Nad malebným mestom sa týči majestátna Stolová hora a na jej úpätí vily v záplave zelene, s výhľadom na more so širokými bielymi plážami. Turistické centrum Victoria & Albert Waterfront sa hmýri množstvom bielych turistov. Stačí sa tu len tak poprechádzať, nazrieť do vkusných suvenírových obchodíkov alebo sa previezť na veľkom kolese, ktoré umožní výhľad na mesto z ešte krajšej perspektívy. Nesmieme obísť múzeum diamantov, veď práve Juhoafrická republika sa nimi preslávila. Jeho majiteľom nie je nik iný ako Žid s poľským menom. Po prehliadke historickej časti múzea sme sa ocitli priamo v dielňach, kde tieto skvosty dostávajú svoj jedinečný lesk a farebnosť. Pravdaže, nazeráme len cez sklo. Diamantové šperky, ktoré sú na predaj, si môžeme chytiť, ale len na chvíľku, pretože sme nezaplatili.
Centrum Victoria & Albert Waterfront
Most v pozadí sa otočí, ak potrebuje preplávať vyššia loď
Múzeum diamantov
Ich brúsenie
V pozadí Stolová hora
Vyhladli sme napriek výdatným raňajkám, a to je dobre, pretože je len veľmi ťažko odolať lákavým ponukám reštaurácií na terasách. Jedlo je jedinečné a cez zarosený pohár bieleho moku pozerám na neobyčajný výtvor prírody, horu, ktorá je pre toto mesto tak príznačná.
Mesto, hora, voda
Hora, mesto, víno
Nasledujúci deň sme sa vydali za hranice mesta až k Mysu dobrej nádeje. Oceňujem Cestovateľov nápad, nejsť s organizovanou skupinou, pretože zastavujeme na každom kroku. Nie kvôli zažívacím problémom, ale nedá sa odolať scenériám, ktoré nám táto krajina ponúka. Skalnaté kopce vyskakujú zo šíreho oceánu a na ich úbočiach majstrovským zásahom ľudskej ruky vyrástli prepychové domy. Slnko, tyrkysová farba vody a biely piesok dotvárajú oku lahodiace panorámy. Posúďte sami.
Vlhkosť, ktorá stúpa od mora sa zráža s chladným vzduchom, preto oblaky často vytvárajú zaujímavý závoj okolo pieskovcových skál.
Takýchto pláži je tu niekoľko
Tyrkysová voda, zeleň a skaly, ako sochy. tvoria nádhernú panorámu
Plávajúci štít
Asfaltová cesta citlivo vsadená do prírodného úkazu
Mys dobrej nádeje síce nie je najjužnejším cípom afrického kontinentu, ba ani miestom, kde sa stretáva Indický oceán s Atlantickým. Ten leží 160 km juhovýchodnejšie pri Strelkovom myse. Avšak pre dávnych moreplavcov bol práve Mys dobrej nádeje kľúčovým miestom. Veľa prieskumných lodí sa neúspešne vrátilo späť, kým sa ako prvému portugalskému námorníkovi Bartolomeovi Diazovi podarilo oboplávať najjužnejšie skalnaté útesy. Zrejme ho tu zastihla búrka, keďže ho nazval „Mysom búrok". Až neskôr ho portugalský kráľ Ján II. premenoval na „Mys dobrej nádeje", lebo práve tadiaľ viedla objaviteľská cesta slávneho Vasca de Gamu do Indie, ktorá naplnila očakávania dobrodruhov.
Maják na Južnom myse
Umelkyňa príroda - v pozadí Mys dobrej nádeje
Pohľad z cípu Južného mysu dole
Vstup povolený len pre vtáctvo
Nežnejší pohľad, ktorý tu má tiež svoje miesto
Na skaly patria skalné ruže...
... a ich jemné spoločníčky
Liečivé aloe vera
Celá oblasť je chránenou prírodnou rezerváciou, i keď asfaltová cesta vás dovedie až do tých najodľahlejších časí. Vegetácia je tu bohatá, vytvára kvetinové kráľovstvo mysu, ktoré má 1100 druhov pôvodného rastlinstva. Poväčšine sú to malé kríky, skúšané vetrom, s nádhernými kvetmi. Pôda pôsobí nehostinne, no na jar, ktorú sme tu práve zastihli, to bola jedna prekrásna záhrada. Pôvod tu má aj nám známy muškát, rastie si tu len tak - nadivoko.
Predchodca nášho muškátu - rastúci divoko
Kytice bielych slamienok boli všade - mali svoju sezónu
Suchý ker, ktorý mal svoj aktívny čas za sebou, nádherne dopĺňal dekoráciu rozkvitnutým kvetom
Kvety prilákali veľa druhov vtáčikov a na jarnom slniečku sa vyhrievala čierna jašterička. No nie je tu nič nezvyčajné vidieť i divé pštrosy či zvláštne druhy antilop. Najväčšou ale zároveň najnepríjemnejšou atrakciou sú paviány, žije ich tu takmer 400 kusov. Na každom kroku je upozornenie, aby ich turisti nekŕmili a nepohybovali sa s jedlom vonku, okná na autách treba zatvárať a dvere zamykať. Chytráci sa ich naučili otvoriť. Z výšky vidieť na šírom mori tulene, malé tučniaky a, ak máte šťastie, aj veľryby.
Čierna jašterička
Najväčší vták - pštros
Ďalší domáci obyvatelia - antilopa "Bontebok"
Farby a tvary
Rodina čajok
Záhrada bez zásahu ľudskej ruky
...z iného pohľadu
Kormorány
Tučniak africký
Nie sú z plastu
"Na večerný koncert sa patrí ísť vo fraku, aj keď som len tučniak"
K tomu netreba slová...
Dnešný plán dôjsť až do Stellenboschu, vinárskej oblasti, zlyhal. Pomaly sa bude stmievať a my sa potrebujeme nutne ubytovať. Klopeme na bránu „guest housu", otvorí biele dievča, ale má plno. Poradí nám susedov a tu máme šťastie. Mestečko má nemecký názov Muizenburg. Všade okolo počujeme nemčinu a aj skromné ubytovanie má podobný nádych, čisto, všetko funguje a nedejú sa žiadne nepríjemné prekvapenia.
O ubytovania s raňajkami v domáckom štýle nie je núdza
Večerať nám domáci odporučia v reštaurácii v prístave. Trošku zneistíme, pretože v Afrike nie sme zvyknutí pohybovať sa pešo za tmy a navyše to nie je úplne blízko. Po uistení, že je to bezpečné, sa predsa len vyberieme do prístavu. V reštauráciách je rušno a plno. Neustále ma prekvapuje, že väčšina ľudí sú belosi. Vôbec nemám pocit, že som v Afrike. Chápem, že prví belosi sem prišli pred vyše päťsto rokmi a natrvalo sa tu usadili, ale kde sú pôvodní čierni obyvatelia? Kam sa podeli? Je ich tu ako šafranu.
Na druhý deň ráno pokračujeme v ceste do vinárskych oblastí Franschhoek a Stellenbosch. Cesta lemuje pobrežie, ale už v pozadí vidíme vysoké kopce, pod ktorými sa darí vínu. Náhle, po ľavej strane, sa nám naskytne nezvyčajný obraz. Chatrče pozliepané z vlnitého plechu, igelitov a kartónov. Zastavujeme napriek tomu, že pani v požičovni áut nám túto oblasť (Strandfontein, Mitchells plain, Khayelitsha) preškrtla krížikom. Len narýchlo pár záberov. Z vyššie položeného miesta sa nám ponúka pohľad na nekončiaci slam. Až teraz som pochopila, kam sa podeli tí Afričania, zrejme apartheid ešte neskončil. Ktovie prečo?
Po tom, čo sme videli len upravené mestá, bol tento pohľad šokujúci
Milónové mesto pre čiernych obyvateľov. Pokiaľ navštívite len Kapské Mesto, ani netušíte, že niečo takéto existuje
Na koniec sme nedovideli
Strechu treba opraviť
Vchádzame do mesta Somerset West, na vyvýšenine pod kopcami sa vynímajú prepychové obydlia. Chcem ich vidieť zblízka, jednak ma zaujíma architektúra, ale aj kto tam žije. V parkovej zeleni sa ukrývajú domčeky, kde-tu zazrieme bielych obyvateľov. Práve im zberajú smeti. Napred ide černoch s ruksakom, pretriedi odpad a za ním smetiarske auto si poradí so zvyškami. Aspoň čiastočne som pochopila, ako to tu chodí.
Separácia odpadu, alebo čo sa ešte zíde, napriek tomu, že iní to už vyhodili
Luxusné obydlia
Konečne sme sa dostali tam, kde sme mali byť už včera večer. Vinárske mestečko Franschhoek je kus Francúzska na južnej pologuli. Tak ako po celý čas mi nepríde, že sme v Afrike, tu sa to potvrdilo oveľa silnejšie. Kopcovitá krajina a pod ňou vinohrady ako u nás v okolí Modry či niekde v Burgundsku. Samotné mestečko má európsky vinársky nádych, množstvo vinární, reštaurácií s najlepšími vínami a jedlom. Každý vinohrad má svoju vlastnú reštauráciu s ochutnávkou vína. Výber je obrovský, kvalita výnimočná.
Francúzske mestečko Franschhoek - architektúra starších budov je neporušená a aj nové stavby sa stavajú tak, aby sa zachoval duch pôvodných usadlostí
Franschhoek - hovorí sa mu hlavné mesto jedla a vína Južnej Afriky
Vinice
Kombinácia vínnej révy, bielych ruží a levandule
Za pár dní sa nedá vidieť všetko, preto dúfam, že sa sem ešte raz vrátim. A vlastne ani nejde o to vidieť všetko, vrátiť sa chcem kvôli nádhernej krajine, príjemnej atmosfére, dobrému vínu, kvôli tomu, že tu mám pocit, že som dostala viac, ako som očakávala. Nie nadarmo bolo Kapské Mesto niekoľkokrát vyhodnotené ako najlepšia turistická destinácia na svete.
