Každý z nás o niečom sníva. Niekto túži po materiálnych veciach, iný chce späť stratené zdravie a ďalší prahne po pozornosti či sláve. Ľudia sa neustále niekam ženú, chcú napredovať a dosahovať nové ciele. Myslím, že na tom nie je nič zvláštne a sám asi nie som iný. Má to však svoju daň. Keď sa stále za niečím naháňame, zabúdame aj nato, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Občas zabúdame aj nato, že sa nemáme až tak zle, a že by sme nemuseli na toľko vecí v živote šomrať. Je to ako s tým pohárom vody, záleží ako sa naň pozeráme. Niekto ho vidí poloprázdny a ďalší ho vidí poloplný. Pravdu pritom majú obaja.
Ja mám šťastie, že sa mi v živote darí cestovať, vidieť miesta, ktoré som vždy túžil spoznať. Nikdy sa mi ich nepodarí navštíviť všetky, a nikdy neviem, kedy ma toto šťastie opustí. Som však vďačný zato, že som už časť našej Zeme pochodil. Jedným z takých miest bola aj Afrika, ktorá si ma získala. Práve tam som si uvedomil, aké máme v živote šťastie. Tým myslím nás Slovákov, alebo keď chcete Európanov. Veci ktoré sú u nás samozrejmé tam na mnohých miestach neplatia. Sú africké krajiny, kde ľudia skutočne trpia biedou. Rodinu a krajinu, v ktorej sa narodíme si nikto z nás nevyberá. Tak ako sme sa narodili na Slovensku, tak sa kľudne mohlo stať, že by sme sa narodili v Sudáne. Určite by sme sa potom pozerali na svet inak ako dnes. Život nie je spravodlivý, nikdy nebol a ani nebude. To je asi zákon prírody. V Afrike som mal príležitosť spoznať okrem krásnej prírody aj zaujímavú kultúru. Na druhej strane aj neľahký život miestnych obyvateľov. Odvtedy bol jedným z mojich veľkých snov týmto ľuďom pomôcť. Nedá sa však pomôcť všetkým, sotva hŕstke z nich. Ako by sa to dalo vlastne spraviť a už keď pomôcť tak ktorým z nich? To bolo niečo s čím som vnútorne bojoval. Za snami si však treba ísť.
Bake Sale
Práve sa vo firme DXC Technology, pre ktorú pracujem, skončil vianočný Bake Sale. Je to veľmi milá akcia, kde jedna skupina zamestnancov napečie koláče či zákusky, a potom si ich ostatní zamestnanci môžu kúpiť za dobrovoľný príspevok. Výťažok potom ide na charitatívny projekt. Okrem toho je to aj príjemná príležitosť stretnúť kolegov, a trochu nasať predvianočnú atmosféru. Práve po minuloročnom Bake Sale som si sadol na kávu s kolegyňou Zuzkou Spišákovou a začali sme pracovať s myšlienkou, ako by sme mohli pomôcť viac. Cítili sme, že vo firme máme silnú komunitu ľudí, ktorá dokáže podporiť charitatívnu činnosť. Uvedomili sme si, že máme potenciál na vytvorenie niečoho väčšieho, niečoho čo by mohlo mať výraznejší dopad na pomoc ľuďom.
„Postavme studňu na Madagaskare“, navrhol som Zuzke. Priznám sa, že som očakával odmietavú odpoveď a rátal som aj určitou dávkou výsmechu alebo neveriaceho údivu. Predsa len, keď sa človek nad tým nápadom zamyslí, tak si uvedomí, že je to možno až príliš ambiciózny nápad. Zuzka však reagovala presne opačne. Možno to bolo tou predvianočnou atmosférou, ale bez zaváhania odpovedala. „Musím ťa zoznámiť s našim kolegom Vladom Dudlákom, on je expert na Madagaskar a málokto ho pozná tak ako on. Vlado tam zhodou okolností včera po osemnásty krát vycestoval, a tak si budeme musieť na stretnutie s ním ešte mesiac počkať.“
Stretnutie s Vladom Dudlákom
Nadnárodné spoločnosti akou je aj DXC Technology majú jednu výhodu. Pracuje v nich veľa šikovných ľudí a každý z nich má svoje záľuby a koníčky. Je to ako bezodná studňa talentu, vedomostí a schopností a my sme mali okrem iných šikovných ľudí aj Vlada, človeka ktorý náš projekt mohol posunúť do reálnych kontúr. O Vladovi som pred prvým stretnutím nevedel nič. Očakával som, že presvedčiť ho nebude jednoduché a nemýlil som sa. Veľmi rýchlo nás oboch so Zuzkou dostal do reality, ktorá nebola taká svetlá ako sme si predstavovali. Okrem toho, že sme okamžite dokázali identifikovať množstvo problémov, tak sme neboli prví, ktorí chceli Vladovu pomoc na Madagaskare využiť. Bolo zrejmé, že takých nadšencov ako sme my už v živote zopár videl a výsledok z toho nebol skoro žiadny. Z prvého nášho stretnutia som tak odchádzal so zmiešanými pocitmi. Nasledovali však ďalšie a nadobudol som dojem, že nám Vlado verí čím ďalej tým viac. Pochopil, že to myslíme vážne. Začali sme teda spolu hľadať cestu ako projekt studne zrealizovať.
Vznik projektu
Na Madagaskare stroskotalo viacero medzinárodných projektov výstavby studní. V niektorých prípadoch boli peniaze určené na výstavbu rozkradnuté, v iných sa síce studňa zrealizovala, ale do pár rokov vyschla keďže nebola dostatočne hlboká, v ďalších prestala fungovať a domáci nemali prostriedky na jej opravu. Všetky tieto a veľa ďalších faktov sme sa snažili zvážiť a poučiť sa z nich. Podarilo sa nám zadefinovať základné body projektu.
- Vybudovanie udržateľného zdroja pitnej vody
o dostatočná hĺbka studne
o dostatočné množstvo vody
- Studňa by mala slúžiť čo najväčšiemu počtu obyvateľov
- Studňa musí byť vybudovaná v oblasti, ktorá trpí nedostatkom vody
- Nad studňou musí byť dohľad
Jedna otázka nám ale stále zostala nezodpovedaná. Kde studňu postavíme? Madagaskar je štvrtý najväčší ostrov na svete a jeho rozloha je porovnateľná s rozlohou Francúzska. Vedeli sme, že chceme pomôcť na juhu krajiny, ktorá je suchom najviac postihnutá a kde je chudoba najväčšia. Vlado prišiel s návrhom, že by sme to mohli skúsiť v oblasti Toliare, ktorú už v minulosti navštívil. Studňu sme však nemohli len tak kopať tam, kde sa nám zachce, najmä keď sme chceli, aby padla na úžitok čo najväčšiemu počtu ľudí. Chýbal nám miestny kontakt. Niekto, kto oblasť dokonale pozná a vie identifikovať tu správnu lokalitu. Niekedy sa môžete snažiť akokoľvek, ale pokiaľ sa na vás neusmeje aspoň kúsok šťastia, nedosiahnete nič. Na nás sa našťastie usmialo a to v podobe Anežky Boriovej, ktorú Vlado poznal z návštev na Madagaskare. Anežka má za sebou viacero úspešných projektov ( https://anezka.org/ ) a pôsobí práve v oblasti Toliare. Tak ako pri Vladovi, aj pri Anežke som mal pocit, že môžeme uspieť. Obaja sú odlišní, ale spája ich neskutočná zanietenosť pre Madagaskar. Práve táto energická žena nám pomohla s komunikáciou s domácimi obyvateľmi. Dokázali sme tak získať toľko potrebné informácie a naša nádej na úspech vzrástla. O niekoľko týždňov nato sme už mali vybranú presnú lokalitu, ktorá spĺňala naše požiadavky. Bola ňou malá dedinka Mangily.
Mangily
Malá suchá dedinka, ktorá sa nachádza na pobreží. Donedávna ňou neviedla ani asfaltová cesta, ale pred pár rokmi sa ocitla medzi šťastnejšími dedinami, cez ktoré sa vláda rozhodla postaviť cestu. Tá vedie jej stredom a delí ju na dve časti. Jednu obmýva more a druhú ohraničuje les plný baobabov. Dedina je plná života, i keď to nie je taký život aký poznáme u nás doma. Po uliciach sa preháňajú vozy ťahané zebu, ktoré je domestikovanou formou párnokopytníka vyznačujúci sa nápadným hrbom na chrbte. Malgaši sediaci na zemi alebo drevených stoličkách predávajú miestny tovar, ovocie, podomácky vyrobené uhlíky alebo mäso. Okrem každodenného života ich všetkých navzájom spája problém s nedostatkom pitnej vody. Madagaskar v porovnaní s inými krajinami takmer vôbec neprispieva ku globálnemu otepľovaniu. Napriek tomu patrí k miestam na našej planéte, kde je dopad globálneho otepľovania najväčší. Južná časť ostrova postupne vysychá, čo ma za následok okrem iného aj opakujúce sa hladomory. Ako všetci vieme, kde nie je voda, niet života.
V Mangily sa nachádza škola a miestni, s ktorými sme boli vďaka Anežke v kontakte navrhli, či by studňa nemohla stáť práve tam. Uľahčila by život deťom a ďalším obyvateľom žijúcim v jej blízkosti. V dedine nie je potrubie, tak ako je to štandardom napríklad u nás doma. Ľudia si musia chodiť po vodu, ktorú naberajú do plastových nádob dlhé vzdialenosti. Čo je smutné, že vo väčšine prípadov sú to najmä deti. Umiestnenie studne v škole by okrem iného spĺňalo aj ďalší z našich cieľov, udržateľnosť. Riaditeľ školy sa tomuto návrhu potešil a prisľúbil, že pokiaľ bude studňa stáť v areáli školy, zabezpečí aby nebola poškodená a aby bola udržiavaná. Našli sme tak vhodné miesto.
Mnoho otázok však zostávalo nezodpovedaných. Ako hlboko budeme musieť kopať? Aká veľká a aký typ studne bude vhodný? Keďže sme prišli s ambicióznym plánom a vodu sme chceli poskytnúť viac ako 1000 ľuďom, bolo jasné, že pôjde o veľkú studňu, ktorú nebudeme vedieť vykopať vlastnoručne. Taktiež sme chceli, aby išlo o kvalitnú stavbu, ktorá bude ľuďom slúžiť dlhé roky. Uvedomili sme si, že budeme potrebovať profesionálnu pomoc. Budeme musieť vŕtať 10 metrov, alebo to bude 80 metrov? Nikto z nás odpoveď nepoznal. Vďaka miestnym kontaktom sa nám podarilo zistiť, že na Madagaskare sú iba dve vrtné spoločnosti špecializujúce sa na výkop hlbokých studní. Jedna spoločnosť sa nachádzala v 1000 km vzdialenom hlavnom meste Antananarivo. Viete si predstaviť v krajine takmer bez cestnej infraštruktúry, koľko by stálo času a peňazí túto súpravu prepraviť na miesto? Ale opäť sa k nám prihovorilo šťastie, druhá vŕtacia súprava bola priamo v Toliare. Túto spoločnosť sme oslovili, spravila geologický prieskum a ten ukázal, že na danom mieste je možné studňu vykopať. Náš projekt sa opäť posunul ďalej.
Medzičasom sme pracovali na zháňaní peňazí, bez ktorých by to nešlo. Mali sme už reálnu predstavu a detaily projektu sme predstavili zamestnancom DXC Technology Slovakia. Vytvorili sme zbierku, do ktorej sa zapojilo bez mála 200 ľudí. Podarilo sa nám presvedčiť aj vedenie spoločnosti, ktoré taktiež uvoľnilo prostriedky na tento krásny charitatívny projekt. Zbierka trvala niekoľko mesiacov, a nakoniec sa nám podarilo vyzbierať dostatok financií. Okrem toho nás oslovili ďalší kolegovia, Andrej Bachar a Tomáš Gramblička. Firemný špecialisti na 3D tlač. Andrej spolu so svojím tímom navrhol, že vytvorí stovky malých hračiek pre deti a Tomáš dokázal navrhnúť filter na čistenie kontaminovanej vody. Ten sme sa rozhodli zobrať na našu výpravu a otestovať priamo v teréne. Na mieste nás mal čakať 1200 kilometrový presun.
Studňa
Afrika je predsa len iný kraj a komunikácia s miestnymi komplikovaná. Afrika žije zo dňa na deň. Pre Malgašov akoby neexistoval čas, alebo plynul úplne inou rýchlosťou. To bola jedna z mnohých výziev projektu. Neustále všetko overovať, ubezpečovať sa a najmä veriť, že plne rozbehnutý projekt dotiahneme do úspešného konca. Už nejde len o zodpovednosť za naše finančné prostriedky, ale aj o dotácie od zamestnancov a firmy. Nebolo cesty späť. Dostali sme prísľub, že bude navŕtaná do nášho príjazdu v októbri. S blížiacim sa dátumom rástlo napätie aj očakávania. Bude stáť studňa na mieste? Bude funkčná a taká aká má byť? Neustále sa mi tieto otázky hnali mysľou a keď som sa ich na chvíľu zbavil, tak sa onedlho vynorili späť. A aká by naša studňa mala byť? Tak trochu prepojenie starého a nového sveta. Projekt studne obsahoval samotný vrt, vyvložkovanie, stavbu železobetónovej konštrukcie s vežou slúžiacou ako vodojem, solárne panely, solárne čerpadlo, ručné čerpadlo a mnoho ďalších prvkov. Keďže si škola nemohla dovoliť zvýšený odber elektriny a v Mangily je dostatok slnečného svitu, tak sme zvolili čerpadlo poháňané sústavou solárnych panelov. Ako záložné riešenie v prípade zlého počasia by slúžila ručná pumpa. Solárne čerpadlo má za úlohu vyhnať vodu zo studne do zásobníku vo veži, odkiaľ je následne zvedená do dvoch kohútikov. Jeden nachádzajúci sa v areáli školy a druhý vyvedený na druhú stranu plotu priamo do dediny. Voda by tak následne slúžila nie len pre školákov, ale ja pre ostatných obyvateľov Mangily. Dostatočný zdroj vody by sa následne mohol využiť aj na menšie zavlažovanie a dopestovanie plodín.
Príchod do Mangily
Deň odletu sa neúprosne naplnil a plne naložení darčekmi pre deti a obyvateľov dediny nasadáme do lietadla. Mysľou mi beží obrovské množstvo otázok, ale tie budú čoskoro zodpovedané. Keď sa pozriem na nášho dokumentaristu Mira Koteleša, ktorý poletí do Afriky po prvý krát, tak si hovorím, že on má tých otázok v hlave ešte o niečo viac. Plne naložený fototechnikou sa zodpovedne pripravil na zdokumentovanie nášho projektu studne v Mangily a taktiež našej cesty Madagaskarom. Som rád, že okrem Vlada a Mira našu štvoricu dopĺňa aj Tomáš Hollý, s ktorým som po Afrike precestoval viac ako 10 000 kilometrov a na ktorého sa dá vždy spoľahnúť.
Je to tu, po sérií letov sa vezieme v starom pickupe cez Toliaru, ktorá nás okamžite preberá do reality. Batožina nám nepriletela, ale vraj by sme ju mohli mať k dispozícií na ďalší deň. Nič nečakané, sme predsa v Afrike. Je to síce nepríjemnosť, ale nič neriešiteľné. Nasávame prvé dojmy nového prostredia a najmä Miro je akosi ticho. Na jeho tvári je miestami vidieť znepokojenie, občas prekvapenie, ktoré stried aj úsmev. Trochu na neho začína doliehať kultúrny šok. Tomáš sa vrátil do známeho prostredia a preto sa nejaví prekvapene. Vlado je tu ako doma. V komunikácii so šoférom už stíha oprášiť svoju plynulú malgaštinu. Toliara je pomerne veľké mesto, počtom obyvateľov by sme ju vedeli zaradiť niekde medzi Košice a Prešov. To, čo tu však vidíme je iba ochutnávka toho, čo nás bude čakať v Mangily. Malej, takmer bohom zabudnutej dedine. Starý pickup sa svižne približuje do nášho cieľa a napätie rastie. V dedine nás víta náš kontakt Francis. Malgaš, ktorý má medzi miestnymi obyvateľmi rešpekt. Strávil veľkú časť svojho života mimo Madagaskaru. Patrí k malému promile ľudí, ktorí sa dokázali z tohto ostrova dostať do zahraničia. Pre drvivú väčšinu miestnych je to priam nepredstaviteľné a ich najväčší cestovateľský zážitok je návšteva vedľajšej dediny alebo 30 kilometrov vzdialená Toliara. Spontánne z nás vyhŕkla otázka. „Francis, stojí už naša studňa?“. Vedeli sme, že sa začala stavať, ale fotky ktoré sme videli ešte doma, dokumentovali iba počiatočné výkopové práce. Všetkým nám teda odľahlo, keď Francis potvrdil, že studňa stojí. Ani sme sa nestihli vybaliť a už sme sa domáhali, aby sme ju mohli vidieť.
V dedine sme rýchlo vzbudili pozornosť, popravde to nebolo veľmi náročné, keďže sme boli jediní Európania, ktorí sa prechádzali uličkami Mangily. Do školy sme dorazili podvečer, takže sme unikli pozornosti školákov a našli pri studni pár stavbárov, ktorí dokončovali projekt. Celá stavba bola podložená drevenými piliermi, ktoré zabezpečovali jej stabilitu.
Okamžite sme vyskúšali ako funguje. Zistili sme že síce ťahá vodu, tá je však kalná. Obyvateľom Mangily sme chceli odovzdať plne funkčnú studňu a tak sme sa stretli so zhotoviteľmi stavby, ktorí nám prisľúbili rýchlu nápravu. Najbližšie dni nás čakali dokončovacie práce a stretnutie so školákmi. Čerpadlo sa upravilo, studňa sa natrela a my sme spokojne studňu odovzdali do rúk riaditeľa školy a učiteľov. Dozaista mal najväčšiu radosť školník, ktorý nám povedal, že bol vždy jeho veľkým snom pestovať mango a papáju.
Navštívili sme sedem tried plných detí, rozdali tisíc cukríkov, odovzdali takmer 400 hračiek vytlačených na 3D tlačiarni, desať lôpt a mnoho ďalšieho. Najcennejší darček bolo expedičné tričko, ktoré chcel úplne každý, od detí v škole, cez učiteľov až po bežných obyvateľov dediny. Deti sa nám odvďačili krásnym spevom a potleskom. Bol to neopísateľný pocit. Pochopili sme, že sa nám to podarilo a že dvanásťmesačné úsilie padlo na úrodnú pôdu. Stálo to zato, sme tu a studňa stojí. Ešte osádzame pamätnú tabuľu s menami darcov a robíme posledné zábery. Napriek chudobe, ktorá je všade okolo nás, sme plní elánu a radosti. Vieme, že sme skvalitnili a uľahčili život veľkému množstvu ľudí.
Naša cesta však nekončí, čaká nás ešte 1200 kilometrov cez Madagaskar. Ideme objavovať túto nádhernú autentickú krajinu. Našu cestu teraz prevzal do rúk Vlado. Lepšieho sprievodcu sme si nemohli priať. Madagaskar je jeho druhým domovom a pomaly začínam rozumieť, prečo je tomu tak. Náš džíp opúšťa Mangily, ale každý z nás tu niečo zanechal. Nemyslím tým studňu, mám pocit, že sme tu zanechali aj kus srdca. Dodnes sa mi po tejto dedinke a najmä jej obyvateľoch cnie.
Jeden sen, jeden nápad, rok driny a studňa stojí a slúži. Celý projekt by nebol možný bez príspevkov zamestnancov DXC Technology Slovakia a ich odhodlaniu pomôcť. Tento blog by som chcel venovať nie len im, ale aj Zuzke Spišákovej za jej neúnavnú podporu a prezentáciu nášho sna, Mirovi Kotelešovi a Tomášovi Holému za prácu na dokumente a pomoci priamo na mieste a najmä Vladovi Dudlákovi, bez ktorého by sme dozaista nemali šancu uspieť a zažiť všetko to, čo sa nám na Madagaskare podarilo zažiť. Ako sa hovorí, raz vidieť je viac ako tisíc krát počuť. V tomto prípade skôr čítať. Preto si môžete pozrieť krátky trailer z našej cesty za studňou, v produkcií Mira Koteleša.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
