Lycantrop

LYCANTROP

I. RACIOnálny úvod do Iracionality

Ľudský život je o to pôsobivejší, o čo viac sme otvorení vlastnej fantázii. Nastávajú však aj situácie, kedy sa hranica medzi fantáziou a realitou neodmysliteľne zrúti, a potom prichádza ... tma.

Lucy: „Dea, neboj sa. Do pol noci sa von dostaneme. Kým sa Ľudo 5x naje, tak ty sa doobzeráš v zrkadle."

Dea: „Ale však ja viééém, v pohode. Aj tak nemám veľkú chuť chodiť na tú rozlúčku. Minulý víkend som bola akčná a dvoch členov partie som obliala pivom."

Lucy: „No a? Bolo to náhodou."

Dea: „Nebolo to náhodou."

Lucy: „Čožééé? A prečo si to urobila?"

Dea: „Peter pred nejakým časom nechal moju dobrú kamarátku Sylviu. Ondrej ju chcel strašne moc zbaliť, a keď mu to nevyšlo, samozrejme sa tváril, že opäť miluje svoju ex Jane. Jednoducho, celý čas hral na dve strany."

Lucy: „Idoiot!"

Dea: „Noo, a v ten večer sme sa so Sylviou riadne dali dolu a klasicky sme skončili pri stole našej starej dobrej partie. Chybou bolo, že tí dvaja, Peťo a Ondro, nahlas nadávali na Sylviu a Jane a celé ženské pokolenie... Chlapi... Tak som vzala plný pohár piva, prišla za nimi a povedala: „Toto máte za Sylviu a Jane a nesprávajte sa jak deti!" Počas predslovu som im to celé vyliala na hlavy... ha ha ha."

Lucy: „Deáá, to si celá ty, impulzívna, ale v pohodééé. Daj na to (hi 5)! ... A potom čo?"

Dea: „Nič neočakávané. Oni nadávali a ja som to šla domov vyspať. Medzičasom som ich aj stretla v meste a ospravedlnila som sa - berú to v rámci srandy J Ale aj tak sa mi nechcú celý večer rozoberať resp. počúvať tie nikdy - nekončiace vzťahové reči."

Lucy: „Úplne ťa chápem."

Dea: „Keby som tak stretla Jakuba... hmm. Vždy sa stretneme len raz za nejakú dlhšiu dobu (rok, mesiace, mesiac), potom dlho nič, ale trvá to už asi 5 rokov."

Lucy: „Odkiaľ sa vlastne poznáte?"

Dea: „Keď som bola prváčka na výške, zoznámil nás jeden kamoš z intráku. Vraj, určite sa mi bude páčiť. Vtedy som ale chodila s Martinom, a hoci sme sa ku sebe absolútne nehodili, bol to môj prvý priateľ, tak som si naivne myslela, že to vydrží. Jakub bol sklamaný, keď zistil, že niekoho mám. Ale ja som vo vzťahu verná, tak sme ostali kamaráti."

Lucy: „Ale veď, na konci druháku si sa s Martinom rozišla?"

Dea: „Áno, to je síce pravda, ale vtedy som Jakuba nevidela dačo cez rok a objavil sa Matúš. Veľmi mi ho pripomínal, a tiež som si myslela, že je konečne ten pravý. Ach, naivka som riadna."

Lucy: „Ale nie si, len beznádejná gothic romantička, ha ha ha J"

Dea: „Milééé, ha ha J... Najhoršie na tom bolo to, že opäť som začala po meste stretávať Jakuba. Bol prekvapený, že mám nového priateľa, ale aj on si vraj našiel dievča, tak sa naše rozhovory niesli vo veselom zadanom duchu. Neskôr som ho stretla dosť zničeného. Vyzeral akosi inak. Asi ho tá jeho riadne spustošila, bo spomenul, že sa rozišli."

Lucy: „Riadny príbeh toto! A teraz ste na tom ako? Spomínala si, že znova sa náhodne stretávate. Tak ?"

Dea: „No, posledný polrok ho vídam „náhodne" často. Začalo to práve v období, keď sa mi pokazilo vo vzťahu s Matúšom asi všetko, čo sa dalo v partnerskom spolužití. Sem - tam sa ma Jakub opýtal, že ako priateľ. On už je takmer dva roky sám."

Lucy: „To fakt? To ako dokáže?"

Dea: „Asi sa veľmi sklamal."

Lucy: „Hmm, toto ja nechápem. A kedy ste sa videli naposledy?"

Dea: „Zhruba dva týždne dozadu. Bola som vonku s veľkým Ľudom, nie tvojím. Mojím dobrým priateľom a spolubývajúcim, však vieš."

Lucy: „Áno, aj dnes sa asi ukáže, si vravela... Pokračuj!"

Dea: „Narazili sme na seba v oboch podnikoch, kde sme sa s Ľudom zdržiavali. Jakub po mne hádzal očkom. Keď to nezabralo, prišiel k nášmu stolu a pozval ma na pokec k jeho stolu."

Lucy: „A šla si?"

Dea: „Povedala som mu, že neskôr sa pridám. Dokecala som s Ľudom na vážne témy. On je inak dosť racionálny chlap, čo ma niekedy dosť desí, ale inak ho mám veľmi rada. Práve preto som sa ho aj opýtala, či by mu vadilo, keby sa pridáme k Jakubovej partii. Vadilo, ale prispôsobil sa."

Lucy: „Dea, hovor k veci, bo o chvíľu odchádzame!"

Dea: „Oukej, oukej... prisadli sme si a super sme sa porozprávali. Jakub sa sťažoval, že by už aj chcel nejaké dobré dievča, a tak."

Lucy: „A ty, že „Jasné, tu ma máš! J "

Dea: „Nie, ty trubičkaaa, ha ha ha J ... Ja som ho presviedčala, že sloboda je omnoho lepší stav, a že ja po Matúšovi určite nikoho nechcem aspoň rok. Najmä nie Škorpióna, bo na tých mám šťastie a nevyšlo mi to s nimi zopárkrát."

Lucy: „A on je?"

Dea: „Škorpión!"

Lucy: „Dea, ty si zlá! Chudáčik."

Dea: „Ako som mu mala dať najavo, že ho nechcem?"

Lucy: „A nechceš ho?"

Dea: „Neviéém... často na neho myslím. Vždy, keď je to intenzívnejšie, tak ho stretnem. Príde mi to ako osud, alebo ja neviem ako to pomenovať. Ale je Škorpión a tá povaha je pre mňa neznesiteľná."

Lucy: „Nie všetci sú rovnakí!"

Dea: „To povedal aj on."

Lucy: „To si pokašľala. A ako to dopadlo?"

Dea: „Nijako špeciálne. Spýtala som sa Ľuda, či už ideme spať a odišli sme na náš privát. Až neskôr som si uvedomila, že to mohlo vyznieť všelijako."

Lucy: „Ale však Ľudo je tvoj kamoš a spolubývajúci."

Dea: „Ale to Jakub nevie."

Lucy: „Tak dúfam, že ho dnes stretneme a všetko sa to vyjasní. Mám taký pocit, že sa ukáže. Zvedavá som ako vyzerá."

Dea: „Je to prototyp nádherného silno - pôsobiaceho a zdravo - vyzerajúceho muža, ktorý počúva metal. A hlavne, má krásne dlhé a zdravé vlasy. Snáď ho stretneme a posúdiš."

Lucy: „Ľudko zlatíčko, už si dojedol?"

Ľudo: „Ešte by som si dal nejakú klobásku, ale tak postačí mi aj pivo vonku."

Lucy: „Klobááásu? Mal si praženicu, párky s uhorkami, jogurt s piškótami, mrkvu, a ty chceš ešte klobásu?"

Dea: „Lucy, nechaj ho! Chudák, vieš ako rýchlo mu spaľuje. Buď tolerantná!"

Lucy: „No dobre, ale už poďme von. Aj ja mám chuť na pivo a som zvedavá na tvoju partiu."

Dea: „Ideme!"

***

A tak sme sa všetci traja vybrali do Rock clubu, kde nás už čakali dva stoly plné vysmiatych tvárí. Prebiehala rozlúčka so Slovenskom. Peťo (Sylviin ex) sa chystal na brigádu do Nemecka, tak vymyslel toto milé stretnutie. Potešilo ma, že som bola na Facebooku medzi pozvanými napriek tomu, že dostal tú pivovú spršku.

Pri stole sedel Peter, jeho brat a partia zo školy. Okrem nich samozrejme Ondro. Ten druhý obliaty. Bola tam aj Jane (Ondrova ex) a aj môj ex Matúš. Odkedy sme sa rozišli, tak máme veľmi v pohode vzťah. Všetkých som zoznámila s Lucy, mojou sesternicou, ktorá sa veľmi tešila novonadobudnutým známym. Sylvia zatiaľ chýbala. Vraj si šla kúpiť dačo jesť.

Úvodom som prehodila pár viet s Peťom a Matúšom, potom s Lucy, no tá neváhala a vrhla sa lačne po svojom Ľudovi. Po chvíli som sa začala skutočne nudiť a zvažovala som odchod. Sylvia prišla práve včas, aby ma zbavila tohto zámeru.

Sylvia: „Dea, poď so mnou k Jukeboxu! Dáme pesničky na želanie. Jane, pridaj sa!"

Jane: „Počkaj, preskočím stôl."

Ako sme už všetky tri stáli pri JB, Jane spustila: „Dea, ďakujem ti. Počula som ako si obliala chalanov."

Dea: „To vážne? Mne to prišlo z triezveho pohľadu trochu trápne. Ale keď som vám urobila radosť, tak sa teším aj ja."

Sylvia: „Ja si to vážim. Beriem to ako gesto, že si sa nás zastala."

Dea: „Potešenie na mojej strane J"

Sylvia: „Tak, čo si pustíme? Dáme tam evri a postupne si každá vyberie."

Jane: „Začínaš ty!"

Sylvia: „Ok, tak Avantasia. Jane? Dea?"

Jane: „Hmm, nejako vyprázdnili JB. Daj nejaké Guano Apes."

Dea: „Ja ostávam verná gothic-ke, takže The 69 eyes: Gothic girl - je to trochu komerčné, ale je to kultovica."

Postupne sme si vybrali ešte po dve pesničky každá a sadli sme si. Pri stole panoval ruch a hluk. Všetci sa bavili, pili, kecali, jednoducho rock - metalová rozlúčka ako sa patrí. Chvíľu som komunikovala so Sylviou, no ona potom presunula svoju pozornosť na Petra. Nemala som jej to za zlé. Viem, že on je jej osudová láska, či už spolu chodia alebo nie.

Ja som sa započúvala do hudby. Hral môj výber. Pieseň od Him: In joy and sorrow → „Oh, girl, we are the same..." Vtedy sa zjavil v podniku Jakub. Pozrel do JB, čo hrá a odišiel k baru. Nevšimol si ma v hlúčiku ľudí. Zato mne hrklo v žalúdku, čo sa mi nestalo už pár rokov. Chytila som Lucy za ruku, aby sa odlepila od Ľuda a povedala som jej: „Prišiel Jakub. Idem ho pozdraviť."

Lucy: „Kde je? ... Aháá, choď."

Postavila som sa a s neskrývaným nadšením som dobehla k baru. Vedľa Jakuba stála dlhonohá tmavovláska, ktorá si ma skúmavo obzerala. Pozdravila som sa obom. Sama neznášam, keď som s niekým vonku a jeho známy/známa komunikuje len s ním/ňou. Okrem toho to mohla byť pokojne aj jeho priateľka a mrzelo by ma robiť zbytočné problémy.

Jakub: „Ahoj Deanka. Nevidel som ťa."

Dea: „Sedíme pri Jukeboxe. Taká malá rozlúčková párty. Však sa pokojne pridajte ku nám!"

Jakub: „Rád, ale vidím, že máte „plno". (Ako som neskôr zistila, bola to narážka na to, že tam sedel môj bývalý, ktorému Jakub nikdy moc nesedel v mojej prítomnosti a bolo to vzájomné medzi nimi) Pridaj sa ty, keď dodebatuješ!"

Dea: „No dobre, zvážim to."

Usmiali sme sa na seba a vrátila som sa ku stolu. Kamošky už boli v pozore, dokonca aj Lucy.

Lucy: „Deáá, to je aký genetický materiál! S ním aspoň 5 detí. Vy by ste mali krásne detičky." Básnila Lucy, paralyzovaná Jakubovým zjavom, neuvedomujúc si, že Ľudo sedí vedľa nej. Našťastie je to typ chalana, ktorý takéto malichernosti nerieši.

Dea: „Nešaľ! A potichšie, bo sedí vo vedľajšom boxe a sú medzi nami len drevené trámy."

Lucy: „A?"

Dea: „Má tam dievča, tak nebudem otravovať. Čo ak sú na rande a ja nemám chuť mu to kaziť. Zaslúži si dobré dievča."

Lucy: „Ty si dobré dievča a si krásna a on je krásny... Vy musíte byť spolu!"

Dea: „Ďakujem, ale asi som prišla o šancu. Aká som len hlúpa! Keď som ho zbadala hrklo mi v bruchu."

Lucy: „Motýliky?"

Dea: „Niečo také. Už sa mi to nestalo večnosť. Vieš, ako som tvrdila, že už som dosť stará na to, aby som sa zaľúbila... Nie vekovo, ale tak celkovo to už beriem moc racionálne. Po dvoch vážnych vzťahoch, ktoré nevyšli... Ale toto je niečo iné, cítim to, neviem... Asi som to pokašľala tým, ako veľmi som sa tomu bránila a natárala som mu, že mi vyhovuje „sloboda", ach..."

Lucy: „Nemyslím si, že je to jeho dievča. Nedržali sa za ruky a teraz sedia oproti sebe. Podľa mňa si pokojne ku nim prisadni a uvidíš."

Dea: „Šibká ti?! To už by bolo aké vtieravé!"

Lucy: „Tak seď a čakaj, čo spraví on."

V tej chvíli Sylvia zavelila, že dnes si vypijeme niečo tvrdé na ženskú silu. Prvé kolo berie ona.

***

Druhé kolo som brala ja. Čas sa akoby scucol a mne sa točila hlava. Jakub po mne pokukoval. Sem-tam sa usmial, aj ja, a takto to trvalo neidentifikovateľnú dobu. Po prechode čiernou dierou som si všimla, že mi Jakub cez trámy máva, nech si prisadnem. Našťastie som už vyrovnala alkohol minerálkou, tak som už nebola pripitá a šla som k jeho stolu.

Jakub: „Teba zachytiť očným kontaktom je nemožné! Všade sa pozeráš len sem nie." (smial sa)

Dea: „Čo už." Skonštatovala som veselo, a vtedy na mňa doľahol zvláštny pocit. Sedeli sme tesne vedľa seba a ja som intenzívne vnímala jeho energiu a plávala som v jeho črtách. Dokonale mužské kontúry tváre a iskry v jeho pohľade mi potvrdili, že takto to má byť, takto je to správne - harmónia. Pri stole sedel ešte jeden jeho kamarát, trochu pojašená sedemnástka a dlhonohá kráska chýbala.

Jakub: „Prečo si neprišla ku nám skôr?"

Dea: „Myslela som si, že máš rande, tak som ťa nechcela rušiť. Nezdalo sa mi to vhodné."

Jakub: „Jááj, to je kamarátka J" (zasmial sa)

Dea: „Okrem toho si mohol prísť aj ty."

Jakub: „Máš tam bývalého. Toto by skôr nebolo vhodné! Mám pocit, že je dosť žiarlivý."

Dea: „No, bol; špeciálne na teba, ale teraz by ho to už netrápilo, že spolu komunikujeme."

Jakub: „Netreba zbytočne prikladať drevo do ohňa."

Dea: „Máš pravdu. A čo vlastne robíš v Nitre? Novinky? Dlho sme sa nevideli."

Jakub: „Dorábam si skúšku. Blbá, nám to nedala." (a stále sa smial)

Naša konverzácia živo pokračovala v podobnom veselom duchu. Medzitým ma Jane zavolala na tretie kolo. Musela som sa podvoliť. Tak som do seba rýchlo kopla vodku, nech to mám za sebou a vrátila som sa k Jakubovi. Trochu sa mi točila hlava, veľa sme sa smiali a mám trochu výpadky. Viem, že som si bola vziať veci pri starom stole, potom sa všetci pobrali domov a Matúš sa prišiel rozlúčiť. Dal mi pusu na obe líca a povedal, nech si dávam pozor. Ani neviem, kde zmizla Jakubova spoločnosť, ale my dvaja sme sa rozhodli presunúť ešte do jedného Rock-jazz pubu na jedno pivo. Skvelo sa nám hovorilo o všeličom od tárania o ničom až po táranie o všetkom. Jakubovi sa podarilo obliať pivom.

Jakub: „Sakra, toto je zlé! Asi by sme už mali ísť. Nechceš ísť ku mne? Môžeme si ešte pozrieť film."

Dea: „Som unavená, takže asi po úvode zaspím, ale dobre. U nás teraz spí celá partia z Rock pubu, takže ak je u vás menej ľudí a vyspím sa, beriem."

Jakub: „Určite nás je menej." (usmial sa)

***

Cestou k Jakubovi sa ku nám pridali aj jeho spolubývajúci a jeden chalanisko z Rock pubu, s ktorým sa poznáme cez môjho ex. Skonštatovali sme, že sme prežili fajn večer, no väčšina z nás bola hladná ako vlci.

Prvý sa vrhol na chladničku Dalo a začal bilancovať stav.

Dalo: „Jogurt?"

Dea: „Ja si dám, díky."

Dalo: „Saláma?"

Dlhonohá: „Tú si beriem ja."

Dea (Jakubovi): „Ty nie si hladný?"

Jakub: „Večeral som."

Dea: „Aj ja o 18 hod., ale sú 02 hod. v noci."

Jakub: „To je v pohode. Ako budeme spať?"

Dlhonohá: „Vy môžete ísť ku mne a ja pôjdem tu ku kolegovi."

Vybrala som sa za Jakubom. Miesto nášho odpočinku bola menšia izba s dvoma váľandami vedľa seba, stolíkom, dáke skrine, no hlavne veľa plagátov po stenách. Od Tarji Turunen až po Gun´s and Roses. Bol tam riadny bodrel. Povedala by som skôr, že je to chlapčenská izba, a nie izba peknej metalistky.

Jakub: „Pustím ti film. Idem ešte do kúpeľne."

Ľahla som si vedľa Notebooku, ktorý ležal na posteli a snažila som sa vnímať dej. Nešlo to, bola som unavená až na smrť. Okrem toho mi celá prebiehajúca situácia pripadala náramne smiešna.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že dnes strávim celý večer s Jakubom, nieto ešte že budem spať vedľa neho. Zanedlho bol späť. Bože, aký krásny chlap a nenútene s ním trávim celú noc. Neuveriteľné, ale je to tak. Film som prestala vnímať a upovedomila som Jakuba, nech to nechá na inokedy, že o takomto čase to nemá cenu.

Jakub: „A hudba?"

Dea: „Môže byť, len nie moc tvrdá."

Jakub: „Nájdem niečo také pre teba. Môže byť Orkrist: Reginae mysterium album?"

Dea: „Orkrist mám rada."

Jakub: „A nechceš niečo pohodlnejšie? Dám ti tričko."

Akosi som si uvedomila, že v dlhej čiernej sukni, korzete a podprsenke sa mi nebude dobre spať.

Dea: „Tak mi daj tričko, ale otoč sa!" Zasmial sa a ani som sa nenazdala a hádže mi čierne tričko.

Dea: „Ďakujem."

Od tohto momentu sa čas znova zdal nesmierne rýchly a niekoľko hodín sa zdalo byť ako polhodinka. Ľahla som si vedľa NB a započúvala sa do hudby. Jakub sa usmieval.

Jakub: „Tak toto som fakt nečakal."

Dea: „Čo? Že tu budem spať?"

Jakub: „Tak celkovo, celý večer, že ťa stretnem, aj to, že si tu."

Dea: „Ja som to čakala. Teda, nie že tu budem spať. Ale tak, poznáme sa už dlho a vždy som mala pocit, že sa ti páčim, alebo že niečo medzi nami nie je dopovedané..."

Jakub: „Ty si neskutočná!" (rozosmial sa)

Dea: „Nemám pravdu?"

Jakub: „Niektoré veci si nechávam pre seba. No, varujem ťa pred istou skutočnosťou - akokoľvek divne by si sa ráno cítila, hocičo by sa ti zdalo neprirodzené, neľakaj sa, prosím ťa. Sama si to vyprovokovala:"

Dea: „Ja som dosť prostoreká, prepáč."

Jakub: „V pohode."

A smial sa ďalej. Aj ja som sa musela smiať a trvalo to tak do piatej rána. Keďže sme mali iba jeden paplón, vhupla som podeň k Jakubovi, úplne bez postranných úmyslov. Začala som sa brutálne smiať.

Jakub: „Čo ti je smiešne?"

Dea: „Nečakala som, že sa dnes ku tebe dostanem až takto blízko..."

...

II. Iracionalita

Zobudila som sa takmer uprostred zasneženej lúčky. Nikde nikoho. Jakub mi povedal, aby som sa nebála, ak by sa mi stalo niečo čudné po prebudení. Hmm, tak sa nebojím, ale toto je pričudné aj na mňa. Od malého mala verím na duchov, čarodejnice, škriatkov, víly... jednoducho mám šťastie na zvláštne entity v okolí mojej aury. Napriek tomu, ak si správne spomínam, včera bolo leto, bola som vonku dakde v klube s Lucy, popili sme dačo a večer som skončila pod Jakubovým paplónom. Nič nebolo, okrem ranných rozhovorov na zvláštne témy a vystríhal ma pred ránom.

Dnes ležím na zasneženej lúke, bolí ma ľavé zápästie: „Au, sakra, niečo ma uhryzlo!" Šťastie, že mi to nezjedlo ruku a už to nekrváca. Je mi zima, síce, miestami ten pocit ustupuje. Bosé nohy div nekrvácajú od chladu. Dokonca mám na sebe len ľahký ľanový odev a hrubšiu šatku, prehodenú cez plecia. A moje vlasy... sú hnedé, prirodzene hnedé. Žiadna čierna Palette colour. Toto je moc!

Prehrabem sa týmito stromčekmi a kríkmi. Cítim vo vzduchu pach nejakého pečeného mäsa. Pôjdem za ním. Možno tu aj zopár živých duší nájdem. Aha, vyšliapaná cestička. Ako tak kráčam, mám pocit, že moje telo sa samo tepelne zregulovalo. Nechám sa prekvapiť, čo dnešné prebudenie ešte prinesie. Sneh sa mi topí pod chodidlami a stále silnie pach váry.

Stojím na vysokom brale a podo mnou je dedina. Asi som mala nejaké čuchové haluze. Zakričím: „Kde to sóóóóm?" Ozvena odpovedá: „Óóóóm." Nemala som včera toľko piť. Asi to bude len živý sen. Toto vysvetlenie mi dáva zmysel.

Ale na druhej strane, nesťažujem sa. Tento výhľad by mi závidel hociktorý krajinkár. Pod útesom, na ktorom sedím, sa rozprestiera malá dedinka. Okolo vysoké bralá, pôsobia ako mohutní strážcovia ľudskosti. Všetko je nádherne biele a z komínov ku mne stúpajú obláčiky dymu rôznych tvarov → toto je niečo ako ryba, tamto je srdce, a priamo nad hlavou mám perinu snehových vločiek. Zmenila sa na krhlu a už sa sypú, iba na mňa. Som celá zasnežená. Chalúpky v údolí neúprosne bojujú s pani Metelicou a ja si pokojne sedím a vychutnávam roztápajúci sa sneh v mojich dlaniach. Cítim divočenie vlastnej človečenskosti. Pobežím späť lesom, popri čistinke, smerom k malebnej dedinke.

***

Les už spí. A ja bežím niekoľko hodín bez oddychu. Spln nad mojou strapatou hlavou mi mätie a vrie krv v žilách. Niekoľkokrát som sa potkla o kamenie, spadla na zľadovatenom povrchu, no rany sa neobjavujú. Predpokladám, že som asi v polovici cesty k dedine. Už to prestáva byť sranda, ale je to sen. Už to prestáva byť sranda i v prípade, že to sen nie je. Vyleziem spomedzi stromov k nižšie položenému previsu. Niekto sedí na jeho okraji. Neskutočne husto sneží. Vietor neúprosne bičuje tvár. Osobe predo mnou vejú vlasy a rozopnutá košeľa, celá premoknutá, sa prilepuje a odlepuje z dobre stavaného mužského chrbta. Jakub (?)

Tušiac, že som obďaleč, prudko sa otočila a pozrel sa priamo na mňa. Vstal, bol akýsi iný. Ešte krajší a majestátnejší vo víchrici. Pribehol ku mne a strhol mi z krku prívesok.

Jakub: „Toto už nesmieš nosiť!": povedal prísne.

Dea: „Ale veď to je len Ankh!": zafňukala som.

Jakub: „Je to striebro. Oslabuje nás to."

Dea: „Nás.": zamrmlala som si popod nos, nechápajúc. Isté vtieravé myšlienky sa mi už ale predsa vpíjali do mozgu. Náhle mi však prišlo nevoľno, a tak som sa sústredila hlavne na to, aby som obstála na nohách.

Jakub: „Nemáš horúčku?"

Dea: „Neviem to iste, je mi divne a začína ma páliť celé telo."

Jakub: „Je spln a Ankh ťa trochu spálil okolo krku, ale našťastie ti to nezablokovalo regeneráciu. Hm, ako rany?"

Dea: „Všimla som si, že sa rýchlo hoja. Len ten hryzanec na ruke mi šklbe bolesťou."

Už-už by sa mi podlomili kolená, keby ma Jakub v mžiku nevzal do náručia a nerozbehol sa do neznáma. Nevládala som protestovať, lebo som omdlievala a telom sa mi plazila pálivá bolesť. Horela som.

***

Prebrala som sa v malej malebnej chalúpke. Cez pootvorenú okenicu som spozorovala, že v okolí je ešte zopár podobných obydlí a Jakuba ako rúbe drevo. Nádherná kolibka, v ktorej som sa nachádzala, bola vyzdobená sušenými bylinkami, troma obrazmi s výjavmi divokých vlkov, ručne maľovanými taniermi a postavičkami zo šúpolia. Na stole poblíž kozuba rozvoniavalo ihličie, ktoré vykúkalo z veľkého džbánu. Táto dokonale naaranžovaná idylka v sebe skrýva niečo, čo som buď zabudla, alebo o tom vôbec neviem. Kde som; kde sú všetci moji známi; priatelia; rodina (?) Som tu ja a Jakub a chalúpka ďaleko od civilizácie. Nepoznám dnešný dátum. Marí sa mi, že by malo byť niečo pred Vianocami.

Vstávam a len v jemnej ľanovej košieľke, siahajúcej ledva pod zadok, vybehnem medzi dvere. Mám toľko otázok. Nepociťujem hlad, smäd, chlad, no moje zmysli sú tak čisté, že cítim vôňu čerstvého snehu v oblakoch ako lahodný koláč.

Jakub: „Dea!": skríkol, odhodil sekeru a pribehol ku mne. Silno ma objal a bozkával po vlasoch.

Jakub: „Odpusť mi, Dea. Milujem ťa. Bol som tak sebecký. Myslel som len na seba a zničil som ti život."

Pomaly som si začala spomínať na udalosti uplynulého roka. Dialo sa so mnou niečo neobyčajné. S mojím telom a mysľou. Pamätám si iba útržky - ako sme si vyrazili s Lucy a pripili sme sa, objavil sa Jakub, tma, vlčie telo, veľa krvi, neovládateľná mätež pocitov a konaní, tma, veľa krvi, tma ... Jakub ma zachránil (?) Alebo zhodil do najtemnejšej temnoty (?) Rozplakala som sa. Vytrhla som sa mu z náručia a hodila sa do kopy snehu pozhŕňanej pod starou lipou. Sneh sa máčik po máčiku roztápal a s vodou sa miešali moje horké slzy. Jakub za mnou pribehol, vzal ma do náručia a zavelil: „Ideme dnu! Stále žijeme medzi ľuďmi a toto nie je práve nenápadné správanie."

***

Sadla som si ku kozubu. Zhodila zo seba mokrú košeľu. Pozorovala som plamene ohňa, oblizujúce hrubé brvná. Striaslo ma.

Jakub prehovoril: „Je to už vyše roka. Prirodzene si nič nepamätáš. Tvoje telo veľmi zle reaguje na vlčí vírus..."

Počúvala som ho bez prerušenia. Moje predtuchy plné obáv z ohavných činov sa práve potvrdzovali.

Pokračoval: „... Bol som sebecký. Miloval som ťa od prvého momentu. Trápil som sa, že nemôžeme byť spolu, a keď konečne prišla nádej, nechcel som ťa stratiť. Bol to risk. Zbavil som ťa slobodnej voľby, slobody. Celé to dopadlo katastrofálne a museli sme utiecť do hôr."

Všetko, čo hovoril, mi dávalo zmysel. Spomenula som si na dom v plameňoch. Môj rodný dom. Oh Bože, som vrahyňa! Chytila som sa oboma rukami za hlavu a už som len neprítomne pozerala do kamennej podlahy.

„Človek si spravidla rok zvyká na Lykantropiu. Mnoho z uplynulého času si nepamätá. Posledný spln bol pre teba najťažší. No pokiaľ prijmeš všetko, čo ti postupne vysvetlím, môžeme už žiť pokojne a normálnejšie ako doteraz... Ak ma opustíš, pochopím to."

Zovrela mi krv v žilách. Emócie vybuchli v splašenom tanci a v okamihu začala premena. Neprešla ani minúta a bola zo mňa nádherná gaštanovo - hnedá vlčica vrčiaca na Jakuba. V reflexe sa zmenil aj on. V nádhernom sfarbení a majestátnosti zvieraťa nezaostával. Zmysli i hnev sa zosilnil a vrhla som sa po ňom. Bol to hrozivý, dravý a krvavý boj z dlho potláčaného hnevu a nenávisti, ktorá pramenila zo straty slobody.

„Ten, kto ma pripraví o slobodu zomrie!": toto som mala v hlave, až kým ma riadne neovalil ťažkou labou a nevytriezvela som trochu. Tento boj je od začiatku vzájomne prehratý. Sme nesmrteľní.

Po upokojení situácie som sa akosi mimovoľne premenila opäť do človečej podoby. Hrudník, chrbát a stehná boli doškriabané, no do niekoľkých minút bolesť ustúpila a rany sa hojili samé. Jakub ma pozoroval. Zhodil zo seba zbytky roztrhanej košele, silno ma chytil za boky a vyhodil na stôl. Vášnivý boj sa zmenil na sexuálnu vášeň. „Zomrieš.": pomyslela som si. Vedela som, že niekde pod posteľou je ukrytá strieborná ihlica do vlasov po babičke.

***

Svitanie mi zasiahlo oči a prebralo ma z hlbokého spánku. Jakub zmizol. Odhadujem, že to prežil. Počas posledného „boja" sa mi nechcelo uvažovať nad tým, či ho milujem alebo nenávidím. V každom ohľade je to silná emócia. Predtým, keď som ešte bola človekom, ma priťahoval a bola som z neho patrične paf. Teraz, keď zo mňa spravil túto divnú kreatúru, nerozumiem svojim pocitom. Prejdem sa po dedine. Asi by bolo prospešné obliecť sa tak, ako sa bežne ľudia obliekajú v Zime. Alebo kašlem na to a zriešim to nejako povrchovo. Hmm, sú tu dáke hrubé šaty a šatka. Pri dverách visí čiapka a šál. Šatka stačí. Ide sa.

Voňavý vzduch mi šteklí noštek. Paráda! Zbehnem k lesu. Pohľadám nejaké nezamrznuté jazero. Určite tu niečo také nájdem. Som predsa v doline. Dedinka je skutočne malá. Zo dvadsať domčekov, roztrúsených kade-tade. Kopanice sa tomu tuším hovorí. Ľudia sú prevažne v domoch zalezení. Asi je dosť zima. Zanechávam v snehu malé stopy. Stále sa topí. Nádherná spiaca príroda kol mňa.

Po hodinke chôdze plnej čarovných okamihov v súvislosti s prírodnými úkazmi som začula čľupot vody. Nebadane som sa približovala k miestu odkiaľ šiel zvuk. To sa dalo čakať! Jakub si razil cestu priamo cez tenký ľad. Šup ho do vody v Adamovom rúchu. Musím sa priznať, že jeho vypracovaná postava ma nenecháva úplne chladnou. Nezapriem svoju divokú ženskosť, vyjdem spoza stromu a rýchlo sa zbavím šiat. Keď ma zbadal, trošku stuhol. Pribehla som k brehu a skočila rovno za jeho chrbát. Prv ma striaslo, no po chvíli sa mi zrýchlil tep a voda bola príjemne vlažná.

Jakub sa otočil a prudko na mňa vybafol: „Ako si ma našla?"

Dea: „Nehľadala som ťa. Hľadala som jazero."

Upokojil sa, chytil ma za driek a pritiahol si m k sebe. Ako sa naše nahé telá spojili, pocítila som takú chémiu až sa mi zatočila hlava. „Si krásna, Dea.": povedal. „Chcem ťa navždy. Prosím, buď moja!" Po týchto slovách a návale nepríčetných emócií som ho len chytila za šiju a začali sme sa zúrivo bozkávať.

V ľadovom jazere na kraji lesa sme splynuli v ľadové kryštáliky vody. V Ľadovom jazere na kraji lesa sme ostali navždy svoji...

III. I návrat RACIO

Ľudský život je o to pôsobivejší, o čo viac sme otvorení vlastnej fantázii. Nastávajú však aj situácie, kedy sa hranica medzi fantáziou a realitou neodmysliteľne zrúti, a potom prichádza ... tma.

Opäť tá strašná bolesť v ľavom zápästí, dokonca i pravá ruka je zvláštne znehybnená. Jakub na mňa pozerá cez plexisklo. Som pripútaná k nemocničnému lôžku. Ruky okolo zápästí sú obviazané remencami a modriny okolo nich sú príčinou tej bolesti. Väčšia časť môjho tela je pokrytá obväzmi. Už sa ani nesnažím hýbať. Hodiny, dni, proste čas uteká a ja prežívam len „vďaka" doktorom. Čo spôsobilo ten požiar si stále nespomínam. Obviňujú ma zo strašných vecí. Neverím im. Neverím nikomu! Jedine Jakub pri mne ostal. Ostatní sa mi postavili chrbtom. Nechcú ho ku mne pustiť. Vraj som nebezpečná.

Ich diagnóza je nasledovná → Nedostatok červených krviniek vo mne vzbudil psychickú poruchu. Je to akási psychologická lycantropia. Túžba po krvi. Priznávam, v lete som sa krute vyhýbala akémukoľvek jedlu. Spôsobilo to podvýživu, ale toto nie! Celý tento proces údajne viedol k rázštepu osobnosti. Toto je laické vysvetlenie príčiny, v dôsledku ktorej som pripútaná na lôžko v psychiatrickej liečebni. Vlastne, toto je diagnóza.

Dôvod mojej súčasnej pozície znie desivejšie ako nejaká podvýživa. Som tu za podpaľačstvo, vraždu, pokus o vraždu a pokus o samovraždu. Len na to posledné si spomínam. Útržkovito sa mi zobrazujú výjavy, ktoré mi nič nehovoria. Sú to skutočne strašné veci...

Sestrička: „Ahoj Deanka. Dnes ti povolia stretnutie s Jakubom. Buď na neho dobrá."

Dea: „Ďakujem, nemám dôvod byť na neho zlá."

Sestrička: „Verím ti, ale zároveň predpokladám, že si nemala dôvod byť zlá ani na tých..., no veď vieš, nebudeme to rozoberať."

Dea: „Neviem, mrzí ma to."

Sestrička: „Pustím sem Jakuba. Myslím, že pre tentokrát ťa môžem aj odviazať.

Dea: „Určite áno, aspoň sa trochu povystieram."

***

Do hlavy sa mi tlačili desné obrázky. Toto prebudenie vo mne otvorilo Pandorinu skrinku so starými fotografiami. Začínala som mať trochu obavy, že isté veci, ktoré popieram, sú pravdivé. Bála som sa o seba, o Jakuba i toho, čo sa dozviem.

Pootvoril dvere a majestátne vstúpil. Ľahko vyčítal z môjho pohľadu, čo ma zaujíma. Pobozkal ma na čelo a spustil: „Odpusť mi, Dea! Milujem ťa. Bol som taký sebecký. Myslel som len na seba a zničil som ti život."

Po jeho slovách sa mojou hruďou niesla mrazivá bolesť. Marilo sami, že už som to niekde, niekedy počula. Mojím rozhodnutím bolo vypočuť si ho do konca. Do konca, kým sa nedozviem reálny dôvod toho, prečo som, kde som.

Pokračoval: „V ten letný večer, keď sme sa mierne pripili, som urobil strašnú vec. Nikdy som si nemyslel, že som niečoho takého schopný. Sám ťa žiadam, aby si mi raz odpustila. Žiadam ťa, aby si ma udala. Nedokážem s tým žiť."

Rozplakal sa ako malé decko. Mne sa vyjasňovalo, ale myseľ mi temnela čierno - čiernymi zamatmi.

Jakub: „Znásilnil som ťa... Miloval som ťa a potreboval som ťa, cítiť, bozkávať, milovať... no ty si sa bránila a vtedy... Niečo sa vo mne preplo a nevedel som sa zastaviť. Odpusť, Dea! ... V tom ošiali som ťa navyše uhryzol do ľavého zápästia.

Po tom ... čine ... si zaspala. Ja tiež. Asi o hodinku som sa zobudil na to, že cítim oheň. Jediný som sa zachránil, čomu sa dodnes divým. Vybehol som cez horiace vchodové dvere, no oheň mi absolútne neublížil. Stopoval som ťa. Mal som o teba strach a zároveň nenormálne výčitky svedomia."

Stále mu padali z očí slzy. Už aj dlážka v pochmúrnej izbe sa plnila a temnela čierno - čiernymi zamatmi.

„Podpálila si aj rodný dom. Zhorela celá tvoja rodina. Až donedávna som si myslel, že aj ty. Stále ma to však ťahalo do Žilinských lesov. Tam som ťa našiel. V mraze, nahá a zdivočená si skočila do ľadového jazera, blízko jednej dediny hlboko v lese. Chcela si sa utopiť. Skočil som za tebou. Zázrakom si sa neutopila, ani žiadne omrzliny, nič. Omdlela si... Pravdupovediac neviem, čo si robila celý ten rok a kde si žila celé mesiace, no bola si veľmi divoká. Aj ja som akosi zdivočieval. Asi to bolo tým prostredím. Napriek okolnostiam som si zachoval zdravý rozum a pomocou Horskej služby v neďalekej dedinke sme ťa dopravili do Nemocnice na prehliadku. Okrem neustále čerstvej rany na ľavom zápästí ti nič neobjavili. Nanešťastie sa doktorom nezdalo tvoje správanie. Skonštatovali, že máš ťažkú poruchu osobnosti a je potrebné ťa premiestniť sem... Časom... prišli na ostatné skutočnosti."

Jeho oči boli červené a mokré, vyštípané od soli. Prostredie v izbe potemnelo. Ovzdušie oťaželo. Čierno - čierne zamaty sa ovíjali okolo nás ako svadobné stuhy večnosti. „Milujem ťa, Dea! Prosím ťa, vykúp ma z nášho trápenia!"

Ťaživý prach pokryl každú plochu môjho tela. Zmietala som sa v bolesti, emóciách lásky i nenávisti. „Milujem ťa, Jakub!": povedala som jedinú vetu na celú tú hrozivú story. Zamatové stuhy ovinuli naše telá a spojili ich v jedno. V návale milostných/nenávistných bozkov som spod postele vytiahla striebornú ihlu do vlasov po babičke. Tentokrát to Jakub neprežije! Ihlicu som mu zaborila hlboko do srdca.

„Ten, kto ma pripraví o slobodu zomrie!": toto som mala v hlave, až kým ma riadne neovalil ťažkou labou a nevytriezvela som trochu... (Tento boj je od začiatku vzájomne prehratý. Sme nesmrteľní.)

POKRAČOVANIE NABUDÚCE...