Vyzradia ma moje príspevky na blogu. Zoznam autorových rubrík: Krátky príbeh z Afriky, Afrika, Osobné, Krátky príbeh, Skutočný príbeh, Ázia, Súkromné, Nezaradené
Nasledujúce ráno sme opúšťali Laos a letecky sme sa presunuli späť do Vietnamu, tentoraz na juh do Saigonu, mesta motoriek. Bola to len prestupná stanica, lebo hneď večer sme pokračovali vlakom do mesta Nha Trang. Táto cesta vlakom nebola až taká príjemná, pretože sa nám nepodarilo kúpiť lístky do vozňa vyššej kategórie. Keď sme nastúpili, tak naše kupé už obývali dvaja Vietnamci. My sme boli ďalší štyria, ktorí sa tam mali natlačiť.
Luang Prabang sa pokladá za najkrajšie mesto Indočíny. A ozaj nesklamalo. Je tu všetko. Nádherné chrámy, úžasný nočný trh, more reštaurácií, ale najpríjemnejšie je sedieť nad riekou Mekong a popíjať výborné miestne pivo Beerlao. Hotelíky sú v tradičnom štýle, veľmi vkusne zariadené, všetko z dreva, veľa zelene. Najdôležitejšie však je, že je už dostať normálne mlieko do kávy. Laoská káva je veľmi chutná, len problém je, že Laosania nepijú kravské mlieko. Preto ho ani nemajú v ponuke, napriek tomu, že kravami sa to hemží na každom kroku. Namiesto toho dávajú do kávy kondenzované mlieko, a to nám kávičkárom nechutilo.
Cesta na laoskom území bola horšia ako na naše kopanice, ale cieľ cesty stál za to. Keď mikrobus zastavil pri brehu rieky, cez ktorú už nemohol pokračovať, takmer nám vyrazilo dych. Čistá, široká rieka, na ktorej sa to len tak hemžilo. Kompa prevážala autá, lodičky rôznych veľkostí a farieb vozili tovar a ľudí, ženy prali prádlo a deti sa kúpali. A na druhej strane drevené a bambusové domčeky s teraskami nad vodou. Nádhera!
Vietnamsko-laoské dobrodružstvo sme začali plánovať už vo februári 2008, keď sme navštívili len na pár dní Vietnam a na dva týždne Kambodžu. Cestou sme stretávali nadšených cestovateľov z rôznych kútov sveta a všetci veľmi odporúčali Laos. Zo začiatku sme o tom len snívali, ale už v októbri 2008 sme cestu intenzívne pripravovali. Najlepší termín boli Vianoce a prelom roka, lebo v tomto období je tam na cestovanie najlepšie počasie a tiež sme mohli využiť kopec voľna, ktorý nám kalendár nadelil.
hovorieval môj otec. A tak to u nás aj bolo. Všetci sme žili v malej dedinke, ujovia, tety, sesternice, bratranci, babky, dedkovia...
Na stenách u priateľky sa vynímali rodinné fotografie v afrických rámčekoch. Aj ja som zatúžila ozdobiť niečím podobným holé steny. Keďže som v Afrike, nemal by to byť problém.
Magadi je mestečko asi stodesať kilometrov na juh od Nairobi neďaleko kenských hraníc s Tanzániou. Významné je tým, že pri ňom leží jazero Magadi. Keby nebolo jazera, nebolo by ani mestečka,ale to som sa dozvedela až na mieste.
Vždy som rada písala, ale písať na blog mi napadlo až jedného dňa, keď som ozaj nevedela, čo so sebou. Žijem v zahraničí a napriek tomu, že som tu s manželom, chýba mi ostatná široká rodina, priatelia a vôbec Slovensko. Za skoro dvadsať rokov života kade-tade som si od mojej rodnej hrudy nijako neodvykla. Napriek tomu, že hovorím cudzími jazykmi, vždy dám prednosť porozprávať sa v mojom materinskom. Lebo to nie je len o slovíčkach, ale aj o gestách, mentalite a vôbec kultúre, ktorú do nás rodičia zasadili a v detstve rozvíjali.
Keňa, lákavá turistická destinácia si v týchto dňoch neužíva svoj rozkvet. Blížiace sa voľby v krajine zneistili turistov a tak hotely, luxusné lodge ale aj množstvo stanových táborov v safari parkoch zívajú prázdnotou. A to je naša príležitosť k cestovaniu, pretože ponuky s päťdesiatpercentnými zľavami sa len tak hrnú.
Niekto písal o pobyte v nemocnici, tak som si okamžite zaspomínala na mojich päť dní strávených v kórejskej nemocnici pred pár rokmi. Nedalo mi, aby som sa o túto zaujímavú skúsenosť nepodelila aj s vami.
Schyľovalo sa k Vianociam a my s manželom sme ich mali prvýkrát tráviť sami bez našich dvoch synov. My doma na Slovensku a oni v Španielsku, kde študovali na vysokej škole. Tá mala prirodzene vianočné prázdniny, lenže aby mohli študovať, museli aj pracovať. Takže každý víkend od piatka popoludnia až do neskorých nočných hodín nedele predávali pukance, coca colu a podobné nezmysly vo vychýrenom kine.
Stojím v mojej africkej kuchyni, práve som chcela urobiť niečo zmysluplné, a vtom sa môj pohľad zatúlal von oknom na prázdny dvor, kde stoja malé domčeky našich afrických zamestnancov, pred nimi zelená výzdoba, veď sú to záhradníci. Ďalej na stromy, ktoré sa týčia za nimi. Vzduch bol čistý, priezračný, všetko v jasných ohraničených farbách, bolo cítiť, že vonku je príjemne teplo, len ľahký vetrík osviežoval vzduch. Tiché, pokojné popoludnie.
Sobotný výlet ma naplnil obrovskou energiou a napriek tomu, že pre čitateľa slovenského blogu je tento skutočný príbeh veľmi vzdialený, dovolím si ho zverejniť. Stretnúť človeka, akého sa mi podarilo v tento deň, je šťastím, ktoré nás postihne len občas.
Bývanie v korunách stromov a v noci nečujne pozorovať divé africké zvery. To láka asi každého dobrodruha. Prvýkrát som sa s ubytovaním doslova v korune stromu stretla pred vyše dvadsiatimi rokmi v Nigérii. Stáli sme pod vysokánskym stromom a očami hľadali plošinku, ku ktorej viedol nekončiaci rebrík. Priateľ Angličan nám rozprával, ako tam strávil noc s miliónmi trblietajúcich hviezd nad hlavou a za splnu mesiaca pozoroval stádo slonov a mačkovité šelmy, kým prales pretínali strašidelné zvuky neznámych tvorov. V hĺbke noci spieval vták, ktorý privolával samičku na rande. Namiesto budíka sa rozozvučal koncert tisícov vtákov a vtáčikov. Prebúdzajúci sa deň mu poskytol bezpečie, pretože cez deň sa ľudia neboja. Ponuka prespať vo výške ma lákala, ale plošinka nemala ani zábranu proti skotúľaniu sa dole... „Nie ďakujem, možno nabudúce, až vyrastiem."
Kto by nepoznal kultový film „Spomienky na Afriku" s Maryl Streep a Robertom Redfordom. Terasu, na ktorej Karen čakala na svojho milého Denisa, vracajúceho sa z divokého bušu, kde poľoval na divú zver. Romantický dom koloniálneho štýlu, v ktorom Karen Blixen prežila štrnásť nezabudnuteľných rokov. Dnes som mala možnosť stáť na spomínanej terase a prechádzať izbami, ktoré mi oživili spomienky na obľúbený film a knihu. Dom sa nachádza v nairobskej štvrti Karen asi desať kilometrov od centra. Bohatá zeleň tu dnes ukrýva honosné vily, v ktorých sa podarilo bývať len tým vyvolenejším. V oáze zelene je ukrytá záhradná reštaurácia. Množstvo stolov v tieni afrických stromov akoby vyrástlo zo zeme spoločne s ostatnou vegetáciou. Hostia v safari oblečení nepôsobia, že sú z nášho storočia, akosi splynuli s atmosférou doby, ktorú si sem prišli pripomenúť.
Bola horúca augustová nedeľa, ale my sme si ju nemali možnosť vychutnať pri jazere alebo v tieni stromov niekde v prírode. Namiesto toho sme balili kufre a zariaďovali posledné veci pred odchodom do Afriky.
Sobota večer, ako stvorená na posedenie v bare pri počúvaní jazzu, ktorého interpretmi sú Afričania. Stačí prejsť dve poloosvetlené ulice po prašných okrajoch cesty. Bránu nám otvára jeden zo strážcov objektu, ostatní ležérne posedávajú, kde sa dá, sme predsa v Afrike.
Chcem písať, baví ma písať o čomkoľvek. Len neviem, kde začať? Tak rozmýšľam, premýšľam, napadajú ma rôzne témy, ale so žiadnou nie som spokojná. A potom to prišlo, mama. Od tohto momentu žiadna pochybnosť. Mama je tá, ktorá si zaslúži moju najväčšiu pozornosť, pretože všetko začalo od mamy.
