere, dúfajúc, že za jednými z nich bude recepčný, lebo pravdepodobnosť nájdenia bola poznateľne nízka. Takmer naisto – minimálne na 90 %, pokiaľ to chcete vedieť exaktne – by za náhodne vybranými dverami bol spiaci hosť a nie recepčný. Hostia by mi nielenže nepomohli, ale boli by aj oprávnene podráždení, mohli by mi dokonca aj vynadať a hlavne by sa mohli na mňa sťažovať, presnejšie povedané, naisto by sa na mňa sťažovali, a následne by mi hotel mohol eventuálne aj zrušiť ubytovanie, takže z jedného problému by som si urobil hneď dva.
Dokonca som zvažoval aktivovať požiarny alarm, zrejme tak, že na hlásiči by som rozbil ochranné sklo a stlačil tlačidlo alarmu, viem ako sa to robí. Tým by som naisto privolal recepčného. No zamietol som to, lebo tak by som sa mohol ozaj dostať do vážnych problémov, napríklad za šírenie poplašnej správy alebo nejaký z ubytovaných by mohol dostať infarkt a ja by som mu alebo pozostalým platil niekoľko stotisícové odškodné alebo hlásič by mohol byť priamo napojený na požiarnu stanicu, hneď by prišli požiarnici a keďže to bol úmyselné spôsobený falošný poplach, tak by mohli odo mňa žiadať preplatenie niekoľko stoviek alebo tisíc libier; plus bolo by to zneužitie hlásiča požiaru, takže by som mohol okamžite stratiť ubytovanie. Preto aj túto alternatívu som zavrhol. Opäť: z jedného problému by som urobil dva, a to bolo ďaleko od prospešného rozhodnutia.
Ako keby toho nebolo málo, po istom čase som potreboval ísť na toaletu sa vymočiť. Prezrel som hotel, či tam nie je nejaká toaleta pre verejnosť či zamestnancov, ale nenašiel som žiadnu. Musel som teda ísť vonku. No v takomto prípade dvere by sa za mnou zatvorili a naspäť do hotela by som sa nedostal. Bolo by síce možné nechať dvere pootvorené vsunutím nejakej bariéry, lenže v tomto prípade by mohol niekto vojsť do hotela, urobiť tam nejakú škodu a ja mohol by som byť za to spoluzodpovedný. Takže som nenechal pootvorené dvere.
Už sa nedalo viacej čakať, musel som ísť na toaletu... preto, rád-či-neochotne, spokojný-či-namrzený, hrdý-či-ponížený, som išiel vonku... V prvom rade som potreboval nájsť nejaké diskrétne miesto. Bol to väčší problém než sa zdá, lebo pár týždňov predtým som čítal, že niekde, myslím, že to bolo v Amerike, sa ktosi vymočil na verejnosti a bol obvinený zo sexuálneho obťažovania; zrejme vychádzali z toho, že náhodní okoloidúci mohli vidieť... no veď viete čo, mohli vidieť penis, a to mohlo spôsobiť verejné pohoršenie, ohrozenie mravného vývoja či psychickú traumu. Zdá sa mi, že dotyčný bol dokonca aj odsúdený za sexuálne obťažovanie a má záznam v registri trestov!
Bral som to na vedomie, ale musel som riskovať, lebo ozaj som sa potreboval vymočiť. Nájdenie vhodného miesta nebolo až také jednoduché, lebo je to husto zastavaná štvrť, minimum prázdneho priestoru a navyše v takomto čase sa tam už začali objavovať prví ranní bežci a venčiteľky psov. Nakoniec som našiel park, ten bol zo všetkých miest okolo ktorých som prechádzal asi najvhodnejší. Ale jeho brána bola zamknutá. Nedalo sa čakať, vyriešil som tak, že pristúpil som bezprostredne k plotu parku, teda bol som na trávniku vedľa chodníka, ľudia ma pochopiteľne videli z bokov a zozadu a močil som cez plot. Pochopiteľne som sa hanbil, no nejednalo sa o môj rozmar, ale o biologickú potrebu. Nebolo to podľa bontónu ľudí s dobrými spôsobmi, ale nepoznal som lepšiu možnosť. Stalo sa... (Číňania majú výrazy 丢臉 /diū liăn/, 没面子 /méi miànzi/, 保住面子 /băozhù miànzi/, znamenajúce stratiť tvár/dôstojnosť, nemať tvár/dôstojnosť, zachovať si tvár/dôstojnosť.)
Následne som sa vrátil ku hotelu a predsa len som vyslúšal, či náhodou by som neotvoril hlavné dvere. Pochopiteľne, že som ich neotvoril. A tak som sa prechádzal po ulici a čakal. Prechádzal sa a čakal. Prechádzal sa a čakal. (Áno, tak monotónne a tak bezmocne.) Po istom čase z hotela už odchádzali nejakí hostia, tak som sa vtisol dnu. Hostia boli zo mňa šokovaní, vysvetlil som im situáciu a boli šokovaní ešte viacej. Recepcia bola stále prázdna.
Hádam okolo 7:30 (!) sa konečne objavil recepčný. Mal takých 25 rokov a bol Britom. Bol ešte rozospatý, nie v dobrej nálade, aj keď moja bola stokrát horšia. Keď som mu povedal čo sa mi stalo, hneď zarecitoval, že „mali ste hotelovú kartu pri telefóne alebo pri bankomatovej karte a tým sa zničilo magnetické pole.“ Povedal som mu, že „nemal som ich pri sebe, plus pokiaľ by to bola pravda, tak neotvorím ani hlavný vchod do hotela.“ Tiež som sa ho spýtal, „kde ste boli celú noc?,“ ale ignoroval otázku a len sa spýtal, „ako vám môžem pomôcť?“ Bola to bezodne hlúpa otázka, lebo keď som mu povedal, že nemôžem otvoriť dvere do izby, tak asi bolo nad slnko jasnejšie, ako mi môže pomôcť. No predsa len som mu vysvetlil, že „chcem sa dostať do izby, ale nefunguje mi karta, preto potrebujem znovuaktivovať kartu.“ Počas celého rozhovoru nič nevysvetlil, nevyjadril nejakú ľútosť, nepovedal nejaké profesionálne frázy, a už vonkoncom sa neospravedlnil. Dokonca nič z toho sa ani neunúval predstierať (je taká fráza ktorá sa mi veľmi páči, to be very British, tu znamenajúca byť zdvorilý, ospravedlňujúci sa, ponúkať riešenie s noblesou, slušný; no on bol veru na míle vzdialený tomu). Bez akýchkoľvek prejavov hospitality mi znovuaktivoval kartu a ja som išiel do izby. Pochopiteľne, že som si uvedomoval, že som mal skôr lacnejšie ubytovanie, no aj tak, aj pri takejto cenovej hladine by mal byť zabezpečený aspoň nejaký ten elementárny štandard, no nie‽
Konečne som otvoril dvere. Celú noc som nespal a bez spánku som bol takých 26 hodín. Nemal som ani chuť, ani silu sa sprchovať, nechal som to na čas po spánku, rýchlo som sa umyl a uložil sa spať. Cítil som, že som fyzicky unavený, no súčasne som bol aj emocionálne rozrušený, sklamaný a podráždený, čo v mojom prípade mohlo znamenať, že budem mať problémy so spánkom. V ten deň – už bola sobota ráno – som mal ďalší theatrologický program, konkrétne o tretej popoludní už mi začínalo predstavenie v Sam Wanamaker Playhouse, preto som dúfal, že sa predsa len ako tak vyspím.
Dúfal som márne. V hoteli okolo 8:00 až 8:30 začali testovať požiarný alarm! Robí sa to okolo obeda, keď predošlí hostia už odišli a noví ešte neprišli. Tu to robili ráno. A nie len to. Netestovali ho tak, že raz zapli alarm na nejakých pätnásť sekúnd a potom koniec, ale takmer každý jeden detektor, v takmer každej jednej izbe samostatne preskúšali a v celom hoteli nechali sirénu alarmu hučať každých pár minút! Na recepcii sa mi neunúvali povedať, že budú testovať alarm, to mi povedal technik na chodbe keď som vyšiel z izby zisťovať čo sa deje. Pochopiteľne, že za takejto situácie som sa nevyspal. Snažil som sa, ale nedalo sa. Nikto by sa nevyspal, bola to tortúra, bolo to doslova mučenie odopieraním spánku. Často som sa budil, prevaľoval som sa v posteli, okrem nekonečných alarmov bol na chodbách ruch. Namiesto spánku som len etapovito driemal a prevaľoval sa v posteli. Za takejto situácie som sa rozhodol neísť na predstavenie o 15-tej hodine, lebo som vedel, že nebudem dosť bystro vnímať čo sa deje na javisku, nedostatočne to spracujem a neužijem si predstavenie tak, ako by sa žiadalo. Škoda, tešil som sa na Rough Magic, malo to byť pokračovanie Macbetha z pohľadu čarodejníc. Vrátenie peňazí bolo možné žiadať v časovom limite 48 hodín pred inscenáciou, takže smola. Ale na večerného Rómea a Júliu som rozhodne plánoval ísť.
Vstal so okolo 15-tej až 16-tej hodine, po takých 7–8 hodinách spánku-nespánku, presnejšie povedané po hodinách keď som sa neúspešné pokúšal spať, no spal som možno bez prerušenia tak nanajvýš jednu hodinu, ak vôbec. Dokonca som nemal ani dojem, že som skutočne spal, lebo som bol neodpočinutý a stále unavený, nie len z hukotu požiarneho alarmu, ale aj zo zvukov na chodbe a celkovo zo spánku na posteli ktorá bola pre mňa nová.
Osprchoval som sa umyl som si vlasy. Chcel som si osušiť vlasy, v izbe bol fén, bolo vidno, že je starší, plast bol pôvodne biely, no teraz už zožltol vekom. Mal dva stupne sušenia, bol prednastavený na slabší, ale bolo to mimoriadne slabo, tak som zmenil na silnejší stupeň sušenia, ani ten nebol nejako výkonný, ale logicky bol lepší. Začal som si fénovať vlasy, no fén po 1–2 minútach prestal fungovať. Zase sa niečo stalo v tom panoptiku treťotriednosti! Myslel som, že sa aktivovala tepelná poistka a tak som čakal nejaký čas. Keď fén stále nefungoval, tak som išiel na recepciu. Recepčný, tentokrát iný Brit, no tiež vo veku okolo 25 rokov mi povedal, že „nefunguje, lebo nie je zapnutá zásuvka.“ Keď som mu povedal, že „je zapnutá, veď fén som istý čas používal,“ len znovu zopakoval, že „nie je zapnutá zásuvka.“ Požiadal som ho, aby išiel so mnou a ukážem mu, že fén nefunguje. Neochotne išiel a keď som zapol fén... tak už fungoval. Naisto bol problém s tepelnej poistke, len stačilo počkať dlhšie. No márna sláva, po 1–2 minútach fén kvôli tepelnej poistke znovu prestal fungovať... Už chápem prečo bol prednastavený na slabší stupeň sušenia a pokiaľ som si chcel nejako osušiť vlasy, tak som musel akceptoval slimačí výkon.
Ubytovanie bolo na dve noci. Doteraz bol opis prvej noci. Druhá noc bola v poriadku; počas druhej noci som do hotela prišiel krátko po polnoci, teda už nebola sobota 2. augusta, ale nedeľa 3. augusta. Ani si nepamätám, či som videl recepčného, ale asi opäť tam nebol... S istou úzkosťou som otváral dvere do mojej izby dúfajúc’, že karta bude fungovať. Našťastie fungovala. Spal som ako-tak, na jednej strane som bol unavený, na druhej strane stále to bola posteľ, na ktorú som nebol zvyknutý. I tak, relatívne slušne som sa vyspal. Najneskorší odchod z hotela bol o 10:00 hodine predpoludním, ja som odišiel 2–3 minúty pred týmto časom; nie preto, žeby som chcel využiť každú minútu pobytu, ale preto, že som si potreboval oddýchnuť. Mám zvyk v hoteloch, reštauráciách a obchodoch nechávať obslužné, príde mi to very British (veľmi britské), no tu som zámerne nedal oblužné, lebo absolútne mi to prišlo v súlade s označením classy, sassy and a bit smart assy (noblesný, sebavedomý a trochu s bystrou drzosťou). Dokonca niektorí by požadovali vrátenie platby za ubytovanie, takže som nenachádzal sebamenší dôvod na nechanie 1–2 libier pre zamestnancov.
Pachuť, veruže pachuť malo moje ubytovanie; malo ingrediencie: bezangažovanosti, bezatonómnosti, bezautoritátívnosti, bezbrannosti, bezcennosti, bezcieľnosti, bezdôstojnosti, bezduchosti, bezhlavnosti, bezhodnostnosti, bezhospitálnosti, bezistotnosti, bezkontrolovanosti, bezmocnosti, beznádejnosti, bezohľadnosti, bezorganizovanosti, bezparadigmatickosti, bezporiadnosti, bezprávnosti, bezpriechodnosti, bezpríkladnosti, bezradnosti, bezregulérnosti, bezsennosti, bezštandardnosti, bezštrukturálnosti, bezúčinnosti, bezútešnosti, bezvíťaznosti, bezvládnosti, bezvýchodiskovosti, bezvýslednosti, bezvýznamnosti, bezvzorovitosti, bezzásadovosti, bezzodpovednosti... (Však nemusím pokračovať ďalej v namáhaní svojich neurónov, dendritov a axónov?)
Očakávateľne bol som mocne rozmrzený na ubytovanie. Paradoxne v tom negatívnom sa sekundárne dal nájsť aj nezamýšľaný pozitívny aspekt. Konkrétne mi to ukázalo kontrast medzi vyššou kultúrou (= Shakespeare a The Globe) a obyčajnou spodinou (= toto ubytovanie), kontrast medzi niečím výnimočným a každodenným, kontrast medzi tým čo stojí za opakovanie a nasledovanie a tým čomu sa treba za každú cenu vyhnúť, kontrast medzi ľuďmi ktorí tvoria kladné udalosti a tými, ktorí robia záporné veci. Hoci ubytovanie bolo jednoznačne podradné, nezamýšľane zdôraznilo výnimočnosť Shakespearových divadelných hier, jeho divadla The Globe a pomohlo mi lepšie si uvedomiť mimoriadnosť shakespearologického zážitku.
Mal som viacero ubytovaní po Anglicku, hlavne v Londýne a Stratford upon Avone, väčšina bola skôr lacnejšia, takže očakávateľne „kvalita zodpovedala cene,“ aby som použil frazeologizmus, no niektoré svojou podradnosťou ukazovali nespochybniteľnú skazenosť štandardov hospitality. Teraz som vybral jedno z tých planých ubytovaní a vyrozprával som ho. (Naproti tomu som mal viacero ubytovaní na rôznych miestach Taiwanu a tie boli lepšie; ako sa spieva v jednom turistickom songu: Ilha Formosa: Taiwan will touch your heart, Krásny Ostrov: Taiwan sa dotkne vášho srdca.)
※
Poznámky
Môže byť vznesená otázka, prečo som publikoval tento príspevok. On nevznikol ako recenzia ubytovania (tú som už napísal na inom mieste), ani ako odporúčanie pre ostatných (lebo niet čo odporúčať), ani ako sťažnosť (lebo toto nie je príslušné miesto). Prečo teda? Prvá verzia mala mať rozsah jedného odstavca a mala byť súčasťou môjho príspevku Polnočné matinée. 2. časť, Atmosféra (nájdete ho tu: https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/polnocne-matinee-2-cast-atmosfera). Príspevok bol písaný s ohľadom na shakespearológiu a primárnou funkciou odstavca o ubytovaní bolo ukázať kontrast medzi vysokou kultúrou (= Shakespeare a jeho divadlo The Globe) a každodenným svetom (= moje ubytovanie), ukázať kontrast medzi úžasnými udalosťami a poľutovaniahodnými vecami, kontrast medzi ľuďmi tvoriacimi pozitívne a negatívne udalosti. Avšak v pôvodnej verzii som sa príliš rozpísal, odstavec mal nakoniec 3,9 normostrany, čo bolo neúnosne veľa, lebo mal byť len kontrastným dodatkom ku shakespearologickej práci, no veľkým rozsahom zatieňoval pôvodný zámer. Preto som tento odstavec zanechal a napísal úplne odznova, ako druhú verziu a nájdete ju vo vyššie zmienenom príspevku, je to posledný odstavec, má už primeraný rozsah, konkrétne 1,7 normostrany, čo znamená, že druhá, použitá verzia je o 56 %, teda o vyše polovicu, kratšia. Prvú, pôvodnú verziu som nevymazal, ale rozhodol som sa ju doplniť o ďalšie, menej dôležité informácie nezahrnuté do rukopisu, rozpracovať ju, celkovo ju upraviť a následne publikovať; teraz čítate prvú, no výrazne doplnenú a dopracovanú verziu; ona má vrátane tohto dodatku a komentárov k fotografiám má okolo 15,9 normostrany.
Prečo som sa rozhodol pre dopracovanie a publikovanie prvej, pôvodnej verzie? Dôvodom je príspevok k takzvanej oral history, čo je ústna, zaznamenaná história, hlavne z pohľadu obyčajných ľudí, nie politikov a elít, slúžiaca na doplnenie oficiálnych dejín, zachovanie kultúrnej pamäte a prezentovanie iného uhla v porovnaní s konvenčnou historiografiou. Kvôli chýbaniu oral history nepoznáme dosť dôkladne mnoho vecí z minulosti, konkrétne nevieme čo si hlavne bežní ľudia mysleli (napr. o susedných krajinách, o konzumovaní medu, o onuciach), aký mali postoj (napr. k povinnej vojenskej službe, k nevere, k novým náboženstvám), ako prežívali (napr. úmrtie batoľaťa, požiar, videnie krvi), aké mali očakávania (napr. od vrchnost, od rodičov, od detí), čoho sa obávali (napr. objavenie kométy, iného vojska, neúrody), ako niečo vysvetľovali (napr. potrat, zemetrasenie, sen), ako zdôvodňovali (napr. choroby, tradíciu, tvar zeme), ako sa vyrovnávali (napr. spoločenským úpadkom, vojenskou službou, novým spoločenským zriadením), ako si budovali (napr. autoritu, bohatstvo, kariéru), tiež aké jedno varili, ako stolovali, aké nápoje používali, ako sa presne obliekali, aké uzly používali, akou prioritou pre nich bola gramotnosť, nakoľko láska bola prítomná pri uzatváraní manželstva, ako trávili voľný čas, čo pre nich znamenala presnosť, ako sa ukladali k spánku, et cætera; preto z dôvodu chýbania primeranej oral history nie je k dispozícii také množstvo informácii aké by sa požadovalo, aby sa dosť dobre vedelo ako sa žilo napríklad v starovekom Grécku (kde žil môj milovaný Sókratés, Platón, Aristotelés), ako sa žilo v neskorom talianskom stredoveku (kde žil môj milovaný Dante), ako sa žilo v anglickej renesancii (kde žil môj milovaný Shakespeare), či ako sa žilo v nemeckom osvietenstve (kde žil môj milovaný Kant); táto práca je teda publikovaná ako drobný príspevok k oral history.
