Magdaléna Matejková
Uganda
Len čo prekročíte rwandsko-ugandské hranice, zistíte, že ste opäť v pravej Afrike. Trošku neporiadok, ľudia už tak nepracujú, ale viac sa smejú, no aj viac špekulujú.
Vyzradia ma moje príspevky na blogu. Zoznam autorových rubrík: Krátky príbeh z Afriky, Afrika, Osobné, Krátky príbeh, Skutočný príbeh, Ázia, Súkromné, Nezaradené
Len čo prekročíte rwandsko-ugandské hranice, zistíte, že ste opäť v pravej Afrike. Trošku neporiadok, ľudia už tak nepracujú, ale viac sa smejú, no aj viac špekulujú.
Rwanda je najzvláštnejšou africkou krajinou, akú som mala možnosť vidieť. Oproti iným krajinám je tu čisto, nepoužívajú sa igelitové tašky ani vrecká, a preto nevidieť farebné igelity, rozfúkane kade-tade.
Šikovní zjednávači nás na kensko-ugandských hraniciach za malý poplatok dostali pomerne rýchlo cez dlhú kolónu kamiónov a nepochopiteľnú trmu-vrmu. Sme v Ugande, cesta je dobre udržiavaná, takmer bez áut.
Po dvojdňovej ceste z Kene cez Ugandu sme sa na večer dostali na križovatku hraníc medzi Rwandou, Ugandou a Kongom (Demokratická republika Kongo). Napriek tomu, že sa už pomaly stmievalo, vládol tu čulý africký ruch.
Prvý výlet s Petrom sme sa v daždi neúspešne štverali na Sloniu horu, zabárali nohami do blata a občas po zadku zošmykli do neznáma. Navyše skupina sa dezorganizáciou rozdelila na dve, jedna zablúdila, druhá nevládala dôjsť do cieľa, pretože sme mali v skupine desaťročného chlapca, ktorý sa ledva vliekol, a hendikepovanú ženu. Prerážala som hustý porast so sklonenou hlavou, jednak aby mi niečo nepichlo do očí a tiež, aby som videla kam šliapem, lebo každý krok mohol skončiť vytknutým členkom. Na to, že ozbrojený sprievodca, čo nás mal chrániť pred byvolmi, ktorí tu žijú v hojnom množstve, bol v nedohľadne, pretože ratoval čaptajúcu pani, som sa snažila radšej nemyslieť.
Kenské jazero Baringo leží v lone Východoafrickej priekopovej prepadliny (Great Rift Valley), ktorá sa ťahá od Sýrie až po Mozambik a meria približne 5000 kilometrov. Odborné články hovoria, že jej šírka sa pohybuje v rozsahu 30 až 100 kilometrov. Avšak keď sa veziete člnom po Baringu, jasne vidíte, že tu je šírka prepadliny značne užšia.
Pravdivý príbeh o levici Elze, ktorý bol natočený podľa románu Joy Adamsonovej Volanie divočiny si pamätá skôr staršia generácia. Určite aj dnes by to bol film s jedinečnou tématikou. Pamätám si ho ako čierno-biely, v čase jeho premiéry sme v Československu ešte nechyrovali o farebnej televízii. No napriek tomu, že nefarebnosť ubrala na krásnych scenériách prírody, zanechal v divákoch nezabudnuteľné zážitky.
Južná Afrika nie je Afrika. No, ale to by bolo asi silné tvrdenie, na to, že som navštívila len Kapské Mesto a jeho okolie. Bol to taký môj malý sen vidieť Kapské Mesto, odkedy som ako dieťa čítala o fešákovi profesorovi Christianovi Barnardovi, ktorý tu na cípe veľkej Afriky uskutočnil prvú transplantáciu srdca v decembri 1967. Napriek tomu, že som už predtým čo-to počula a čítala o meste na pobreží Atlantického oceánu, bolo všetko čo sa udialo v nasledujúcich piatich dňoch nadmieru prekvapujúce.
Africká železnica, ktorú preslávila literárna i filmová tvorba, v dnešných dňoch čerpá hlavne zo svojej zašlej slávy. No predsa, aj dnes sa môžeme po nej previezť z prístavného mesta Mombasa do Nairobi a pokračovať ďalej do mesta Kisumu k Viktóriinmu jazeru. Vlak kvôli rôznym technickým problémom premáva iba dvakrát do týždňa a trasa päťsto kilometrov z Mombasy do Nairobi trvá pätnásť hodín, niekedy aj viac. Z toho vyplýva, že cestovať po nej je vlastne luxusom. Kto si dnes môže dovoliť venovať toľko času na takú relatívne krátku vzdialenosť? Lenže toto nie je hocijaká železničná trasa. Vlak má prirodzene prvú triedu, kde sa dá pohodlne vyspať a na dôvažok (a to nielen z prvej triedy) môžete pozorovať krásnu africkú prírodu so žirafami, zebrami, či antilopami popri trati. Ak sa zvieratá rozhodnú pásť priamo na trati, vlak zastaví a určený zamestnanec uteká palicou rozohnať stádo, potom sa pokračuje ďalej.
Raz, ako malé dievča, mala som asi desať rokov, odhodila som papier z nanuku na chodník pred obchodným domom. Prísna pani, ktorá prechádzala okolo, ma upozornila, že sa to nerobí. Ďalej dodala, aby som papier zodvihla a odniesla ho do odpadkového koša, ktorý stál obďaleč. V tom momente som ju nenávidela, aj keď som si bola vedomá prečinu. Musím však priznať, že od toho dňa sa mi nestalo, žeby som len tak odhodila papier či niečo iné. Akoby tá pani stále stála nado mnou. Nie, nebolo to preto, ale preto, že som si uvedomila, že sa to nerobí.
Čítajúc knihu, v ktorej sa mladé švajčiarske dievča počas dovolenky v Keni zamiluje do Masaja, som zatúžila vidieť miesto, kde táto šialená a zároveň odvážna žena prežila tri roky po boku svojej lásky a jeho rodiny. Samburu, tak sa volá tento kraj, a tu sa odohral príbeh bielej Masajky.
Pristávame a z výšky sledujeme širokú rieku Zambezi, popretkávanú množstvom malých ostrovčekov. Náhle obrovskú pozemskú tepnu rozsekla neviditeľná ruka osudu. Naveky vytryskla para a biela riava sa s hukotom valí do skalných útrob zeme. V nekonečnej hlbine nastalo studené peklo, ktoré len tušíme, a ktoré sa už nikomu nepodarí odhaliť. S posvätnou úctou hľadíme na majestátne neskrotné dielo matky prírody, na hraniciach Zambie a Zimbabwe.
Prechádzame krajom, kde sa pestuje čaj, bohužiaľ za tmy sa nemôžeme pokochať pohľadom na čajové plantáže, vlniace sa po kopcoch. Vstup do dediny Murango strážia vojaci. Gastona poznajú, a preto prechádzame bez problémov. Po namáhavej ceste dobre padne jedno a či dve pivká a tiež máme možnosť pozorovať život v miestnej krčme. Chlapi postávajú a debatujú. Všetci sú vysokí s veľkými nosmi, podľa toho vieme, že patria ku kmeňu Tutsi. Hutu sú skôr menší, zavalitejší s čapatými nosmi.
Dnes naša cesta vedie do sirotinca, kde takmer sto hladných krkov čaká na svoj prídel. Najskôr však treba nakúpiť potraviny. Cestou objednáme dve vrecia zemiakov a letíme na miestne trhovisko pre ďalšie zásoby. Tu sa život príchodom troch bielych Európanov zastavuje. Všetci nás sledujú a nasledujú v tesnej blízkosti. Natoľko sú na nás zvedaví, že sa nebránia ani fotografovaniu. Ešte tri bandasky palmového oleja a uháňame prašnou cestou do Čondy, kde sa nachádza sirotinec, ktorý v rámci rozvojovej pomoci Slovensko podporuje.
Burundi - africké Švajčiarsko, dočítala som sa pred cestou do pre mňa neznámej krajiny vo vnútrozemí afrického kontinentu. Každá africká krajina bez prístupu k moru je prirodzene divokejšia. Domorodé kmene sa začali stretávať s civilizáciou až pri postupnom objavovaní Afriky dobrodruhmi z Európy. Prístup do vnútrozemia bol teda značne oneskorený. Naviac Burundi bolo od roku 1993 až do 2003 v stave občianskej vojny. Nezhody medzi dvoma najväčšími kmeňmi Tutsi a Hutu boli obrovské a pretrvávali ešte niekoľko rokov po vyhlásení prímeria.
Len čo vystúpite z malého lietadla, prvé čo vidíte, je somár. Preveziete sa na dovolenkový ostrov a zasa samí somári, idú po pláži, predierajú sa úzkymi uličkami, ale najviac ich je v samotnom mestečku Lamu. Sú jediným dopravným prostriedkom po súši. Vozia sa na nich ľudia, slúžia na prevoz tovaru, ale aj ako turistická atrakcia. Tento všadeprítomný symbol Lamu si však nežije ľahkým životom domáceho zvieraťa. Celučičký deň na svojich chrbtoch rozvážajú ťažký stavebný materiál a na večer ich majiteľ odstaví, nech si hľadajú potravu na smetiskách, v prístave, ak zostalo niečo pohodené.