Okolo 19. hodiny je v obchode už pomenej ľudí. Ideálny čas na nákup bez tlačenice pred akciovými regálmi. Pozorne sledujem „debilníček" t. j. lístok so zoznamom vecí, ktoré určite doma potrebujeme. V sekcii „Bio potraviny" vypredali slnečnicové semienka. Nevadí, jeden druh vitamínu navyše, či naniže ma nespasí. „Poďme radšej po salámu a syr. Ale Éčka nepozeraj, lebo sa nám zúži nákup na minimum!" Pred syrečkami je trochu natesno. V akcii je asi päť druhov. Tých pätnásť ľudí, čo ešte doslova „okupuje" obchod sa rozhodlo práve dnes naplniť svoje atómové bunkre. Predsa len, aj myši musia niečo zjesť. Možno si myslia, že takúto „skvelú akciu" už nechytia. Je to zvláštne. Možno som šťastlivec, ale ja nachádzam týždenne v schránke „zber papiera" so zaručene najlepšími akciami. Ešteže máme doma morské prasiatko. Na všetky tie „nízke ceny" sa s pokojom džentlmena vykaká. Musím sa však priznať, aj mňa zaujali dva roláky za cenu jedného. Priateľa navigujem smer regál s oblečením. Po ceste ho upozorním na pekný hrubý sveter, ktorý nielenže vyzerá elegantne, dokonca je praktický na nasledujúce ročné obdobie. Mužské pokolenie omrklo tovar a ohrnulo nosom. Vraj teraz sveter nepotrebuje.
Muž nikdy nepotrebuje nové oblečenie, a potom sa čuduje, keď si nemá čo obliecť do práce, lebo mu skriňa namiesto košieľ skladuje „zajačikov z prachu". Ženské pokolenie je predsa len na tom horšie. Vkus sa nám mení z hodiny na hodinu, a tie nové rifle, čo som si včera kúpila ma dnes rozširujú. Chuderka, nie každý priberie za noc štyri kilá, čo sa do zraku týka. A dnes majú predsa výpredaj, navyše v značkovom obchode, a to je hriech nenakúpiť. Nevadí, že na vnútornom štítku je „Made in China", keď je to oficiálne „Fajočka".
Po dôkladnom zvážení a prehodnotení svojho drieku som si vzala roláky veľkosti „S". Už iba dáke víno na posedenie s priateľmi a pre sesternicu čokoládu, lebo mala meniny. Figaro je za polovičnú cenu a s nugátovou náplňou určite nič nepokazím. „Zlatinko, zabudli sme Colu. Čo budeme piť s vínom?" : upozorňuje ma Priateľ. „Myslela som si, že ružové vypijeme aj čisté, lebo je sladučké. Vieš čo všetko obsahuje Cola, a čo ti to robí s vnútrom?" Zagúľa očami a usmeje sa: „Zlatúšik, keby všetko takto riešime, tak už naozaj nič nemôžeme jesť. Zlatá stredná cesta." „Máš pravdu. Poďme, vo vedľajšej uličke sú nápoje." Zamrmlala som si popod nos, uvažujúc kriticky nad všetkou tou hromádkou čokolády, čo som za týždeň pojedla. Ale čo, meniny sú len raz za rok; aj narodeniny sú len raz za rok; Vianoce, Silvester, Veľká Noc; narodeniny všetkých členov rodiny, meniny všetkých členov rodiny, oslavy s priateľmi, povinné firemné oslavy... Ufff, celý rok v opojení z čokolády a kadečoho iného, čo zabíja moje telo. Niekto pije, niekto fajčí, ja mám čokoládu. Menšie zlo.
S pocitom satisfakcie, že predsa len to so mnou nie je také zlé, som otočila vozík smer pokladne. Predavačky sedeli za tromi zo šiestich. Asi sa tiež riadia pravidlom „zlatej strednej cesty". Alebo si nevšimli, že všetci osadníci obchodu sa naraz rozhodli platiť a rady siahajú do pol miestnosti. Nieže by ich po miestnosti nebehalo ďalších sedem, nevediac čo od radosti, že o hodinu zatvárajú. Prešlo niekoľko minút a rady sa neposunuli ani o vozík. Zrazu panika v hlase predavačky: „Nejde mi pokladňa." Druhá a tretia sa pridali: „Ani mne. Čo teraz?" Vedúca zahlásila: „Máme poruchu pokladní. Poprosíme všetkých, aby opustili obchod. Vozíky s tovarom nechajte pri pokladniach." „Sedliacky rozum" postaršieho mužského pohlavia sa ozval so skutočne jednoduchým riešením: „Vybrať papiere, perá a kalkulačky." Vedúca podráždene zopakovala slušnú formulku na vyhadzov zákazníkov bez nákupu a dokončila: „Zatvárame!"
„Zákazník náš pán.": pomyslela som si, vychádzajúc z obchodu s prázdnymi rukami.
