Článok je pokračovaním prvého dielu venovaného stratenému mestu Petra.
Človek sa stále viac a viac zahladzuje do okolitých skál pieskovcovej a rúžovej farby až nakoniec, celkom nečakane, vykukne... Veď vy viete čo. Zrazu sa pred vami začne vynárať svetoznáma ikonická Pokladnica (Al Khazneh). Symbol mesta, jeho najrozpoznateľnejšia stavba. Teraz si samozrejme môžete klásť otázku. Ako by mohol byť človek tak náhle prekvapený? Veď je jasné, že na konci kaňonu sa nachádza táto nádherná stavba. Odpoveď nie je príliš zložitá. Predstavte si, ako sa prechádzate vysokým úzkym kaňonom a obdivujete prírodné skalné útvary vyformované v jeho stenách. Veľmi ľahko tu stratíte pojem o prejdenej vzdialenosti či o čase, a tak si nemusíte uvedomiť, že ste už na jeho konci. Koniec kaňonu je však v skutočnosti iba začiatok. Je to úvod do prehliadky celého mesta, a Pokladnica je jeho najhodnotnejší klenot, malá upútavka toho, čo vás čaká ďalej . Neverili by ste, ale mnoho ľudí skončí prehliadku mesta skôr ako ju vlastne začne. Uspokoja sa s pohľadom na Pokladnicu, urobia pár pekných fotiek na Instagram, a vrátia sa naspäť. Nevedomky, alebo aj vedome tak prichádzajú o to podstatnejšie, čím sú mnohé ďalšie stavby a samotné mesto. Uspokojiť sa s odpoveďou, že je to náročná prechádzka a starší alebo fyzicky menej zdatní ľudia by s ňou mohli mať problém, nie je úplne objektívne. Dnes vám Petra ponúka mnoho spôsobov ako ju zdolať. Prajete si ju spoznať na chrbte koňa ako Indiana Jones, alebo tradične na hrbe ťavy? Nechcete trápiť zvieratá v tomto neskutočnom teple? V takom prípade vás podnikaví beduíni odvezú na elektrických golfových autíčkach. Presne tu však začína ten moment, keď nám Petra poodhaľuje svoju temnú tvár, nehovoriac o tom, že elektrické golfové autíčka sa sem proste nehodia. Pokiaľ by to mal byť akýsi pokus o prepojenie tradičného a moderného sveta, tak jeho autorom nevyšiel. V skutočnosti je to iba ďalší spôsob, ako z ľudí vytiahnuť peniaze. Ale o temnej stránke Petry píšem v inom článku, kde sa môžete dočítať, na čo si pri prehliadke mesta treba dávať pozor.
S Lindou sme ohromení. Pokladnica je presne taká, akú sme si ju predstavovali, a ako sme ju videli v rôznych dokumentárnych filmoch. Obaja máme úsmev na tvári a sme radi, že tu môžeme byť. Na malom námestíčku, ležiacom pred vchodom do Pokladnice je rušno. Miestami mi to tu pripadá ako na trhu. V jeho strede odpočívajú ťavy, okolo prechádza somár, a na ľavej strane je väčší obchod so suvenírmi a občerstvením. Medzi turistami sa preplieta skupina miestnych obchodníkov a špekulantov, mnohí z nich majú na hlavách šatky a prifarbené oči. Všade na vôkol lietajú rôzne ponuky, denár za toto, dva denáre za tamto. Je to otravné, ale nič čo by nás prekvapilo. Skôr je nepríjemný ten rozsah, na môj vkus je toho príliš veľa a rýchlo si uvedomujem, že sme sa ocitli v strede turistickej pasce, chaosu ktorí pohlcuje návštevníkov prichádzajúcich z kaňonu. Pokiaľ sa ale na malú chvíľu zastavíte, a pozorne zapozeráte do toho čo sa pred Pokladnicou deje, tak si uvedomíte, že všetko je dokonale premyslené. Turisti sú pohltení chaosom, a domáci presne vedia čo robia, presne vedia ako z chaosu vyťažiť maximum. Pocit príjemného ohromenia z Pokladnice sa tak mieša s pocitom neistoty, že vás stále niekto na niečo láka, pokrikuje a presviedča. V určitý moment mám dokonca pocit, že sa tieto dva pocity vo mne bijú. Taký je však arabský turistický svet, niečo podobné sa dá bežne zažiť v Egypte, či Tunisku.
Vráťme sa ale späť k Pokladnici. Je to jednoznačne najkrajšia a najzáhadnejšia stavba, akú môžete v Petre vidieť. Niektoré z jej záhad boli objasnené, a niektoré sú aj dnes predmetom dohadov. Mňa osobne zaskočilo množstvo detailov, ktoré ju zdobia a vypovedajú o jej význame. Stavba je vysoká takmer 40 metrov a skladá sa z dvoch úrovní, zdobených v štýle nápadne pripomínajúcom grécky korintský sloh. Je v nej vysekaných niekoľko sôch a podobizní, no najmystickejšie pôsobí pohrebná urna, nachádzajúca sa takmer na jej vrchole. Práve táto pohrebná urna púta veľkú pozornosť a to nie len turistov. Sú na nej pozostatky po streľbe, ktoré ju do značnej mieri poškodili. Prečo by ale niekto strieľal do pohrebnej urny? Odpoveď sú peniaze a bohatstvo. Jedna z legiend hovorí, že práve do tejto urny bol ukrytý poklad egyptského faraóna Ramese III, a mnohí beduíni si nenechali ujsť príležitosť sa o tom osobne presvedčiť. Samotný význam Pokladnice je do dnešného dňa zahalený rúškom tajomstva, vedci a historici sa ale domnievajú, že ide o mauzóleum významného nabatejského kráľa Aretasa IV. Povedali by ste, že tento skvost bol do skaly vytesaný v 1. storočí n. l.? Je neuveriteľné, ako precízni dokázali byť jej tvorcovia, keď si uvedomíme, na akej úrovni boli vtedajšie stavebné technológie. Vedci zistili, že pri stavbe neboli použité lešenia, a bola vytesaná do skaly od hora smerom na dol. Nádherný architektonický skvost, ktorý si v podobe fotografie zachová snáď každý návštevník Petry. I keď je Pokladnica najikonickejšou stavbou mesta, treba sa posunúť ďalej, hlbšie do jeho útrob, kde nás toho čaká omnoho viac.
Prechádzame Ulicou fasád tvorenou viacerými hrobkami, ktoré patrili významným obyvateľom mesta. Tak ako Pokladnica, aj tieto miesta večného odpočinku sú veľmi pekne zdobené. Ďalšou zaujímavou stavbou je veľký amfiteáter, ktorý v časoch najväčšej slávy dokázal poňať až 3000 ľudí. Tu je zaujímavé, že niektorí autori uvádzajú aj iné čísla, ako napríklad 4 či 5 tisíc. Kde je teda pravda? Pri stavbe amfiteátra bolo zohľadnené aj to, že nie každý obyvateľ mesta sa bude môcť zúčastniť predstavení, ktoré sa na jeho pódiu odohrávali. Preto bol zaužívaný určitý štandard na úrovni 10 % celkovej populácie, odzrkadľujúci najvyššiu spoločenskú vrstvu, a keďže vieme, že počet obyvateľov Petry bol počas jej najväčšieho rozkvetu približne 30 000, tak sa historici prikláňajú ku kapacite 3000 miest. Avšak aj toto číslo treba brať s určitou rezervou, predsa len ide o odhad.
Keď sa už rozprávame o amfiteátri, tak si môžeme dať menšiu hádanku. Schválne, skúste sa zamyslieť a na konci článku nájdete správnu odpoveď.
Ako viete pri pohľade na amfiteáter zistiť, či ho postavili Gréci alebo Rimania?
A keď sme už pri tých otázkach, viete čím je amfiteáter v Petre unikátny? Ako jediný v Jordánsku je kompletne vysekaný do skaly, presne tak ako takmer všetky ostatné stavby, ktorých sa tu nachádza okolo 800. I keď pri tejto informácií treba jedným dychom dodať, že iba približne 15 % mesta bolo doposiaľ odhalených. Viete si to predstaviť? Je neuveriteľné, čo všetko sa ešte môže pod nánosmi piesku a skál nachádzať, aké poklady či nálezy, ktoré by mohli objasniť alebo zmeniť niektoré historické fakty. Pri zamyslenom pohľade na ruiny mesta sa mi presne tieto otázky vynárajú v mysli, treba však pokračovať ďalej, slnko je neúprosné, a každou chvíľou strávenou mimo tieň z nás vysáva energiu. Čuduj sa svetu, tých tieňov v tejto časti mesta nie je príliš veľa.
Po prechode okolo amfiteátra sa mesto začne postupne otvárať. Všade navôkol je vidieť množstvo rôznych stavieb. Po pravici na kopci sa nachádza sústava štyroch majestátnych kráľovských hrobiek vytesaných do skaly, v okolí ktorých sú roztrúsené obydlia pôvodných obyvateľov bežnej spoločenskej vrstvy. Práve na tomto mieste sa začína Kolonádna ulica, tiahnuca sa naprieč centrom mesta až po chrám Qasr al-Bint. Kedysi to bola akási hlavná tepna mesta, hlavná ulica plná života. Nachádzala sa tu veľká verejná fontána (Nymphaeum) zasvätená vodným nymfám, kde si mohli obyvatelia načerpať vodu a osviežiť sa. Táto stavba bola určitým symbolom vynaliezavosti, technickej pokročilosti, sily a najmä bohatstva. Nabrať si vodu z fontány, v tak nehostinnom prostredí, musel byť výnimočný zážitok pre všetkých obchodníkov prepravujúcich tovar v karavánach. Dnes tu však nájdeme iba jej pozostatky, pár kameňov kedysi tvoriacich základy, skryté v tieni jedného stromu, a jednu beduínsku obchodníčku predávajúcu magnetky a falošné rímske mince. Pravda je taká, že by sme si s Lindou ani túto významnú stavbu neboli všimli, keby sme o nej z turistickej mapy nevedeli. Druhým dôvodom, prečo sa dá ľahko prehliadnuť, je množstvo iných zaujímavých stavieb, ktoré už z diaľky pútajú pozornosť. Jednou z nich je Byzantský kostol, ktorý bol postavený po prvom veľkom zemetrasení približne v 5-6 storočí, a následne bol aj vďaka ďalším zemetraseniam zničený. Táto stavba je okrem nádherných mozaík významná najmä tým, že sa v jej útrobách našlo 140 papyrusových zvitkov popisujúcich život ľudí v Petre. Pre historikov poklad nevyčísliteľnej hodnoty.
Pokiaľ budete po Kolonádnej ulici pokračovať ďalej, dorazíte k Víťaznému oblúku, ktorý aj dnes strážia vojaci oblečení v dobovej zbroji. Je to samozrejme iba turistická atrakcia, ale dokáže dopomôcť predstavivosti, ako kedysi vyzeral život v Petre. Práve tu sa nachádza časť mesta, ktorá bola zasvätená bohom. Tvoria ju tri rozsiahle chrámy.
Chrám Okrídlených levov (Temple of the Winged Lions) zasvätený najvyššej bohyni Nabatejcov. Predpokladá sa, že tu obyvatelia Petry uctievali jednu z troch bohýň. Sýrsku bohyňu plodnosti Atargatis, grécku bohyňu krásy Afrodite alebo egyptskú bohyňu Isis.
Veľký chrám (Great Temple) je dodnes trochu rozporuplný. Historici sa nedokážu jednoznačne zhodnúť na tom, či sa jedna o náboženský chrám alebo skôr vládnu budovu. Každopádne je to najrozsiahlejšia stavba v Petre a jedna z tých, ktorá sa mi najviac páčila.
Zámok faraónovej dcéry (Qasr al-Bint), ako miestni nazývajú tento chrám, je opäť dôkazom prepojenia kultúr a najmä egyptského vplyvu. Nenechajte sa však zmiasť, v skutočnosti nešlo o zámok, ale o chrám zasvätený najvyššiemu bohu Nabatejcov, ktorým bol Dushara.
Práve Qasr al-Bint uzatvára dnes už len pomyselnú Kolonádnu ulicu, ale v tejto časti Petry sa nachádza ešte jeden poklad, takmer tak známy a krásny ako Pokladnica (Al Khazneh). Cesta k nemu však nebude zadarmo a to doslova. Buď zaplatíte potom alebo peniazmi. Ti, ktorí už Petru navštívili, alebo si o nej niečo prečítali vedia, že k jednej z najkrajších stavieb Petry, Kláštoru (Ad Deir) vedie 850 schodov. Tie môžete zdolať „po vlastných“, alebo si zaplatiť jazdu na oslíkovi. Výstup nie je tak náročný, ako by sa mohlo zdať, ale má svoje limitujúce faktory. Prvým je teplota, ktorá môže v Petre vystúpiť aj na 45 stupňov Celzia a druhým je čas. Pokiaľ si na Petru vyhradíte celý jeden, poprípade viac dní, tak budete mat dostatok času. Pokiaľ však prídete okolo obeda, s tým že podvečer odchádzate, nemusíte návštevu Ad Deir stihnúť. A čo sa týka oslíka, tomu by som dal radšej pokoj a vyšliapal si to sám. Nosiť turistov po schodoch na chrbte nebude príjemné ani trénovanému zvieraťu.
Kláštor má výšku 45 metrov, šírku približne 50 metrov a slúžil na náboženské účely. A prečo sa táto stavba, v ktorej bol pôvodne uctievaný kráľ Obodas I. nazýva práve Kláštor? Je to preto, že sa v jeho útrobách našli vyrezané kresťanské kríže pochádzajúce z byzantskej éry.
Je čas na návrat, vodu sme už s Lindou takmer všetku vypili a cítime sa dosť vyčerpaní. Nie je to spôsobené prejdenou vzdialenosťou, ale neskutočným teplom a otravnosťou beduínov, na ktorú si treba pripraviť veľa trpezlivosti. Stoji teda návšteva Petry zato? Odpoveď je jednoznačné ÁNO. Je to historický a kultúrny klenot, len je škoda, že si z tohto výnimočného mesta urobili beduíni zlatú pascu na turistov. Pri jej návšteve s tým treba rátať, nenechať si znechutiť zážitok a pokiaľ môžem odporučiť, tak je dobré sa vyhnúť najteplejším mesiacom. Najmä pri návšteve s deťmi, alebo pokiaľ ste starší človek.
Skoro som zabudol. Ako teda na prvý pohľad na amfiteáter zistíte, či sa jedná o grécku alebo rímsku stavbu? Okrem iných detailov, pódium rímskych amfiteátrov nikdy nie je v rovine s hľadiskom, ale je vyvýšené. Dôvod je nato jednoduchý. Rimania na rozdiel od Grékov využívali amfiteáter okrem divadelných predstavení aj na súboje, ktoré mnohokrát zahrňali boj so zvieratami. Takže dôvod bola bezpečnosť publika.
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
