Sledovalo nás veľa očí (klikni na obrázok)
Matka s dieťaťom (klikni na obrázok)
Staršie deti sa musia postarať o mladších súrodencov
Malý trh (klikni na obrázok)
Zakladateľom projektu je univerzita sv. Alžbety v Bratislave a dušou všetkého profesor Krčméry. Slovenská rozvojová pomoc v Burundi funguje od roku 2007. Začalo sa nemocnicou v Rutovu, k tomu pribudol spomínaný sirotinec a ďalšia nemocnica, ktorú podporujeme, je pánu Bohu za chrbtom v dedinke Murago. Tu pôsobí pani doktorka Eva, avšak kvôli odchodu niektorých pracovníkov má dnes na starosti aj iné slovenské projekty v krajine. Eva je výnimočný človek, ktorý veľmi dobre chápe chudobu, chorých a hlavne vie, ako im pomôcť. Avšak v krajine, ktorá je zdevastovaná korupciou a dennodenným okrádaním jedného druhým, to nejde bez problémov. Eva bojuje proti nedostatkom a vysvetľuje domácim, že sa dá žiť aj inak. Nezaváha ani na chvíľu, keď treba sadnúť do auta a nocou uháňať niekoľko kilometrov po zlých cestách s tehotnou Burundčankou do lepšie vybaveného zdravotného strediska. Nie je tu nič nezvyčajné liečiť ľudí s tuberkulózou a takisto denno-denný kontakt s HIV pozitívnymi.
Zastavujeme pred sirotincom. Okrem detí nás víta riaditeľ, jeho zástupca, kuchárka, nočný strážnik. Býva tu asi dvadsať úplných sirôt, ostatné prichádzajú z okolia na stravu. Tie sú tiež obojstrannými sirotami, ale majú tetu, uja, babku alebo staršieho súrodenca, ktorí sa o ne čiastočne starajú. Do skladu putujú vrecia ryže, zemiakov, fazule a olej. Pani doktorka dnes kúpila aj za tašku rajčín, čo nie je bežná vec. Vedľa v drevenej ohrádke sú kozy, každý týždeň jednu zabijú. Nakukneme do skromných izbičiek s poschodovými posteľami. Je tam vlhko a nevľúdne, ale deti si tu žijú oveľa lepšie ako v mnohých kompletných rodinách. Skontrolujeme kuchyňu a hlavne mäso, ktoré sa má dnes podávať, lebo neraz odratej koze chýbali stehná. Doktorka musí riešiť všetko komplexne, aj to, že deti moc nepriberajú a riaditeľ je zo dňa na deň tučnejší. A prečo chodí nočný strážnik do služby aj počas dňa, ale len v deň, keď sa podáva mäso.
Tieto deti nie sú veselé a usmievavé ako deti, ktoré stretávame na ulici. Avšak keby nebolo sirotinca, už by možno neboli ani smutné. Z izbičky vychádza dievčatko, ktoré je ešte smutnejšie ako ostatní a jeho pohyby sú pohybmi starenky. Doktorka nám vysvetľuje, že obaja rodičia boli HIV pozitívni a už nežijú, mimovoľne ho pohladká po hlave, na ktorej badať stopy zákernej choroby.
Prichádzame do sirotinca (klikni na obrázok)
Izbička sirôt
Smútok v pohľade dieťaťa
Nádvorie sirotinca (klikni na obrázok)
Bude sa treba ešte raz autom otočiť, lebo v prvej várke sa všetko neodviezlo. My turisti tento čas využijeme na výlet k prameňu najdlhšej rieky Nílu. Vedie sem pekná asfaltka, musím opäť pripomenúť, že sme v kraji terajšieho prezidenta, ktorý je pri moci už dve volebné obdobia. Prameň vyteká z úpätia kopca, dekoráciu okolo neho si urobili Burundčania po svojom. Ešte vyšliapeme na protiľahlý kopec, na vrchole ktorého je postavená malá pyramída. Zrejme symbol toho, kde rieka Níl skončí. Z kopca je pekný výhľad do okolia. Zelené úrodné kopčeky zaliate slnkom mi pripomínajú rozprávkovú krajinu. Alebo žeby Švajčiarsko? Šesť kilometrov do Rutovu urobíme ako praví turisti pešo. Nádherná prechádzka, okolo zeleň, kvety, potôčiky a v kopcoch skromné domčeky. Stretli sme len tri autá, dva minibusy a jeden nákladiak naložený dreveným uhlím, výrobou ktorého sa živí veľa ľudí.
Prameň najdlhšej rieky - Nílu
Úchvatný pohľad od pyramídy (klikni na obrázok)
S doktorkou a Gastonom sme sa mali stretnúť na križovatke pred vstupom do mestečka (je to okresné mesto, ale treba si ho predstaviť ako našu dedinu), ale nie sú tu a mobilom sa nedá spojiť. Križovatka je rušné miesto. Stoja tu minibusy, je tu krčma. Pred krčmou ráno zarezali kozu, teraz ju po kúskoch grilujú. Našich spoločníkov nikde, tak sme sa rozhodli, že ideme do prezidentovho hotela (iný tu nie je) objednať neskorý obed, aj tak bude príprava dlho trvať. Samozrejme, že všetci na nás s neskrývaným záujmom hľadia ako na zjavenie. Bohatí, a bieli sa k nim automaticky rátajú, nezvyknú chodiť pešo. Nám to nevadí a pokračujeme v ceste. Náhle si všimneme, že v tesnej blízkosti nás sleduje muž s palicou a pohľadom, ktorý neveští nič dobrého. Podľa vystrašených očí niektorých prizerajúcich sa pochopíme, že sme v nebezpečenstve. Muž to nemá v hlave v poriadku a my sa mu nepozdávame. Rýchlym krokom sa vraciame späť k väčším skupinám ľudí v nádeji o pomoc. Kdekoľvek zastavíme sa okamžite nahrnú ľudia a obkolesia nás. Muži majú v rukách palice (to tu bežne nosia ako u nás kľúče od auta), ich pohľady sú divoké. Uvedomujem si, že je to prvé miesto v mojom živote, kde sa na verejnosti za bieleho dňa ozaj bojím. Som nesvoja a čakám, kedy niektorá palica vyletí našim smerom. Napadne mi ísť bližšie ku krčme. Tam narazíme na majiteľa, ktorý vyzerá slušne. Jeho priateľ nám navrhne, že nás odprevadí.
Je to vojak, ktorý slúžil v Somálsku a pred ním majú ľudia rešpekt. Veľa mladých Burunďanov sa dáva naverbovať do vojska v rizikových oblastiach kvôli životnému zabezpečeniu sa. Za peniaze, ktoré zarobil, si postavil dom, treba ho však ešte dokončiť, preto v auguste odchádza na ďalšiu misiu. U prezidenta si dáme jedno pivo a medzitým sa naša skupina vracia. Času máme málo, ešte dnes chceme prejsť osemdesiat kilometrov, z toho štyridsať po zlom teréne do Muranga.
