Pri písaní dnešného článku sa musím vrátiť o pár rokov dozadu. V skutočnosti to už bude viac ako pár rokov, musím sa vrátiť do svojho detstva. Je typický víkendový večer, domáce úlohy sa mi robiť nechce, čo sa mi vlastne ani nikdy nechcelo, pričom s rodičmi a bratom sedíme pri televízií. Dnes je zaujímavý program, pretože vysielajú ďalší diel môjho obľúbeného dobrodružného hrdinu. Je ním Indiana Jones, a tento krát sa vyberie hľadať svätý grál. Priznám sa, že je to dodnes jeden z mojich najobľúbenejších dielov. Pokiaľ by som z tohto filmu mohol vypichnúť iba jeden moment, prvé čo mi automaticky príde na um je príchod do starodávneho mesta Petra. Epická scéna, ktorú som ako malý chlapec s otvorenými ústami sledoval z pohodlia domáceho gauča. Indiana so svojim otcom a priateľmi prechádzajú na koňoch úzkym, vysokým kaňonom, a náhle sa pred nimi začne spomedzi skál vynárať nádherná stavba vytesaná v skale. Scéna, ktorá ma vtedy natoľko očarila, že sa mi vryla do pamäte až dodnes. Ako malý chlapec som dokonca uveril, že Indi našiel svätý grál, a že je to vlastne riešenie na všetky choroby a večný život, teda pokiaľ by bol grál nestratil. Aby som sa ale vrátil k Petre, už vtedy som si povedal, že by bolo úžasné toto miesto navštíviť. V tej dobe som však netušil, kde sa Petra nachádza, a ešte menej som vedel o nejakom Jordánsku. Vedel som len to, že tam chcem raz ísť.
Doba plynula, o Petre som sa dozvedel viac, a tak ako aj pre mnoho iných ľudí sa stala povinnou súčasťou môjho cestovateľského listu. Jediný háčik tkvel v tom, že sa v mojom cestovateľskom liste ocitlo už toľko krajín a miest, že sa nedokázala prepracovať na prioritné priečky. Predsa len, dnes je Petra dostupnejšia ako kedykoľvek predtým. Viete ju navštíviť na vlastnú päsť, alebo pohodlne cez cestovnú kanceláriu. Z toho dôvodu si musela počkať až do tohtoročného leta. S priateľkou Lindou sme hľadali určitý kompromis. Po troch týždňoch strávených neustálymi presunmi v centrálnej Ázii som cítil potrebu si aspoň trochu oddýchnuť. Na druhú stranu som jeden z tých ľudí, čo úplne oddychovať nedokážu, a tak sme si spolu zvolili Jordánsko. Možnosť okúpať sa a oddýchnuť v prímorskom letovisku Aqaba, a pritom mať na dosah jeden zo siedmych novodobých divov sveta, bola odrazu ideálna voľba. Jordánsko toho samozrejme ponúka ešte omnoho viac.
Zabudnuté mesto
Prvá otázka, ktorú som si pri návšteve Petry položil bola: „Prečo práve tu?“. Nehostinná, suchá oblasť, ktorá sa vás do poslednej chvíle snaží presvedčiť, že sa tu nič nenachádza. Aj keď sa ocitnete iba pár kilometrov od samotnej Petry, vôbec nič nenasvedčuje tomu, že tu leží dávne mesto, ktoré v čase najväčšieho rozkvetu poskytovalo útočisko pre 30 000 ľudí. Petra je takmer dokonale ukrytá, o čom nasvedčuje aj fakt, že bola znovuobjavená až v 19. storočí švajčiarskym cestovateľom, geografom a orientalistom Johann Ludwig Burckhardtom, ktorý pochádzal z bohatej rodiny obchodníkov s hodvábom. V tom období bola Petra takmer zabudnuté mesto, a každý pokus o jeho znovuobjavenie skončil neúspechom alebo smrťou, o čo sa do veľkej miery postarali miestni beduíni. Vzdelaný Burckhardt si toto nebezpečenstvo uvedomoval. Počas svojich ciest zastavil aj na ostrove Malta, kde sa dozvedel o vražde Ulrich Jasper Seetzena. Seetzen bol nemecký bádateľ, ktorého vášňou bolo spoznávanie a skúmanie arabského sveta. Pri snahe o objavení strateného mesta bol zavraždený, najväčšou pravdepodobnosťou práve beduínmi.
Buckhardt pochopil, že keď chce bezpečne spoznávať arabský svet a jeho tajomstvá, musí sa do istej miery stať jedným z nich. Z toho dôvodu sa najskôr vydal do mesta Aleppo (dnešná Sýria), aby zdokonalil svoju arabčinu a vedomosti o moslimskom svete. Študoval korán a prijímal miestne návyky. Strávil v ňom dva roky. V tajnosti a s novým menom Sheikh Ibrahim Ibn Abdallah, vydávajúc sa za tuláka, si najskôr overil pri potulkách arabským svetom, že jeho pravá identita a pôvod nebudú odhalené. Následne sa vydal na nebezpečnú cestu z Damašku do Káhiry. Počas tejto cesty sa zastavil aj v známej pevnosti Kerak, (odporúčam pozrieť film Kráľovstvo nebeské) a keď pokračoval v sprievode karavány ďalej na západ, tak si vypočul zmienky o starobylých ruinách ležiacich neďaleko mesta Wadi Musa. Toto mesto sa nachádza v rovnomennom údolí. Pýtate sa teraz sami seba, že kde ste už pomenovanie Wadi Musa počuli? A čo tak Mojžišovo údolie, biblické miesto kde Mojžiš udrel palicou do skaly, z ktorej následne začala vytekať voda? Áno, odohralo sa to presne tu. Burckhardt sa nakoniec ako člen karavány do Wadi Musa dostal. Uvedomoval si, že je veľmi blízko niečoho výnimočného, ale nemohol požiadať miestnych beduínov, aby mu toto záhadné miesto ukázali, lebo by odhalil svoj skutočný zámer. Práve v tento moment mu pomohli jeho znalosti arabskej kultúry. Vymyslel teda plán. Pod zámienkou, že chce obetovať kozu na hrobe Árona (Mojžišovho brata), lebo tak sľúbil Alahovi vo svojich modlitbách, sa mu podarilo jedného beduína presvedčiť, aby ho do tesnej blízkosti Petry zaviedol. I keď tam strávil iba pár chvíľ, okamžite si uvedomil, že objavil niečo veľkolepé. Stal sa tak prvým Európanom, ktorý toto miesto od čias križiakov navštívil a prežil.
Skúsme sa ale vrátiť trochu hlbšie do minulosti, a aj zodpovedať moju pôvodnú otázku. Prečo právu tu? Ako veľa iných bohatých miest, tak aj Petra sa nachádza na dávnej obchodnej ceste. Konkrétne ňou bola legendárna kadidlová cesta, po ktorej sa z prednej Ázie prepravoval tovar do Európy. Kadidlo, korenie či myrha mali vysokú hodnotu, a tak boli dlhé karavány často prepadávané. Jeden z kmeňov, ktorý bohatol na týchto prepadoch boli Nabatejci, mocný kočovný národ. Tí však neboli úplne pôvodnými obyvateľmi Petry, ale pravdepodobne tými najznámejšími. Najstaršie zmienky hovoria o Horitoch obyvateľoch jaskýň, ktorí boli neskôr nahradení Edomitmi. Práve Edomiti dokázali vybudovať veľkú časť mesta Selá (v preklade skala) a rozšíriť ju o chrámy a domy. Nabatejcom sa však podarilo v 4. storočí pred Kristom Edomitov poraziť, mesto obsadiť, a aj sa tu usadiť. Od tej chvíle ľudia mesto poznali pod názvom Petra (z gréckeho Petros, čo znamená kameň, alebo tiež aj skala). Samotné rozhodnutie Nabatejcov o usadení je dodnes pre historikov menšou záhadou, keďže boli kočovníci, a znamenalo to významnú zmenu ich životného štýlu. Je však veľmi pravdepodobné, že si uvedomili strategickú polohu mesta, a namiesto prepadávania začali obchodovať. Práve počas ich panovania dosiahla Petra najväčší rozmach, i keď k tomu prispeli aj ďalšie národy. V 4. storočí pred n. l. bolo mesto významným obchodným uzlom a bohatlo. To neuniklo pozornosti Grékov, ktorí sa ho pokúsili dobyť, avšak neúspešne. Ich snaha o obsadenie Petry má však dodnes pre ľudstvo neoceniteľný význam. Vyspelí Gréci totiž písomne zaznamenávali mnoho udalostí, a práve oni boli prví, ktorí sa o Petre zmienili. Nebolo to síce v pozitívnom svetle, vraj je to mesto, ktoré je plné nakradnutého tovaru a musí byť dobité, ale predsa len, aj vďaka nim si dnes vieme historickú skladačku lepšie zložiť. Nabatejské kráľovstvo sa postupne rozširovalo a naberalo na sile. Jednej veľmoci však nedokázalo vzdorovať. Po smrti kráľa Rabbela II, Nabatejci triezvo zhodnotili svoju situáciu, rozhodli sa v mieri prejsť pod správu Ríma, a tak v rámci rímskej ríše vznikla nová bohatá provincia Arábia Petrea. Mesto Petra tak ešte viac kultúrne a aj technologicky rozkvitalo.
Zánik mesta
Nič netrvá večne. To nám dejiny neustále dokazujú, a v prípade Petry tomu nebolo inak. Silné zemetrasenie v roku 363 n. l. zrovnalo so zemou mnoho budov a nádherných architektonických skvostov. Z tohto nešťastia sa Petra ešte dokázala spamätať, ale napredovanie technológií v námornej preprave zapríčinilo odklon pôvodných pozemných obchodných ciest. Obchodníci začali preferovať presun tovaru po mori, a mesto tak postupne prichádzalo o peniaze z poplatkov a predaja. Keď sa k tomu pridalo ďalšie ničivé zemetrasenie v roku 551 n. l., tak ho obyvatelia nadobro opustili. Keďže sa tradovalo, že je plné pokladov, tak ho beduíni strážili až do jeho znovuobjavenia. Nieže by sa sami nesnažili cennosti v Petre nájsť a ukradnúť, ale o tom neskôr.
Návšteva Petry
Len si to predstavte, 85 % mesta nebolo stále archeologicky prebádaných! To je neskutočné množstvo, a dodnes mi v hlave vŕta, čo všetko by sa ešte dalo v jeho ruinách nájsť. Aké poklady sa nachádzajú za jeho bránami stále pochované pod zemou?
Je august, a s Lindou už netrpezlivo držíme v rukách lístky na vstup do strateného mesta. Pri bráne sa snažíme nájsť aspoň kúsok tieňa, lebo nás oboch sužuje neskutočné horko. Teplota sa dnes vyšplhala na nepríjemných 43 stupňov a je nám jasné, že prechádzka Petrou nebude zadarmo. Na cestu sme si zbalili niekoľko litrov vody, a omotali beduínske šatky okolo hlavy. Snáď sa nám tak podarí aspoň trochu zmierniť toto nehostinné počasie. Otvorene môžem povedať, že takto teplo mi nebolo ani na tých najteplejších miestach v Namíbii. Nesťažujeme sa, obaja sme si vedomí, že návšteva Jordánska v tomto ročnom období má svoje úskalia. Úprimne, viac mi bolo ľúto miestnych zvierat, ktoré beduíni nechali škvariť na priamom slnku. Niekto môže oponovať, že sú nato zvyknuté, ale ja si myslím, že snáď okrem tiav si na takéto teplo nemôže navyknúť žiadne hospodárske zviera. Keď vidím Lindu ako sa zastavuje pri somárikoch a dáva im napiť, alebo osviežuje hlavu, tak začínam pochybovať, že tie litre vody čo nesiem na chrbte nám budú stačiť. Nevadí, vodu či chladený nápoj si tu vieme zaobstarať od miestnych beduínov, ktorí však nezaprú obchodného ducha hraničiaceho s úžerou. Trinásť euro za dva malé poháriky čerstvého džúsu je nekresťanská cena, ale dobre, veď tu sme v moslimskom svete, a beduíni veľmi dobre poznajú hodnotu peňazí.
Pokiaľ sa do Petry vyberiete štandardnou cestou, tak ako prvý musíte zdolať úsek s názvom Siq. Ten sa skladá z vonkajšej a vnútornej časti. Petra je pomerne rozsiahla a poskytuje veľké množstvo príležitostí na turistické bádanie. Väčšina ľudí tu trávi jeden celý deň, čo je postačujúce, ale podľa môjho názoru sú ideálne dva dni, a pre ľudí s hlbokým vzťahom k histórii aj tri dni. Vonkajší Siq je úvodná pasáž, v rámci ktorej v podstate nenájdete únik pred slnkom. Preto je vhodné, aby ste mali pokrývku hlavy a použili opaľovací krém s vyšším faktorom (platí pre jar/leto/jeseň). Cesta je lemovaná viacerými skalnými útvarmi a budovami, ktoré sú v nich vytesané. Medzi najzaujímavejšie dozaista patria tri monolitické hrobky prezývane Djinn blocks. Beduíni veria, že v nich žijú duchovia (djinn v preklade znamená duch), v skutočnosti však ich význam nebol stále úplne objasnený. Takýchto hrobiek sa v celej Petre nachádza dokopy šesť, dnes však už nemajú pôvodný tvar. Ktovie, k čomu naozaj slúžili.
O kúsok ďalej sa nachádza Egyptská hrobka. Tá však s Egyptom pravdepodobne nemá veľa spoločného, je to iba jej názov, ktorý dostala vďaka štyrom obeliskom vytesaných v skale na jej vrchole, pripomínajúcim pyramídy. Stavba pravdepodobne slúžila pri obradoch a na pamiatku zosnulých. Hovorí sa, že jeden z miestnych vládcov prišiel v jeden deň o celú svoju rodinu a na ich pamiatku, z nekonečného žiaľu, dal túto stavbu zhotoviť.
Podstatne príjemnejšia a zaujímavejšia je vnútorná časť Siqu, lemovaná vysokými skalami. Tie miestami dosahujú výšku až 90 metrov pričom lemujú kaňon, ktorého šírka sa v určitých bodoch zúži iba na tri metre. Pri troche fantázie dokážete v skalných útvaroch rozoznať podobizne zvierat. Najznámejšie sú slon a ryba. Ďalšou zaujímavosťou je dodnes zachovaný pozostatok typickej rímskej cesty a taktiež jarok vysekaný v skale, ktorý bol súčasťou dômyselného systému určeného na prívod vody do mesta.
1,2 km dlhá cesta kaňonom sa jemne vlní, pričom sa zvažuje nadol, a keďže vysoké skaly poskytujú ochranu pred silným slnkom, tak je to asi najpríjemnejší úsek celej prehliadky mesta. Občas tu môžete zacítiť aj jemný osviežujúci vánok. Človek sa stále viac a viac zahladzuje do okolitých skál pieskovcovej a rúžovej farby až nakoniec, celkom nečakane, vykukne... Veď vy viete čo.
Pokračovanie v ďalšom blogu
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
