Táto pásomnica je však iná, rozprávková, vidí, hovorí a počuje. Aj by som vám ju predstavil, ale vzhľadom na to, že pásomnice sú obojpohlavné a bolo by nekorektné nazývať ju mužským či ženským menom, nazvime ju Číslo jedna.
Číslo jedna si práve hovie v lúmene gastrointestinálneho traktu (ďalej len GIT) a pochutnáva si na živinách hostiteľovho tela. Aj hostiteľ sa má celkom dobre, darí sa mu v práci, peniažky sa mu len tak sypú do lona, celkovú malátnosť, nauzeu a nechutenstvo si v dnešnom uponáhľanom svete ani nestačí uvedomiť.
Vedľa Čísla jedna si v lúmene GIT (ďalej len gastrointestinálny trakt) hovie Číslo dva, druhá pásomnica, vlastne len pásomnička, čo možno spoznať podľa menšieho počtu jej článkov. Práve sa s chuťou zahryzla do šťavnatého epitelu s výživnými klkmi a mikroklkmi.
"Čo tak zhurta, kamarátka?" spýtala sa Číslo jedna.
"Drž hubu a jedz!" odsekla Číslo dva.
"Dobre, dobre, ja len tak, čo si taká nenažraná," ospravedlňuje sa staršia a skúsenejšia pásomnica.
"Do toho ťa nič!" odvrkne Číslo dva. Ako vidieť z doterajšieho rozhovoru, pásomnice sú veľmi málovravné, ich odpovede lakonické a podráždené. Jediné, čo je pre ne zaujímavé, je ich koryto, to jest, aby mali brušká plné.
Číslo jedna skúmavo pozoruje Číslo dva, ako sa pažravo napcháva, až má hrče za ušami.
"Počúvaj, to nerobíš dobre," ozvala sa Číslo jedna.
"Čo, dočerta?"
"No to, že ješ tak rýchlo!"
"A nie je to jedno?"
"To teda nie, kamarátka!" Pásomnice sa často oslovujú "kamarátka", keď je ich v čreve viac. Nikdy však toto priateľské oslovenie nemyslia úprimne, lebo si veľmi závidia. Sú to vlastne pokrytci.
"Vôbec to nie je jedno," pokračuje Číslo jedna, "si ešte mladá a neskúsená, len čo je pravda," povýšenecky zavlnila svojim dlhým článkovaným telom Číslo jedna. Číslo dva na ňu zlostne zazerala.
"Keď sa budeš napchávať od rána do večera, od rána do večera a od ďalšieho rána až do večera (pásomnice rady zveličujú a gradujú dej), nášmu priateľovi (myslela tým hostileľa), príde zle. Spočiatku sa bude cítiť slabý a unavený, potom ho začne bolieť brucho a nebude mu chutiť jesť, až nakoniec bude bledý, chudokrvný a bude vracať!"
"Ako to vieš?" skočila jej do reči udivená Číslo dva.
"Čítala som," povedala Číslo jedna múdro, "v lekárskej parazitológii. Náš priateľ si to môže všimnúť a ísť k lekárke! Tá mu predpíše lieky, ktoré nás zahubia a bude s nami amen! Aby sa to nestalo, daj na moju radu. Nenapchávaj sa tak, ako by si nejedla celé ráno! Je tu dosť miesta pre nás obe. A jedz pomaly, nie veľa, aby si nebola tučná a jedz v pravidelných intervaloch, aby si to priateľ nevšimol, len nech si to nevšimne!" zaúpela Číslo jedna.
"No tak dobre," mykla plecom Číslo dva, až sa jej dve zo štyroch prísaviek odtrhli od jednovrstvového cylindrického epitelu tenkého čreva.
Stalo sa to, čo sa obvykle medzi pásomnicami nestáva. Číslo dva si dala poradiť (aj keď bola veľmi trvrdohlavá ako všetky kamarátky z jej rodu), jedla pomaly, nie veľa a v pravidelných intervaloch. Priateľ si nikdy nevšimol, čo sa deje v jeho črevách. Číslo jedna, Číslo dva a priateľ žili štastne, až kým nepomreli.
