Prístav v Semporne
Hlavným dopravným prostriedkom je tu čln
Neveľký ostrov je obkolesený krásnymi korálmi s rôznymi pestrofarebnými rybkami. My sme len snorklovali, ale aj tak sa dá vidieť podmorská nádhera. Už keď sme prichádzali k ostrovu, všimli sme si, že je obývaný. Žijú tu morskí Cigáni, ktorí kočujú na loďkách po oceáne, a kde sa im zapáči, tam zostanú. Sú to ľudia bez občianstva, nepatria nikomu, a tak sa presúvajú medzi Malajziou, Indonéziou a Filipínami. Postavia si svoje chatrče z paliem, chytajú ryby, občas náhodným potápačom predajú kokosový orech a pokojne polihujú v chládku. Malé troj-štvorročné deti sa hrali s drevenou lodičkou vo vode, šantili bezstarostne na brehu a nikto sa nestrachoval, aby nešli príliš hlboko do vody, alebo aby nešľapli na mušličku, nebodaj na niečo jedovaté z mora. Desať, dvanásť - roční chlapci niesli na paliciach napichnuté guľaté ostnaté ryby k obedu. Večera bude bohatšia, keď sa vrátia muži z rybolovu. Nádherný deň, popoludnie sme prespali pod palmou v absolútnom tichu, len jemný šplechot mora nám pohrával do spánku. Domorodá slečna s nabielo pomaľovanou tvárou si sadla vedľa nás a nerušene nás pozorovala.
Panenský ostrov pred nami
Privítali nás veselé deti domorodcov
Takto bývajú
Ryba na obed
Deti nepotrebujú šaty ani dozor
Zaspali sme na brehu pod palmami...
... a po celý čas nás strážila táto slečna
Na druhý deň bol Silvester. Povedali sme si, že to aj patrične oslávime. Hneď ráno sme sa previezli na ostrov Mataking, kde sme si zabezpečili jednu noc v nádhernej chatke. More bolo tyrkysovo-modré a život na ňom ešte krajší ako na predchádzajúcom ostrove.
Ticho, len šum mora...
Absolútny raj sme zavŕšili silvestrovskou večerou s tými najlepšími dobrotami, ktoré more dáva. Po polnoci sme si urobili prechádzku za svitu mesiaca na úzky výbežok, ktorý sa odhaľoval len za odlivu. Dalo sa ním prejsť na menší susedný ostrov, ale na to sme nemali odvahu. Až na druhý deň za svetla sme podnikli tento nezvyčajný krátky výlet. Tak sa nám nechcelo z tohto raja, že sme si nakoniec pobyt predĺžili o jednu noc. A dobre sme urobili. Po rannej prechádzke na susedný ostrov sme si všimli, že v ohrádke, kde boli zakopané v hĺbke pol metra korytnačie vajcia, sa jedna skupinka predrala na povrch, päťdesiat malých korytnačiek sa hrabkalo v piesku. Neskôr ich ošetrovateľka skontrolovala, tie, ktoré sa jej nezdali byť dostatočne vyvinuté, zahrabala späť do hĺbky asi pol metra, aby v tomto prírodnom inkubátore dokončili svoj vývoj, a až potom sa vrátili na svetlo. Pár malých korytnačiek sme si chytili do ruky a zaželali im šťastnú cestu, lebo večer ich ošetrovateľka vypúšťala do mora, kde začnú svoj samostatný život.
Cestička na susedný ostrov počas odlivu
Už sa približujeme, ale kúsok musíme prejsť aj po vode
Práve vyliahnuté korytnačky
Všetko raz musí skončiť a aj my sme sa museli z raja presunúť do reality. Cesta loďkou, ešte sme stihli zamávať Cigáňom, ktorí rybárčili na mori, a už zakrátko nás viezol taxík do mesta Tawau, odkiaľ sme mali let späť do Kota Kinabalu.
