Revište, hrad kedysi brániaci stredoveké banské mestá a ich značné nerastné bohatstvo, ležiaci na úbočí rieky Hron. Spolu s hradmi Breznica, Rudno nad Hronom, Žakýľ, Šášov a Teplickým hradom tvoril sústavu pohronských strážnych hradov, ktoré v minulosti prispievali k bezpečnosti významnej obchodnej cesty smerujúcej z Ostrihomu do Zvolena. Bol postavený na prelome 13. a 14. storočia, na skale neďaleko riečneho brodu. Práve z tohto strategického miesta bol výborný výhľad na celú dolinu, a tak jeho strážcovia mali vždy prehľad o prechádzajúcich obchodníkoch alebo vojskách. V prípade potreby bolo na Revišti možné urýchlene zapáliť signalizačnú vatru, a upovedomiť tak ďalšie hrady v okolí o blížiacom sa nebezpečenstve. Hrad nebol nikdy dobitý, ale začiatkom 18. storočia prestal byť udržiavaný a nakoniec spustol. O histórii hradu by sa dal napísať jeden obsiahli samostatný blog, ale to nie je cieľom môjho dnešného článku. Dnes by som chcel ľuďom poskytnúť iný pohľad, a to pohľad dobrovoľníka, nie historika.
Pamätám si, ako som sa prvý krát začal o hrad Revište zaujímať. Veľakrát som prechádzal po diaľnici R1 cez Žarnovicu, keď sme chodievali s kamarátmi z Bratislavy na chatu do dediny Hybe. Na neďalekom kopci som si zakaždým všimol nevýraznú zrúcaninu, ktorú akoby zub času navždy a nenávratne pochoval. Z toho dôvodu ma veľmi prekvapilo, keď som sa v roku 2014 v práci dozvedel, že medzi mojimi kolegami sú aj takí, ktorí sa rozhodli tento hrad zachrániť. Neváhal som a prisľúbil, že sa aj ja zúčastním najbližšej pracovnej brigády a skúsim nejako prispieť. A aké boli moje očakávania? Popravde, nevedel som sám čo mám čakať. Záchrana silne poškodenej zrúcaniny mi do určitej mieri prišla ako šialenstvo a nereálny cieľ. Chcel som však pomôcť, a to bol ten hlavný dôvod, prečo som na Revište prvý krát prišiel. Po príchode na hrad sa moje obavy bohužiaľ naplnili.
Dozvedám sa, že v roku 2011, keď bolo založené Združenie na záchranu hradu Revište, došlo k zosunu jednej z hlavných stien, ktoré zavalili vstupnú bránu. Tá sa stala takmer nepriechodnou. Predstavte si ten pocit, keď sa rozhodnete už beztak zanedbanú a zničenú zrúcaninu zachrániť, a osud vám hneď na začiatok nadelí takéto nešťastie. Ako by vám chcel povedať, že to vlastne nemá zmysel, a že bude lepšie nechať Revište napospas postupnej a neodvratnej skaze. Dobrovoľníci, ktorých viedol a aj dodnes vedie Ratibor Mazúr z Modry sa však nevzdali. Všetky pôvodné plány museli ísť bokom a prioritou číslo jeden sa stalo odstránenie sutiny, ktorá tlačila na hradné múry. Pokiaľ by nebola rýchlo odstránená a múry odťažené, mohlo dôjsť k ich ďalšiemu poškodeniu. Len odstránenie samotnej sutiny trvalo dva roky, a to bol iba začiatok. Nekonečné dva roky nosenia kameňa, po ktorom sa konečne mohlo začať s pôvodne plánovanými sanačnými prácami.
Po mojej prvej brigáde, kde som celý deň aj s ostatnými dobrovoľníkmi presúval sutinu, som si večer uvedomil, že naša celodenná práca nebola takmer vôbec vidieť. Doslova sa v tom množstve zeme a kameňov stratila. „Takýmto tempom záchranu hradu nedokončíme ani za sto rokov“, povedal som si. Druhá, tretia či štvrtá brigáda boli rovnaké. Celý deň zdvíhate kamene, ktoré boli v minulosti súčasťou hradných múrov, kopete do zeme plnej sutiny, lopatujete a pritom vám na hradnom kopci pečie slnko na hlavu. Slnko, pred ktorým sa nemáte kam schovať. Pamätám si brigádu, na ktorej bolo tak teplo, že sme sa po 10 minútach kopania museli ďalších 15 minút dávať v tieni dokopy, a pili teplú vodu, lebo aj ta chladená sa do pár minút zohriala. Je to zaujímavý pocit, keď ste neustále smädný, ale žalúdok máte tak plný vody, že už nedokážete viac piť. Ruky sa nám pod kamením neraz porezali do krvi, alebo pomliaždili, mozole sa stali akýmsi štandardom každej brigády. Kríže a kĺby sa vždy večer pripomenuli a neraz som ešte dva dni smrkal prach, ktorý som vdýchol pri práci.
Prečo to teda robíme, prečo zachraňujeme tento hrad? Každý z nás dobrovoľníkov má nato asi iný dôvod, každého motivuje niečo iné. Zhodli by sme sa však asi natom, že základom sú dobrí ľudia a partia. Vždy je skvelé, keď si môžete s kamarátmi zažartovať a mnohokrát sa aj vyhecovať pre správnu vec. Určite je to aj o láske k našej histórií a Slovensku. O tom, aby sme mohli niečo spoločne zachovať pre ďalšie generácie. Pre mnohých je to aj o vzrušení z bádania. Spolu s archeológmi odokrývame kus minulosti našich predkov. Nikdy nezabudnem na ten moment, keď sme zo zeme vykopali starý goticko-renesančný portál s erbom rodu Dóciovcov. Potom čo sme ho opatrne očistili vodou sa nám postupne odokryl lev s vyrytým dátumom 1547, bol to neopísateľný pocit. Ešte viac ma prekvapilo, keď sa preukázala vzácnosť tohto nálezu. Jediný, takto dochovaný kamenný erb rodu Dóciovcov sa dovtedy nachádzal iba v jednom kostole v Maďarsku.
Podobných zážitkov sme mali na hrade viacero. Najväčšou odmenou je potom pre nás vnímať ako každý jeden rok hrad rastie, naberá kontúry, a že sa o ňom dozvedáme nové fakty. Je skvelé, keď sa pri nás zastavujú návštevníci a rozprávajú nám, ako je vidieť kus odvedenej práce. Dodnes si spomínam na jedného starého pána, ktorý sa ledva vyštveral do kopca, a rozrozprával nám, že bol naposledy na hrade pred 60-timi rokmi. Bol veľmi milo prekvapený obrovskou zmenou, ktorou hrad prešiel.
Už to dávno nie je iba spustnutá zrúcanina. Dnes sa tu niekoľko krát do roka konajú akcie pre deti i dospelých, vystupujú tu umelci, remeselníci či doboví bojovníci. Počet návštevníkov stúpa a na poslednej väčšej akcií sme mali viac ako 800 návštevníkov. Sprístupnené sú už dve veže s krásnym výhľadom na rieku Hron a celé široké údolie.
Odviedlo sa neskutočné množstvo práce. Najväčšiu zásluhu na záchrane hradu majú práve členovia jeho združenia a najmä nezamestnaní, ktorým sa tu podarilo cez aktivačné práce nájsť niekoľko rokov za sebou prácu. A tak nezamestnaní murári, či iní remeselníci postupne dodávajú pod dozorom archeológov hradu druhý dych.
My, dobrovoľníci, sa tak isto snažíme svojou nezištnou troškou aspoň zľahka prispieť a dopĺňame tak tím ľudí, ktorí si stanovili spoločný cieľ. Postupne, rok za rokom, kameň za kameňom zachrániť hrad Revište.
A ako hrad Revište vyzeral počas svojej najväčšej slávy? O tom sa môžete presvedčiť na tomto krásnom 3D modely:
https://www.youtube.com/watch?v=-chvDWdDn7o
Pokiaľ chcete Revište skutočne spoznať, tak najlepší spôsob je prísť na hrad osobne. Avšak pokiaľ Vás zaujímajú aj tie najmenšie detaily z jeho histórie a rekonštrukcie, tak odporúčam navštíviť priamo stránky:
https://www.facebook.com/hradreviste
alebo si prejsť tento detailný animovaný 3D model
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
