Ťažko sa mi dedinku Mangily opúšťa. Les plný baobabov, piesočná pláž, divokosť miestnych ľudí a jednoduchosť života si ma podmanili. Akoby tu neexistoval čas, akoby tu neexistovali starosti moderného života. Aj keď je tu nedostatok pitnej vody a vlastne všetkého na čo som doma zvyknutý, z určitého hľadiska mi to príde ako raj. Oáza bezstarostnosti, únik pred realitou.
S priateľmi však musíme pokračovať, čaká nás viac ako tisíckilometrový presun Madagaskarom a spoznávanie jeho ďalších zákutí. Džíp, ktorý vyzerá na prvý pohľad solídne, nakladáme všetkým potrebným a vyrážame na miestnu rýchlostnú cestu RN7 (Route Nationale). Pojem rýchlostná cesta na Madagaskare však rýchlo nadobúda úplne iný rozmer ako sme zvyknutí u nás. Zdolanie približne 270 kilometrovej vzdialenosti z Toliare do Ranohira nám trvá neuveriteľných 10 hodín. Cesta je v katastrofálnom stave a zakaždým, keď sa trochu rozbehneme okamžite brzdíme, aby sme sa vyhli hlbokým jamám v asfalte. Tie si ležia jedna vedľa druhej a tak sa im nedokážeme vyhýbať. Silne dostávajú zaberať tlmiče, spojka a najmä naše kríže. Občas mám pocit, že sa nám auto pod zadkami rozpadne. Dlhú chvíľu si krátime komentovaním šoférskych schopností nášho vodiča, pre ktorého akoby neexistoval prvý rýchlostný stupeň. Zakaždým sa rozbieha so zaradenou dvojkou a ihneď preraďuje do tretieho stupňa začo sa mu auto odvďačuje nepríjemnými vibráciami. Smejeme sa s kamarátom Tomášom, že mu auto pri takomto štýle jazdy dlho nevydrží. Vtedy ešte netušíme, že sa onedlho dosmejeme.
Cestou sa nám naskytá pohľad na rovnú vyprahnutú krajinu posiatu suchou trávou. Stretávame malgašov, miestnych obyvateľov, ktorí žijú v primitívnych podmienkach. Chatrčky majú postavené z rákosia a v lepších prípadoch aj vyplnené a utesnené hlinou. Mám pocit akoby sme sa vrátili v čase o dvesto rokov späť. Problém s nedostatkom vody je tu zjavný. V každej dedinke nachádzame ten istý obraz. Deti nesúce žltý alebo biely plastový kanister na vodu, za ktorou šliapu nezriedka aj kilometre. Je to smutný pohľad, u nás doma takmer nepredstaviteľný.
S pribúdajúcim časom sa však cestou na sever začne krajina poľahky dvíhať a ikonické baobaby, ktorých bolo v oblasti Toliare dosť, sú stále raritnejšie. Už ich iba občas zahliadneme v diaľke ako sa týčia nad okolitým porastom. Králi Afriky osamelo obklopení savanou nám nakoniec úplne miznú z obzoru. Menšie zelené oázy začínajú jasne dávať najavo prítomnosť vody, a keď po niekoľkých hodinách jazdy prechádzame cez územie ťažby zafírov je zrejmé, že už bude vody iba pribúdať. Madagaskarské zafíre patria medzi tie najkvalitnejšie na svete a ich ťažba je pre chudobných malgašov jednou z mála možností ako si privyrobiť peniaze, alebo aj zmeniť život. Ide však o veľmi nebezpečnú činnosť, pri ktorej desiatky z nich každoročne umierajú. Je to hon za lepším životom, pripomínajúci zlaté horúčky aké poznáme z minulosti z Ameriky či Austrálie. Okrem zafírov je Madagaskar veľmi bohatý aj na náleziská skamenelín. Pri návšteve jedného pána v baníckom meste Isalo sa nestíham diviť jeho úžasnej zbierke rôznych skamenelých tvorov, rýb či plazov, za ktoré by sa nehanbilo nejedno múzeum.
S priateľmi si nachádzame pár minút na prechádzku mestečkom, pozorujeme miestne ženy ako umývajú prádlo v rieke a deti šantiace sa vo vode pod palmami pri západe slnka. Nachvíľu aj zabúdam, že sme v krajine tretieho sveta, ktorá má za sebou niekoľko hladomorov. Radovať sa dá aj z maličkostí a na to akosi často doma na Slovensku zabúdame. Z reality ma však rýchlo vytrhne okoloidúci voz ťahaný dvoma zebu a plne naložený malgašmi. Je čas aby sme sa pohli opäť dopredu, potrebujeme nájsť ubytovanie pred západom slnka a trochu si oddýchnuť. Na druhý deň nás čaká túra v národnom parku Isalo.
Národný park ISALO
Ráno nás džíp priváža ku skalnému masívu, ktorý pochádza z obdobia Jury. Slnko sa do nás neúprosne opiera, avšak po desiatich minútach chôdze zachádzame medzi skaly. Tie nám spolu so stromami poskytujú úľavu pred teplom. Vidíme prvého chameleóna, rôznych exoticky vyzerajúcich vtákov, pavúkov a stretávame rodinku lemúrov kata či lemúrov hnedých.
Najmä lemúry kata, známi z rozprávky Madagaskar (kráľ Julien) vzbudzujú pozornosť. Takmer nedýchame, len aby sme ich nevyrušili a mohli v pokoji pozorovať, vychutnávať si ich prítomnosť. Miestami sa predierame medzi listami paliem, rastlín a stromov, ktorých je tu takmer 400 druhov, až nakoniec prichádzame ku dvom vodopádom. V jednom z nich sa s radosťou chladíme a kúpeme. Príroda je tu takmer nedotknutá. Krásne výhľady na okolie sa mi navždy vrývajú do pamäte.
Musíme pokračovať ďalej, veď Madagaskar je štvrtý najväčší ostrov na svete. Je väčší ako Francúzsko a ešte pred nami ukrýva veľa prírodných krás. Postupujeme smerom na Ambalavao a pomaly ale iste bádame, že vody v miestnych riečkach pribúda. Krajina jemne zelenie a malé ryžové políčka sú čoraz častejším javom. Čo nás však znepokojuje sú požiare, ktoré devastujú miestnu prírodu. Stromov je na Madagaskare málo a my ich vidíme desiatky horieť. Je to dôsledok silného slnka a tepla, alebo nešikovných rúk malgašských farmárov? Nebodaj je to úmysel a vypaľovaním si farmári rozširujú ornú pôdu? Odpoveď nepoznám, potom čo sme však videli na juhu, to pre Madagaskar znamená značný problém.
V jednej z dedín nás zastavujú miestne deti a predávajú nám ovocie a kúsky mäsa. Mäso radšej odmietam, ale vďaka Vladovej znalosti malgaštiny sa dozvedáme, že majú dvanásť rokov a už nechodia do školy. Rodičia ich radšej nechávajú predávať plodiny, aby domov priniesli aspoň nejaké ariary (madagaskarské platidlo). Vedeli ste že priemerný denný zárobok na Madagaskare je menej ako dve eurá? Je to ako začarovaný kruh. Rodičia posielajú svoje deti zarobiť peniaze aby mali na živobytie, a tie tak nemajú dostatočne vzdelanie aby sa dokázali v živote presadiť.
Anja park
Na druhý deň ráno navštevujeme ďalší park, kde lezieme na skaly za krásnymi výhľadmi. V týchto skalách sa nachádza viacero jaskýň a miestny sprievodca nám vysvetľuje, ako sa v nich minulosti zvykli pochovávať domáci obyvatelia. Jaskyne však neslúžili iba ako pohrebisko, ale ešte aj dnes sa v nich skrývajú lemúrie rodiny pred nebezpečenstvom. Lemúry, ktorých tu žije takmer 1000, majú dvoch úhlavných nepriateľov. Sú nimi mačkovité šelmy Fossa, ktoré neohrozene trónia na vrchole potravinového reťazca na Madagaskare, a potom sú to orly madagaskarské. Fossa predstavuje hrozbu na zemi a orly zase z nebies. Práve v prípade, keď lemúry zbadajú orla, uchýlia sa do úkrytov v jaskyniach.
Anja park je iný ako národný park Isalo. Je výrazne menší, bez vodopádov a kaňonov, ale poskytuje nádherný výhľad na údolie plné farmárskych políčok a skalných útvarov neďaleko mestečka Fianarantsoa. Ďalší rozdiel je v tom, že Anja park založili miestni obyvatelia aby chránili prírodné dedičstvo Madagaskaru a nie štát. Darí sa nám tu spraviť sériu krásnych záberov okolitých kopcov a najmä lemúrov. Deti farmárov sa združujú okolo nášho džípu a radi pózujú pred našimi objektívmi.
Madgaskar je nádherná krajina, takmer všetko je tu fotogenické a zaujímavé. Chceme ho spoznať viac a tak nestrácame čas a nasadáme do nášho džípu. Po krátkej jazde však nastávajú problémy. Šoférovi sa zrazu nedarí radiť rýchlosť a my zastavujeme na krajnici. Do najbližšieho mesta je to na pešo ďaleko a do nášho dnešného cieľa, ktorým je dažďový prales Ranomafana ďalších 70 kilometrov. V Ranomafana potrebujeme byť dnes aby sme dodržali náš plán a stihli o pár dní odlet domov. Cestovaniu po zotmení sa však chceme vyhnúť. Nachádzame sa práve v oblasti, kde miestne kmene zvyknú prepadávať v noci okoloidúce autá. Tieto prepady sa neraz končia smrťou. Madagaskar je nie len krásna, ale aj divoká krajina. Džíp sa už nepohne ani o meter a tak naša situácie nevyzerá dobre....
Podarilo sa nám dostať do daždového pralesa preslaveného pestovaním vanilky včas? Dozviete sa v ďalšom blogu.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
