Plačúca vŕba
OPUS I.
(14.02.2012)
Depresia je obrátená agresivita smerom dovnútra. To som sa opäť dočítala vo Freudových spisoch, či skôr to bol nejaký psychologicky zameraný časopis. Zúfalo sa snažím prísť na príčiny mojich depresívnych období. Minulý rok ma odmietlo 5 štátnych psychologičiek v Nitre. Vraj majú plno. A kde je Hipokrat? Kde je ich prirodzená túžba pomáhať ľuďom? Všetkým ide iba o prachy a prestíž. Je mi na grcanie z tohto sveta!
Keby nemám v pláne zopár ušľachtilých cieľov, dávno by som bola vymyslela nejaký kultivovaný a rýchly spôsob samovraždy. Tiež nie som sebec! Nemôžem to urobiť mojej mamine, ktorú už dosť ubil vlastný život. Nemôžem to urobiť mojím starým rodičom a zopár skutočným priateľom. Zaujímavé, práve mi hučí do uší veľmi trefný song → „Tiamat: So much for suicide".
A tie ušľachtilé ciele? V prvom rade súvisia s mojím umeleckým zameraním
1. cieľom je vydať moje poviedky, aby ľudia, ktorí majú podobný osud, myšlienky, život atď. vedeli, že vtom nie sú samy. Aby nezúfali abojovali očestné miesto medzi tými „normálnymi", ale nie tým, že stratia svoju identitu asplynú so stádom. Svojou usilovnosťou ainteligenciou.
2. cieľom je dokázať sebe, mamine istarým rodičom, že tie roky štúdia neboli zbytočné, aže sa dokážem slušne uplatniť vživote. Vprvom rade to ale musím dokázať sebe!
3. cieľom je uspieť vpartnerskom vzťahu. To znamená dosiahnuť taký stav, kde budeme obaja viditeľne šťastní. To „viditeľne" je dôležité! Docieliť to, že budeme na jednej vlne. Rešpektovať sa, svoje potreby izáľuby.
Na(ne)šťastie nie som si istá, či je niečo takéto možné dosiahnuť. Pokiaľ ide o mňa, doteraz som dokázala byť skutočne šťastná iba mimo akýkoľvek vzťah. Vzťahy ma ničia! Vpadnem do toho proti svojej vôli, samú seba časom zviažem akousi neslobodou (keď to nestihne partner). Najhoršie je to, že keď u chlapa prestanú pôsobiť prvotné chemické procesy, nesnaží sa ani len naznačiť žene, že ho stále priťahuje. On má svoju robotu, záľubu a partnerka je tá pokojná spolubývajúca, s ktorou prehodí pár slov a pobozká ju na rozlúčku.
Bozk na rozlúčku...
Prečo to už v úvode pôsobí ako vopred určené k zániku (?)
Možno nemám správny pohľad na súčasný stav. Čas ukáže. Láska je trpezlivá. Ja som pokorná.
V tichosti depresie dokážem stále nazbierať dosť síl na plnenie svojich 3 ušľachtilých cieľov. Rmúti ma však fakt, že čím som staršia, tým to ide ťažšie a som stále viac a viac skeptickejšia. Skutočne ma ničí to, že na svete (medzi ľuďmi) vyhrávajú všetky možné podoby zla. Nie som hipík, ale priala by som si, aby to bolo inak, a podľa toho sa snažím aj žiť.
V prípade, že plnenie mojich cieľov je narušené, prichádza depresia. Nevládzem kričať, vrieskať, byť nevrlá, či hádavá s okolím. Preto som tichá. Moja hlava je plná deštruktívnych a krvavých obrazov. Bolí ma hrudník. Srdce. Dochádza to až do štádia, že je mi do plaču a na vracanie. Niekedy plačem. Len tak, lebo je mi proste zle. Niekedy z toho aj fyzicky ochoriem.
OPUS II.
(24.02.2012)
Rozhodla som sa zmeniť svoje myslenie z čierneho na sivé. Neskôr na biele. Bola som na joge, presmeruvávam sa na pozitívne myslenie a hlavne sa snažím myslieť na to, čo chcem. Nie na to, čo nechcem!
Osudovosť, predurčenie, či opité sudičky pri mojej kolíske mi však stavajú do cesty prekážky. Prv sa mi objavili staré dobré nočné mory, splývajúce s realitou. Potom to prešlo do ťaživých snov a dnes už znova potemnieva obraz mojej reality. Ach, pri dopisovaní tejto vety som dostala reálny bolestný úder do hrudníka a musela som to predýchať.
Mám HO plnú hlavu.
Súrne potrebujem vytriezvieť.
Vlastne ma opäť sklamali privysoké očakávania a toto je dôsledok. Ako to, že bolesť dokážem precítiť tak fyzicky reálne (?)
Ako to, že šťastie nie (?)
Bojujem sama so sebou. Cítim sa ako schizofrenička, volajúca tichom o pomoc, zatiaľ čo moja hlava má dvoch vlastníkov → Nádej a Rezignácia:
Kto to vyhrá (?)
JA.
(Plačúca vŕba: sekcia osobných výpovedí s (ne)zbytočnými emóciami navyše)
