Život prináša aj takéto situácie. Nie je to prvý krát, keď som v Afrike zostal stáť kvôli pokazenému autu. Spolu s Tomášom, Mirom a Vladom sa snažíme prísť na možnú príčinu. Náš šofér vyzerá zúfalo, a keď sa nevieme pohnúť približne 30 minút, je nám všetkým jasné, že sme skončili. Nemôžeme si dovoliť viac strácať čas. Našťastie máme v rukáve jedno eso. Teda dve. Vlada, ktorý sa vie dohovoriť malgaštinou a peniaze. Peniaze fungujú rovnako dobre všade na svete a na Madagaskare možno ešte o čosi lepšie. Snažíme sa stopnúť jedno z okoloidúcich áut a po chvíli sa nám to aj podarí. Vlado prehovára nového vodiča aby nás zobral až do dnešnej plánovanej cieľovej destinácie, ktorou je dažďový prales Ranomafana, ale ten to vehementne odmieta. Vraj je to ďaleko a cesta späť v noci môže byť nebezpečná. Ani možnosť vyššieho zárobku ho nakoniec nepresvedčí, a tak sme vďační aj za ponuku na odvoz do vzdialeného mesta Fianarantsoa. Ďalej nás však už nezoberie ani o meter. Cestou sa zastavujeme v mestečku Ambalavao, ktoré je známe dlhoročnou výrobou papiera. Túto príležitosť si nenechávame ujsť a zatiaľ čo náš nový šofér obeduje, navštevujeme dielňu kde sa papier a celulóza vyrába a spracováva. Mňa najviac zaujala tradičná procedúra pri ktorej sa do papiera pridávajú rôzne farebné, čerstvé kvety a následne nechajú schnúť. Opäť sme sa vrátili v čase o pár desiatok rokov dozadu.
Vyrážame ďalej a krajina je stále zelenšia. Vody pribúda a v dolinách vidíme malé upravené ryžové políčka. Príroda je okolo nás živšia a plodinám sa tu darí oveľa viac ako na juhu. Občas zahliadneme aj pece s komínmi, v ktorých sa vypaľujú tehly. Týmto spôsobom si malgaši zabezpečujú kvalitnejší stavebný materiál. Nie je to jednoduchá práca ale prináša miestnym aspoň nejaké peniaze. Pri každej rieke sa stretávame s rovnakým obrazom. Ženy perú prádlo a deti sa šantia vo vode. Voda z riek je pre nich životne dôležitá. Po dlhšom presune sa konečne dostávame do Fianarantsoa. Lúčime sa s náhradným vodičom a sme vďační, že nás dopravil aspoň sem.
Nutne však potrebujeme zohnať ďalší odvoz. Do úvahy prichádza aj miestna doprava, niečo ako naša SAD, ale tá stojí na každom „rohu“. Cesta by trvala pridlho. Predstavte si starý mikrobus alebo starý autobus, ktorý má na streche naloženú batožinu, nezriedka do výšky dvoch metrov. Ihneď vás to prinúti aby ste sa zamysleli nad jeho stabilitou a bezpečnosťou. Do dažďového pralesa Ranomafana vedie spleť kľukatých ciest klesajúcich do hlbokého údolia cez ktoré preteká rieka. Cesta je na mnohých úsekoch nespevnená, alebo podmytá a tak sa myšlienky na miestnu hromadnú dopravu radšej definitívne vzdávame. Vtedy ešte netušíme aké je to dobré rozhodnutie.
Kde ale zohnať odvoz? „V pohostinstvách sa dá vybaviť všetko“, pomyslíme si a do jedného z nich vstupujeme. Sadáme si na prvé poschodie, odkiaľ je výhľad na celú ulicu a Vlado nestráca čas. Pýta sa miestnych, či by nevedeli o niekom, kto by nás do dažďového pralesa zobral. V okolí sa rýchlo rozšíri správa, že štyria “Vaza” (biely) zháňajú za odplatu odvoz. Netrvá dlho a na ulici sa objavuje mladý muž, na miestne pomery pekne uhladený a dobre oblečený. Rýchlo sa s ním dohodneme a prisľubuje nám, že iba natankuje a príde po nás. Samozrejme po tom, ako mu zložíme zálohu. Po približne dvoch hodinách čakania sa už začíname obávať, či sme sa nenechali oklamať. Do istého rizika sme išli, ale nemali sme príliš na výber. Netrpezlivo sa prechádzam po širokej ulici, občas sa pristavím pri Mirovi a občas pri Tomášovi. Najviac ma však znepokojuje neistý výraz Vlada, ktorý pozná Madagaskar ako málokto. Je zrejmé, že aj on začal pochybovať. Život na ulici je na prvý pohľad chaotický, ľudia si nás obzerajú a my sa snažíme zapadnúť. Po určitej chvíli si však uvedomujem, že ten chaos má svoj rád a v konečnom dôsledku je to ako u nás doma, len všetko možno trochu prašnejšie a chudobnejšie. Zrazu sa objaví žobrák, starší muž odrážajúci sa na vozíku, ktorý akoby stratil myseľ. Je špinavý, zanedbaný a možno aj chorý. Aj okoloidúci malgaši ho obchádzajú. Vyniká nie len medzi bežnými obyvateľmi, ale aj medzi ostatnými žobrákmi, je úplne na dne. Rozmýšľam, ale neviem ako mu pomôcť. Má šialený výraz. V tom Vlado náhle zakričí a do nás sa opäť vleje nádej, že to predsa len dnes nejako zvládneme. Mladý malgaš dodržal slovo a prišiel na menšom solídnom aute. Neváhame, rýchlo nasadáme a pokračujeme ďalej.
Jedným zo základných pravidiel Madagaskaru je, že tu takmer neplynie čas. Ľudia sa neponáhľajú a nedbajú na presnosť tak, ako my Európania. Keď sa aj s niekým dohodnete na presnom čase, väčšinou výrazne mešká. Z mojej skúsenosti však malgaši vždy dodržia, čo sľúbia.
Náš mladý vodič však nestráca čas a svižným tempom napredujeme k dnešnému cieľu, chce sa vyhnúť večernej jazde. Nám sa to môže zdať divné, ale za posledné roky je na Madagaskare hlásených veľa prípadov prepadnutí. Keď zbadáte uprostred cesty ležiaci strom alebo betónový stĺp, viete, že máte problém. Takýto prepad sa stal osudným aj skupine malgašov, ktorí sa nedávno viezli v autobuse. Keď ich vodič zbadal spadnutý strom na ceste, a uvedomil si že sú obeťami prepadu, tak začal rýchlo cúvať. Tento manéver sa mu však nepodaril a s celou posádkou sa zrútil z útesu do rokliny. Všetci zomreli.
Začína sa zotmievať. Cestou stretávame pokazený starý autobus. Má vymontované časti motora, ktoré sú položené jedna vedľa druhej na prašnej vozovke. Nejedného slovenského automechanika by zabolelo srdce. Nestíham sa však diviť keď vidím, že posádka autobusu založila oheň priamo na ceste a začala variť. Ďalší cestujúci si pod autobusom rozložili deky na ktoré si ľahli. Vedeli, že oprava bude trvať dlhšie a tak sa rovno na mieste utáborili. O pár desiatok kilometrov pri postupnom klesaní do pralesa Ranomafana sprevádzaného kľukatými cestami sa nám potvrdzuje naše rozhodnutie neísť hromadnou dopravou. Na krátkom úseku stretávame najskôr prevrátený kamión a neskôr aj prevrátený a preťažený mikrobus. Kto vie či by nás nepostihol podobný osud. Miestami to tu nie je sranda.
Dažďový prales Ranomafana
Asi niet väčšieho prírodného kontrastu na Madagaskare ako keď porovnám suchý južný Madagaskar a národný park Ranomafana, ktorý sa rozkladá na území pralesa. Akonáhle vystúpime z auta, tak nás okamžite pohlcuje vysoká vlhkosť vzduchu a príjemná teplota. Vody je tu neúrekom, všade je život, všetko je zelené. Na druhý deň začíname menšiu túru pralesom. Náš cieľ je jasný, chceme stretnúť a pozorovať čo najväčšie množstvo lemúrov, chameleónov či iných živočíchov, ktorých tu žije veľké množstvo. Len pre zaujímavosť, vidieť tu môžete 90 druhov motýľov, 112 druhov žiab, 22 druhov jašteríc a hadov alebo aj 118 druhov vtákov, z ktorých je 30 druhov endemických. Bojíte sa hadov? Na Madagaskare nemusíte. Žije tu iba jeden jedovatý druh. Má hlavu v tvare listu a je ho naozaj výnimočné stretnúť. Nás však najviac zaujímajú lemúre. Tých vieme v Ranomafane pozorovať až 20 druhov.
Jednou z veľkých výhod Madagaskaru je, že ho ešte veľké množstvo turistov neobjavilo. V pralese, ktorý sa skladá z dvoch častí, preskúmanej a panenskej, sa pohybujeme s našim sprievodcom takmer sami. Veľmi ľahko by sme sa tu vedeli stratiť. Celým pralesom sa ozýva nespočetné množstvo zvukov, škrekov či spev vtákov. Niekedy sa preplietame medzi liany a rastliny, inokedy utekáme za naším sprievodcom, ktorý nám chce ukázať presúvajúce sa rodiny lemúrov. Je neuveriteľné ako rýchlo a aké vzdialenosti dokážu tieto cicavce prekonať. Beh pralesom, po nespevnených blatových chodníkoch posypaných lístím nám dáva zabrať, ale adrenalín nás drží v kondícií. Máme šťastie, okrem rôznych druhov lemúrov vidíme aj viacero plazov, vtákov, všelijaký hmyz či ochutnávame pravé pra-lesné jahody. Ranomafana je aj významnou oblasťou, kde sa pestuje tá najkvalitnejšia vanilka na svete. Niet sa čo diviť. Podmienky sú tu nato dokonalé. V tejto časti Madagaskaru doslova platí, že čo zasadíte do zeme, to vyrastie a tomu sa tu výborne darí. Inak pokiaľ by ste mali záujem, stále mam nejakú vanilku doma, kľudne mi napíšte a dohodneme sa 😊
Okrem iného si nachádzame aj chvíľku na natáčanie scény do Mirovho dokumentu. Ťažko sa mi odtiaľto odchádza, pokojne by som tu strávil aj viac dní a predieral sa porastom. S Tomášom sa zhodujeme, že je to jedna z najkrajších častí Madagaskaru ktorú sme videli.
Nastal čas pokračovať ďalej. Čím nás ešte tento nádherný ostrov prekvapí? Napríklad slovenskou stopou v podaní Mórica Beňovského, ktorý bol kráľom Madagaskaru. Opäť sme na ceste a tento krát nás čaká 250 kilometrov dlhý presun do Antsirabe, kde je aj jedna z ulíc pomenovaná po tomto slávnom Slovákovi. Na spoznávanie mesta volíme drožkárov. Stoja na každom rohu a doslova sa trhajú o zákazníkov. Priznám sa, že som zaskočený. Ako pohon nepoužívajú bicykel, ale vozík ťahajú sami a to v mnohých prípadoch bosí. Je to síce bežný spôsob dopravy a ich práca, ale mne to akosi ľudsky trhá srdce. Jazdu si neužívam. Drožkári nás vysadia pred pravdepodobne jediným podnikom v meste, kde človek dokáže zohnať čapované pivo. Neváhame a túto na miestne pomery unikátnu príležitosť nevynechávame.
Celý večer vypadáva elektrina a tak večeriame pri sviečkach. Nie je síce romantické večerať s tromi chlapmi pri stole pri sviečkach, ale zato je to zaujímavé a dotvára to celkovú atmosféru miesta kde sme. Madagaskarská kuchyňa je pestrá a silne ovplyvnená rôznymi kultúrami. Je to nespočetný mix chutí arabskej, čínskej, africkej, indickej a samozrejme francúzskej kuchyne. Morské plody, ryby, rôzne kombinácie mäsa s korením a ryžou na tisíc spôsobov, ale napríklad aj pečená hus či husacia paštéta ako pozostatok francúzskej éry. Pečená hus alebo pečeň foie gras sú však pre bežných Madagaskarčanov cenovo nedostupné a my sa s ňou stretávame iba výnimočne v mestečku Behenjy. No a aké jedlo na Madagaskare najviac chutilo mne? Hanbím sa zato, ale mne najviac chutila grilovaná bravčová kotleta. Dodnes sa mi o nej sníva, bola dokonale pripravená a s čistým svedomím môžem povedať, že som takú dobrú kotletu ešte nejedol. V tesnom závese to bol grilovaný steak z tuniaka, alebo steak zo Zebu. Po večeri vychádzame z reštaurácie. K údivu tam na nás stále čakali naši drožkári. Kombinácia môjho svedomia a čapovaného piva my nedovolila aby ma bosí drožkár ťahal aj naspäť na hotel. Tak som sa s ním vymenil a cestu domov som ho viezol ja. Poviem vám, nie je to také jednoduché ako by sa mohlo zdať, každopádne to bola veľká sranda. Najmä keď ma povzbudzoval aby som pridal a predbehol jeho kolegov.
Na ďalší deň sa presúvame do hlavného mesta Antananarivo, kde sa naša cesta končí. Užívame si ešte posledné stretnutia s miestnymi farmármi a navštevujeme malú fabriku na výrobu hrncov. Ich tradičná výroba mi vyráža dych. Žiadne rukavice, žiadne rúška a mladí bosí malgaši odlievajú hrnce v teplom a najmä prašnom prostredí. Je zrejmé, že ich čoskoro čakajú vážne respiračné problémy, niektorí z nich silne kašlú už teraz. Je to však jedna z mála možností ako si v okolí niečo privyrobiť.
Madagaskar vo mne zanechal spomienky na celý život. Opäť si budem doma na chvíľu vážiť všetko čo mám, spomínať na jeho prírodné krásy, bezprostredných ľudí a studňu ktorú sme tu postavili. Okrem iného si odnášam aj ponaučenie, že v Madagaskarskom slume viete zohnať lepšiu, väčšiu a chrumkavejšiu bagetu ako v ktorejkoľvek predajni či pekárni v Bratislave. Nikdy na tento ostrov nezabudnem.
Dokumentárny film Mira Köteleša o vode na Madagaskare, ktorý odvieslala aj televízia TA3 si môžete pozrieť tu
Hádanka na záver. Čo vidíte na obrázku?
Vaše tipy napíšte kľudne do komentárov.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
