Prach mám všade, v očiach, ústach i vlasoch, ktoré zmenili farbu takmer do siva. Vonku je horúce počasie, a cez šatku kryjúcu tvár sa mi darí nasávať vzduch iba veľmi ťažko. Na lícach sa mi mieša pot s prachom, ale šatku si dať dole nechcem. Okamžite by som vdýchol čiastočky jemného piesku, ktoré sa víria po prechode džípov idúcich pred nami. Aj keď je vonku horúce počasie, okná otvoriť nemôžem, celá posádka by bola ihneď špinavá, a dýchať by sa tu už takmer nedalo. Džíp pred nami prišiel o obe rezervné kolesá, ktoré si niesol ukotvené na zadných dverách. Jedno sa použilo pri výmene defektu a druhé sa uvoľnilo a odletelo pri prechode neprajným terénom nevedno kam. Náš džíp na tom nie je príliš lepšie, prišli sme o ľavé predné svetlo, nieže by prestalo svietiť alebo prasklo. Predný reflektor nám z pod kapoty doslova zmizol, zostala po ňom iba diera. Začíname mať problémy s prehrievaním motora, a pri stúpaní do kopca auto stráca výkon. Napriek všetkému mám pod špinavou šatkou široký úsmev. Práve sme minuli veľké stádo žiráf. Andrej si kryje objektív, aby sa mu úplne nezašpinil, a po chvíli je počuť dobre známe cvakanie, ktoré navždy zachytáva presúvajúce sa zvieratá. Ja sa snažím tiež vytvoriť pár záberov mobilným telefónom, a ten mi oznamuje, že jeho pamäť bude onedlho plná. Bodaj by nie, za posledné tri dni dostal poriadne zabrať. Opúšťame totiž jeden z najznámejších prírodných parkov na svete, Serengeti.
Náš džíp už nemá takmer žiadny ťah, a začíname zaostávať. Celému konvoju je jasné, že musí zastaviť a auto schladiť. Nachádzame sa na samotnom okraji Serengeti, ktorý je tvorený kráterom Ngorongoro. Uprostred tohto krátera sa nachádza rovnomenný park, ktorý je preslávený veľkými stádami zvierat napájajúcich sa pri jazere Magadi. „Pokiaľ raz budem mať možnosť, nezaváham a Ngorongoro určite na pár dní navštívim,“ v duchu dávam sám sebe sľub. Vyskakujeme z džípu, a ja si rýchlo uvoľňujem šatku z tváre. Konečne čerstvý vzduch, a do toho ešte aj krásny výhľad na okolie a pasúce sa zvieratá. Tento krát sú to ale kozy, strážené tromi masajskými deťmi zahalenými v typických farebných dekách, pokrytých prachom. S Tomášom a Andrejom k ním pristúpime bližšie, a navzájom sa obzeráme. Úsmev na ich tvárach hľadám márne, skôr v nich vidím smútok. V ten moment si opäť hovorím, ako sa naše deti doma majú dobre, a ako si častokrát nevážia základné veci. O pár momentov neskôr sa rozprúdi medzi mnou a Andrejom diskusia o tom, ako sa moderný svet podpísal na tradičnom živote Masajov. Tomáš sa do našej polemiky rýchlo zapája, a celkom sa do témy ponárame, až pokým sa nemusíme vrátiť späť do hrkotajúceho džípu. Tam naša konverzácia končí, aspoň nateraz.
Masajovia – bojovní pastieri
Masajovia patria k ikonám Afriky, a to najmä vďaka snahe zachovávať tradície svojich predkov a zaujímavému štýlu obliekania. Typické štíhle vysoké postavy prekrývajú farebnými dekami, takzvanými Shuka. Medzi najrozšírenejšie farby patrí červená alebo oranžová, ktoré sú doplnené čiernymi, v niektorých prípadoch farebnými pásmi, tvoriacimi kockový či mriežkový vzor. V Tanzánii som sa mnohokrát stretol aj s fialovou farbou Shuka, takou akú mali napríklad aj tri pastierske deti v Serengeti. Práve Keňa a Tanzánia sú v dnešnej dobe domovom Masajov, ale nebolo tomu tak vždy. Vedci dôkladne analyzovali ich genofond a určili, že pôvodne pochádzali z územia dnešného Južného Sudánu. Kočovný spôsob života ich však postupne privádzal ďalej, preskúmavať oblasti s úrodnými pastvinami. Medzi ostatnými africkými kmeňmi boli veľmi rešpektovaní, vďaka odvahe a bojovnosti, ktoré nadobudli pri ochrane svojho dobytka pred predátormi. Uznanie za odvahu si vyslúžili aj od britských kolonizátorov, ktorí ich ale nakoniec pripravili o významné množstvo úrodnej pôdy, a začiatkom 20. storočia sa Masajovia nedobrovoľne museli začať sťahovať do okolia prírodných rezervácií.
V dnešnej dobe je ich pôvodný spôsob života ohrozený, lebo či už kenská, alebo aj tanzánska vláda sa snažia o ich integráciu do modernej spoločnosti. Pomaly, ale isto sa to obom krajinám darí. Pôvodného spôsobu života, bez výdobytkov moderných technológií sa dnes drží iba málo z nich. Moc peňazí už dávno prenikla aj do ich sveta, a tradičný spôsob života je možné pozorovať iba na odľahlých miestach, a niektorých rezerváciách. Medzi najznámejšie patrí Maasai Mara v Keni, s rozlohou 1500 km2, čo pre porovnanie nedosahuje ani veľkosť bratislavského kraja. Táto rezervácia bola vytvorená v roku 1961 na počesť Masajov, a takýmto spôsobom im bol vyhradený priestor pre ich tradičný kočovný život. Tak ako dobytok spásal porast, tak sa s ním Masajovia postupne presúvali, čo zakaždým umožnilo vegetácií dorásť. Týmto spôsobom za sebou nezanechávali navždy spustošené územia, budovy, ale žili v súlade s prírodou. Kvôli neustálim presunom si museli prispôsobiť aj príbytky, ktoré sú jednoduché a ľahko postaviteľné. Nazývajú sa Enkaji a sú umiestnené v kruhu s miernymi rozostupmi. Okolo nich sa nachádza plot z tŕnistých konárov, s dvoma úzkymi vchodmi, ktorý chráni celú dedinu pred predátormi. V strede dediny je potom umiestnený ešte jeden menší kruh (Emboo), a ten slúži na ochranu dobytka. Celý tento koncept masajskej dediny sa napokon nazýva Boma.
O chod domácnosti sa výhradne starajú ženy, ktoré nielenže dohliadajú na výchovu detí, varenie, dojenie dobytka, či udržiavanie ohňa, ale sú aj zodpovedné za stavebné práce. Stavba Enkaji je pomerne jednoduchá. Potrebný je dostatočný počet vetiev, ktoré sa ohýbajú do oblúkov, a na tie sa následne nanáša niekoľko vrstiev zeme zmiešanej s močom a trusom zvierat. Táto konzistencia pomerne rýchlo uschne a vytvorí izoláciu medzi vetvami. Stavba je potom v interiéri rozdelená tenkými priečkami, pričom v hlavnej miestnosti sa nachádza jednoduchý krb či ohnisko, ktorý ju v noci vyhrieva a osvetľuje. Nechýba tu ani posteľ, či malá miestnosť pre mláďatá domácich zvierat, ktoré potrebujú starostlivosť. Rozloženie dediny a umiestnenie dobytka do jej stredu dáva jasne najavo čo je pre Masajov najdôležitejšie. Množstvo dobytka je ukazovateľom spoločenského postavenia a bohatstva. Čím má muž viac detí a dobytka, tým je bohatší. Pokiaľ má však muž veľa detí a málo dobytka, alebo naopak, jeho spoločenské postavenie klesá. V minulosti bolo bežné, že jedna žena mala aj sedemnásť detí, dnes je to už skôr výnimkou a masajské ženy mávajú šesť až osem detí. Pokiaľ má muž dostatok dobytka, môže mať aj viac žien. V dobe, keď Masajovia ešte nepoznali peniaze, bol dobytok používaný ako platidlo pri výmennom obchode, alebo aj ako odmena či trest. Keď bol napríklad muž odvážny pri ochrane stáda alebo dediny, dostal za odmenu dobytok. Keď sa správal zle, dobytok mu mohol byť odobraný. Dodnes pre nich znamenajú kravy či kozy zdroj mäsa, mlieka, krvi ktorú pijú. Z kostí zase vyrábajú nástroje, a z kože oblečenie, sandále alebo aj časti domu. Masajská spoločnosť je silne patriarchálna, pričom o najdôležitejších udalostiach rozhodujú najstarší muži. Zaujímavosťou a aj jasným odkazom na ich silné prepojenie s prírodou je spôsob pochovávania. Masajovia mŕtvych nepochovávajú, lebo si myslia, že to škodí pôde. Preto telá nechávajú napospas predátorom a mrchožrútom. Pochovávaní sú iba náčelníci kmeňov.
Masajské ženy
Masajské dievčatá sa vydávajú veľmi mladé, a to krátko po dovŕšení puberty. Nie to však svadba akú poznáme v našich končinách. Ženícha vyberá otec, a dcéru vydá výmenou za dobytok, alebo v dnešnej dobe aj peniaze. Rozvod je povolený iba vo výnimočných prípadoch, ako je napríklad ťažké fyzické násilie. Nie je neobvyklé, že si starý Masaj vezme mladé masajské dievča a onedlho zomrie. Toto dievča sa už nikdy nebude môcť vydať, a stane sa družkou jedného z manželových bratov. Tak ako ženy po celom svete, aj tie masajské sa radi fintia. Tu však fintenie naberá úplne iných rozmerov, a dokonca prekonáva aj ženy z kmeňa Himba, o ktorých som písal v predošlom blogu.
Je bežné, že majaské ženy nosia desiatky náramkov, rôzne korálky a doplnky, ale jednoznačne najvýraznejší je typický veľký obojok, ktorý zdobí ich krk. Dovolím si tvrdiť, že je to prvá vec, ktorá vás pri stretnutí s nimi upúta. Mohlo by sa chvíľami zdať, že množstvo a rozmanitosť týchto doplnkov nemá žiadny iný ako skrášľovací význam, ale opak je pravdou. Jednoznačne určujú klan, ku ktorému žena patrí a aj jej spoločenské postavenie. V minulosti bolo masajské oblečenie vyrábané zo zvieracej kože, ktorá sa následne farbila pomocou farbív získavaných z rastlín, ale po príchode kolonizátorov začali Masajovia využívať bavlnu. Tak isto aj šperky prešli významnou obmenou. Na ich tvorbu už dávno nepoužívajú semená či kamienky, ktoré našli v okolí, ale napríklad sklenené farebné korálky vyrábané v Európe či Ázii. Tie sú predsa farebnejšie, lesklejšie, krajšie a lákavejšie. Aj to je jeden z mnohých signálov, že postup sa zastaviť nedá, a aj čas tradičných Masajov raz pominie.
V ďalšom blogu si priblížime život masajských mužov.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti môj instagramový profil:
