Bol to pokojný deň, pozorovali sme krajinu a zastavovali sa, pokiaľ nás niečo zaujalo. Sever sa zdal byť bohatší, pekné upravené domčeky, na priedomí kvety a veľa zelene, s ktorou tu ozaj nemajú problém. Mali sme jediný cieľ - vidieť známe „long houses", dlhé domy, postavené na koloch z bambusu, dreva a palmových listov. Po jednej dĺžke je otvorená časť, určená na spoločné stretnutia obyvateľov long housu a po druhej strane sú po celej dĺžke jednotlivé izby, vždy jedna izba pre rodinu. Podarilo sa nám nájsť túto nevšednú stavbu, ale bohužiaľ len ako novostavbu, postavenú tradičným štýlom. Domáci už poväčšine žijú iným spôsobom, avšak domy sú všade na koloch, kvôli záplavám z častých dažďov.
Long house - už len ako atrakcia pre turistov
Tento sa nám podarilo odfotiť na inom mieste, tu sa však riadne býva
Postupovali sme ďalej a ďalej, až zišlo z pôvodného plánu vrátiť sa na večer do Kota Kinabalu. Načo, keď sme už tu, poďme sa pozrieť na najsevernejší cíp Bornea. Cestu lemovali palmové plantáže, prales sme videli len v diaľke v kopcoch. Áut ubúdalo a zanedlho sme boli jediným dopravným prostriedkom na ceste. Veď kto by sa tam na koniec sveta trepal. Pri malom domčeku nám pani predala dva kokosové orechy, bol to skutočne Bohom zabudnutý svet. Zastavila sa akurát malá motorka a pán si kúpil fľašu oleja. Až vtedy sme si uvedomili, že je to miestny obchod.
Palmové plantáže vytláčajú pôvodnú vegetáciu
Zber palmových plodov
Pohľad zblízka na plody olejovej palmy. Vyrába za z nich palmový olej.
Po pár kilometroch hrboľatej cesty sme došli do vytúženého cieľa. Panenské more, široká, čistá pláž a nikto. Bol tam len malý bambusový domček a v ňom dovolenkovala Malajka s austrálskym manželom. Hneď sme sa dali do plaviek a skočili do spenených vĺn. Nádherné, ďaleko od civilizácie, priam neuveriteľné, že tam ešte nevybudovali dovolenkový rezort. Pozreli sme ešte miesto, kde sa spája Juhočínske more so Suluským morom a pokračovali do najväčšieho mesta severu Kudat.
Sami na širokej pláži
Na špičke Bornea
Najsevernejší cíp Bornea - tu sa spája Juhočínske more so Suluským morom
V Kudate sme našli pekný hotel s bazénom, golfovým ihriskom, priamo pri mori, ale v čase finančnej krízy zíval prázdnotou. Zrejme si už prestal zarábať aj na menšie opravy, ktoré by boli nevyhnutné. Mesto bolo pusté, na terasách reštaurácii posedávali domáci. Večeru sme si dali v čínskej reštaurácii, ktorú nám odporučila recepčná. Sedelo sa vonku na plastových stoličkách, odkiaľ sme videli priamo do veľkej kuchyne a skladu. Centrálny stôl reštaurácie bol obsadený majiteľkou, tá práve večerala a zároveň pozerala čínsku reality šou. Napriek tomu nás musela prísť obslúžiť ona samotná, lebo nikto iný nehovoril anglicky. Výrazným barytónom nám určila, čo a koľko si máme objednať, vydala pár rozkazov a pokračovala vo večeri a sledovaní programu. Zakrátko nám priniesli vysmážané krevety v sezame a citrónovej omáčke, zvláštnu zeleninu, ktorá sa volala horčicová kapusta a dve misky ryže, hoci sme žiadali len jednu, ale majiteľka rozhodla, že budeme mať dve. Fantastické, absolútne kulinárske umenie, chutilo to jedinečne. Neskôr sme sa dozvedeli, že to varil manžel majiteľky, skromný muž, ktorý sa zopodiaľ na nás usmieval, pokiaľ jeho žena čítala noviny a fajčila. Trošku si vymenili úlohy, ale reštaurácia im takto funguje geniálne.
Majiteľka čínskej reštaurácie
Po raňajkách v hoteli, kde štyroch hostí obsluhovalo pätnásť čašníkov, sme sa pobrali ďalej na potulky severom Bornea. Tentoraz sme celou cestou mohli sledovať krásnu panorámu Mount Kinabalu a okolité kopce pokryté nekonečnou zeleňou. Tak sme boli zaujatí krásou krajiny, až sme si nevšimli, že ručička na ukazovateli benzínu rapídne klesla. Rýchlo sme vypli klimatizáciu a pokračovali šetriacim režimom. Do najbližšieho mesta podľa našich výpočtov bolo ešte dosť ďaleko. Zastavili sme pred drevenou chatrčou, tváriacou sa ako malý obchod, spýtať sa na najbližšiu benzínovú pumpu. Bohužiaľ nám bolo povedané, že je až v najbližšom meste, od ktorého nás delilo asi 50 km. Pani nám podala dve fľaše oleja a vtedy nám došlo, že takto sa dá kdekoľvek kúpiť benzín. Hneď sme si spomenuli na pána na motorke, ktorý si prišiel do odľahlého obchodíku takmer na cípe Bornea kúpiť olej.
Krajina pod Mount Kinabalu
Tradične bolo Borneo kresťanské...
Cestou sme si mohli kúpiť všakovaké ovocie
Nie nelejem tam minerálku...
Poslednou zastávkou bol známy rezort Nexus. Po celodennom túlaní nám dobre padol oddych pri bazéne, no na kávu sme radšej zašli do Kota Kinabalu, pretože 5 Eur za jednu kávu sa nám predsalen zdalo byť dosť.
Okaňa
Pohoda na trhu
Ešte slávnostná večera na rozlúčku pri mori s romantickým osvetlením a o polnoci sme už vzlietali smerom do Soulu. Kapitán lietadla hlásil, že pri prílete nás čaká teplota mínus 10 stupňov Celzia. "Z 30 stupňových horúčav to bude poriadny šok." pomyslela som si a zaspala.
Koniec
