Báčsky Petrovec, kedysi symbol slovenskej kultúrnej identity v Srbsku, sa v sobotu zmenil na dejisko násilia, zastrašovania a politickej arogancie. Incident, ktorý prerušil Slovenské národné slávnosti, odkryl horkú pravdu: ochrana slovenskej menšiny sa končí tam, kde začínajú záujmy vládnucich elít.
Čo malo byť oslavou kultúry, sa zmenilo na zastrašovanie. Výstava fotografií z protivládnych protestov sa stala tŕňom v oku režimu. Namiesto dialógu prišla surová odveta – roztrhané fotografie, fyzické útoky, zranení organizátori. Všetko pod dozorom štátu, ktorý mlčí. Alebo ešte horšie – spolupracuje.
Jeden z napadnutých organizátorov, Ivan Bartoš, opísal situáciu s chladnou presnosťou: „Polícia bola prítomná, ale nezasiahla.“ Ako je možné, že v demokratickej krajine polícia stojí bokom, kým občania dostávajú údery – údajne aj od MMA zápasníka a regionálnych politikov.
Politici ako agresori, polícia ako diváci. A menšina ako rukojemník.
Zverejnené tvrdenia hovoria jasne: medzi útočníkmi mali byť aj verejní činitelia – miestni poslanci, dokonca štátny tajomník. Ak sú tieto informácie pravdivé, nejde len o incident, ale o organizovaný útok na slobodu prejavu a autonómiu národnostnej menšiny.
Slovenská menšina v Srbsku už roky balansuje na hrane – medzi lojalitou k štátu a ochranou vlastnej identity. Teraz sa ukazuje, že ani kultúrne podujatie nie je bezpečné, ak sa akokoľvek dotýka citlivej politickej reality. A to všetko v čase, keď Slovenská republika mlčí. Kde sú slovenskí diplomati? Kde je verejný protest Bratislavy?
Mlčanie zabíja dôveru. A dôvera slovenskej komunity v Srbsku sa láme.
Kompletne video si môžete pozrieť tu.
Kde je slovenský minister zahraničia? Mlčí, keď bijú našich...
V čase, keď Slováci v Srbsku čelia fyzickému násiliu, zastrašovaniu a otvorenej agresii zo strany politicky motivovaných útočníkov, postoj Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky je zarážajúci. Ticho. Nula tlačových vyhlásení. Žiadna diplomatická nóta. Žiadna verejná výzva. Namiesto ráznej obrany vlastnej komunity — zahanbujúce mlčanie.
Minister zahraničných vecí SR, ako hlavný garant ochrany Slovákov žijúcich v zahraničí, zlyháva v základnej povinnosti. Nejde o bežný bilaterálny spor. Ide o napadnutie našich krajanov – občanov so slovenskou identitou, ktorí si zachovávajú kultúru a jazyk v cudzom štáte. Dnes ich mlátia počas slávností, ktoré by mali byť symbolom národnej hrdosti. Zajtra im môžu zakázať hovoriť po slovensky.
Čo by mal urobiť skutočný slovenský minister zahraničia?
Tu je minimálny plán, ktorý by každý zodpovedný šéf slovenskej diplomacie mal v takejto situácii urobiť okamžite:
1. Okamžité predvolanie srbského veľvyslanca na Ministerstvo zahraničných vecí SR
Vyjadrenie ostrého protestu.
Požiadanie o oficiálne vysvetlenie incidentu.
Žiadosť o zaručenie bezpečnosti Slovákov v Srbsku.
2. Vyslanie krízovej diplomatickej misie do Báčskeho Petrovca
Osobná návšteva zástupcov ministerstva.
Vyjadrenie solidarity priamo na mieste.
Zhromaždenie dôkazov a svedectiev napadnutých občanov.
3. Diplomatická nóta Srbsku
Formálne odsúdenie násilia.
Žiadosť o prešetrenie útokov a potrestanie vinníkov.
Upozornenie na porušovanie práv národnostnej menšiny.
4. Aktivácia medzinárodných mechanizmov
Informovanie OBSE a Rady Európy o incidente.
Vyžiadanie si monitoringu situácie cez menšinové výbory.
Zvolanie tlačovej konferencie na pôde EÚ.
5. Okamžité zverejnenie oficiálneho stanoviska MZV SR
Verejné uistenie Slovákov v Srbsku, že nie sú sami.
Tlačové vyhlásenie s požiadavkou na ochranu menšinových práv.
Odmietnutie akejkoľvek formy politickej agresie proti Slovákom.
Slovenský štát nesmie byť len pasívnym pozorovateľom, keď ide o jeho vlastný národ. Ak slovenskí predstavitelia nebudú ochotní brániť Slovákov v zahraničí, prestanú byť dôveryhodní aj pre nás doma.
Každý deň ticha je výhra pre násilníkov a prehratá bitka za národnú dôstojnosť.
