Nebudem vykladať, čo znamená, keď hovorím o „chate v Čifároch“, a ani o tom, že je absolútne kľúčové prečítať si knihu „Čurillovci“. Ak by som to vysvetľoval, bolo by to zbytočné prečistenie hrdla. Kto z vás ešte nevie, o čo ide, proste sa zoznámte sa s textami, na ktoré odkazujem. A tým myslím: DÔKLADNE.
Sú to jedny z posledných dielikov puzzle Slovensko. Voľakedy rozsypaný v totálnom chaose, teraz je obraz krajiny desivo zreteľný. Ak by som bol občanom inej krajiny, bol by to fajn thriller, doslova zimomriavky atakďalej. Keďže tu žijem a platím dane (dokonca som naivne dúfal, že moje deti a rodičia tu zostanú dôstojne žiť), skladačka nie je desivá. Proste sa na ňu treba triezvo pozrieť, ustáť ako tvrdé zaucho. Pozrite, máme výhodu, úder nedostávame bez prípravy, dokonca sa jedná o krásnu sériu faciek. Jednu pekne po druhej, z oboch strán.
A teraz prečo píšem tento blog
Mnohí po kombe ČČ prepadávajú frustrácii. Vynárajú sa reakcie v duchu tradičných národných hier s názvami „Áno, ale…“ a „Keby sa nebolo bývalo stalo…“. Pridáva sa aj hra s pomenovaním „Mali sme…“. Sú to pohodlné kratochvíle, ale myslím, že už sme ich mali pod stromčekom tisíckrát. Sú už nudné.
Zahrajme si pre zmenu inú hru
Tak najprv si treba pozorne všimnúť viacero detailov a mechanizmus, akým Rodina Róberta I. Nafurt (prečo ho tak volám?) ovládla štát.
Nebolo to iba pomocou divadelných etúd, dokonca nie ani čisto pomocou algoritmov. (Róbert vedel pracovať s davom už v čase, keď bol internet v plienkach.) Použil prastarú metódu obyčajného, nádherného, prázdneho drístania a lacnej voňavky. Je to zhodou okolností aj postup cenovo dostupnejších… ehm… pracovníc v erotických službách (tie ale majú viac cti).
Bolo to pomocou vybudovania siete dôležitých a vplyvných funkcionárov. Službičkami, lichôtkami, prachmi, vyhrážkami. To poznanie je absolútne rozhodujúce. Totiž mechanizmus moci je VŽDY postavený na zdanlivom paradoxe – hŕstka ovláda väčšinu, ak vie ako na to.
Voličská základňa je jedna vec, s hlavami tej hnedočervenej masy si nateraz neporadíme. Všetko postupne. Všimnite si, že ak má správca miestneho ZOO vo vrecku policajného prezidenta, riaditeľa SIS, pár šikovných a vyššie postavených sudcov, priekupníkov v daňovej a colnej správe, nie je prakticky nič, čo by si nemohol dovoliť, aj keby zvieratiek boli tisíce a snažili by sa hrýzť. Týmto prostým konštatovaním nezbavujem nás, voličov prizmyslu a ako-tak demokratických politikov, zodpovednosti.
V akom vesmíre sa však chcete bičovať po chrbte, ak ľudia s reálnym dosahom, ako generálny prokurátor, či velitelia strážnej čaty, poctivo službičkujú Vodcovi? To je, ako keby ste chceli tvrdiť, že Iračania pod Husajnom, Kórejci pod prasaťom, alebo chudobina pod Duvalierom si mohli za všetko sami. Z obete by ste robili vinníka. Ak by ste povedzme chceli naozaj porozumieť spôsobu, akým vykonával moc Saddám, museli by ste stáť pri odkrývaní masových hrobov a nadýchnuť sa prachu a zápachu kadávrov, ktoré bývali živými bytosťami snažiacimi postaviť sa režimu (viď postrehy neskorého Hitcha). Je to prehnaný prímer, ale ilustrácie sú raz také.
Myslíte si, že je nás málo?
Tak napríklad. Keď si prečítate Vagovičovu knihu, všimnete si, že je pomerne veľké množstvo policajtov, ktorí majú česť. Horúce spisy sa ale ustanovujú pohybom smerom nahor, pretože tak to jednoducho funguje všade na svete. Ak na vyšších poschodiach sedia ľudia, ktorí si udržiavajú plný močový bachor, aby mohli uhasiť akokoľvek rozpálené listiny, máte tri možnosti. Počkať si, nechať zavretý šuflík, alebo sa vzbúriť.
Stať sa predstaviteľom vzbury, to znie ľahšie, ako sa robí. V polícii to prakticky znamená a/ mať domácu „dovolenku“, b/ prerušiť pracovný pomer, c/ odísť do politiky. Ak ste čojaviem operatívec a vašou robotou a poslaním je chytať smradov, rozhodnutie zmeniť a kariéru a postaviť sa pred mikrofóny znie ako úryvok zo scenára. Okrem iného to znamená urobiť hrubú čiaru za všetkou predošlou prácou a väzbami na ňu.
Predstavte si svoju situáciu. Máte nejakú robotu a súkromný patetický život. Nie ste hrdinom, máte hypo, potrebujete aj vymeniť splachovač na toalete a dať opraviť strechu. Odrazu by od vás niekto očakával – a v komentároch to očakávame sami od seba – aby ste začali splachovať výkaly vo vedení štátu, zastavovať priesaky tajných informácií, obetovali súkromie a komfort a stali sa mesiášmi. Dokázali by ste to? Tak prečo sami na seba nakladáte?
Sme obete, nie vinníci
Logická otázka znie, „jak stohoven?“. Nuž tak, ako sa na to išlo stáročia. Aktivizovať sa v skupinkách (nie nevyhnutne politických – pre totalitu sú oponentami aj ochranári, spisovatelia, slobodní umelci atď atp.) Malomeštiaci typu Róberta I. Nafurt nenávidia slobodné nezávislé skupinky, pretože nerozumejú niečomu, ako ideálom, nepoznajú význam slov „vlastenectvo“, „spolupatričnosť“. Za všetkým vidia to, čo formuje ich činnosť, teda prospech. Emočný intelekt majú na úrovni krokodíla. Nevnímajte ich ako šachových géniov. Stalin, Lenin, strejček Adolf, Ceausescu, Putler boli a sú tak prostoduchí ľudia, že by vás to šokovalo. To neznamená, že sa ich nemáte báť, naopak. A naši kompadres sú ešte nižšie v potravinovom reťazci – pokiaľ ide o to, ako a kde uchmatnúť z koláča, tam sú šikulky, ale je kradnutie naozaj tak náročné? Nedajte sa vysmiať. Kradnutie a ničenie je absolútne najľahšia vec na svete, dokážu to už deti v materskej škole (tam sú ale postupne usmernené k sociálne prijateľnému chovaniu).
Aby som sa neukájal v rozpisovaní zjavného, zhrniem neobratne načarbané posolstvo tohto textu:
Prestaňme sa ľutovať, prijmime realitu tejto krajiny, prestaňme sa pozerať do minulosti (čo by bolo keby a čo by bolo bývalo, keby sme boli bývali mali a keby oni boli neurobili…) Začnime trpezlivo robiť na sebe, udržme si rozum, sledujme situáciu, buďme ostražití voči novým, sofistikovanejším útokom propagandy (viď niektoré texty a komentáre aj tu na blogu sme).
Či mi veríte, alebo nie, tá čvarga tam hore nebude „naveky a nikdy inak“. To osebe rozprávali onakvejší páni. A viete, kde sú? Maximálne v stĺpčekoch historických encyklopédií.
Nechali po sebe zdevastované krajiny a ponížené generácie? Hej. Postavili sa tie krajiny znova na nohy a získali česť? Áno.
