Cestu z letiska lemuje vysoké oplotenie, ktoré ju oddeľuje od Nairobského národného parku. Neraz vidieť africké manekýnky - dlhokrké žirafy, ktoré sa majestátne prechádzajú popri plote a ako atrakciu pozorujú uháňajúce autá.
Samotná návšteva Nairobského národného parku je pre vytrvalejších na celý deň, ale stačí aj pol dňa na to, aby bol zážitok naplnený. Najlepšie sa dajú zvieratá vidieť skoro ráno, keď sa vracajú z lovu, a pred večerom, keď na lov vyrážajú. To však platí hlavne o dravcoch, iné sa potulujú kade-tade celý deň.
Takmer po roku sme sa opäť rozhodli urobiť si prechádzku týmto safari parkom. Teda myslí sa prechádzka na štyroch kolesách, pretože tu je dokonca zakázané vychádzať z áut. Môže sa len na piknikových miestach, ktoré sú vyznačené a sú tam stolíky so strieškami. Len stále nechápem, ako tieto miesta vnímajú levy, lepopardy, byvoly a nosorožce. Pochopili to správne, že je to miesto pre ľudí a že ich tu nemajú vyrušovať?
Procedúra pred vstupom je na naše pomery zdĺhavá, ale za bránou sa cítime voľne a sme plní očakávania. Park má 117 km2, takže zvieratá majú veľkú možnosť pohybu a zmeny. Ale nie je nič zvláštne vidieť levy už niekoľko metrov za vstupnou bránou. Dnes meníme zvyčajnú trasu a vyberáme si zložitejší terén s väčším porastom. Tu je síce ťažšie zhliadnuť divú zver, ale príroda je oveľa krajšia. Cestou míňame byvoly, žirafy, veľké stáda antilop a medzitým pozorujeme rôzne druhy menšieho aj väčšieho vtáctva. Do cesty sa nám postavili zebry, pobehujú, maznajú sa, na autá sú zvyknuté. Zatiaľ žiadne na ne neútočilo.
Keď stretneme iný tereňák, zastavíme a vymeníme si informácie o tom, čo kto a kde videl. Každý sa väčšinou pýta na kráľa zvierat. A vďaka podanej informácií sme ho zahliadli, bol to mladý krásavec s nádhernou hrivou, pozeral sa priamo na nás, až kým ho spaľujúce slnko nevyhnalo do hustejších kríkov.
Aj my, napriek tomu, že sa len vozíme, začíname pociťovať únavu a hlad. Za piknikové miesto sme si vyhliadli priestor pod vysokými stromami, ktoré nám príjemne tienia. Rozložíme si naše skromné pohostenie a zrazu počujeme silný škrekot, hľadáme v korunách stromov obrovského vtáka a nakoniec to bol len malý opičiak, ktorý dával sokovi najavo svoju silu. Ani sme sa nestihli poriadne vrátiť k jedlu a už v diaľke vidíme prichádzať ďalšieho návštevníka, ten sa však tvári, že nás nevidí a že sa len tak prechádza po lesnej cestičke. Až keď je tesne pri nás vyskočí na kapotu auta. Veľký pavián je zvedavý, pozerá cez zavreté okno na nás, tvári sa priateľsky, ale nás neoklame, dobre vieme čo by nasledovalo keby sme otvorili okná. Ešte skontroluje strešné okno a keď zistí, že aj to sme stihli zavrieť , vyšpiní sa na zadnú časť auta.
Po príjemnom oddychu plánujeme prejsť na otvorené trávnaté planiny, odkiaľ dovidieť široko-ďaleko. Je to priam neuveriteľné, ale na každom kroku stretávame obrovské množstvá zvierat. Aj keď sa druhy opakujú, každé stretnutie je iné. Sú to živé tvory a zakaždým objavíme niečo nové v ich správaní. Všetky mláďatá sú hravé, šantia a nabádajú dospelé jedince, aby robili to isté.
Potom naša cesta vedie už k známemu miestu, kde môžeme odstaviť auto a v sprievode ozbrojeného strážcu si urobiť prechádzku popri rieke s hrochmi a krokodílmi. Stretneme toho istého, s ktorým sme si pred rokom spoločne pochutnávali na slovenskej klobáske a chlebe. Volá sa Joseph a na naše veľké prekvapenie si nás tiež pamätá. Bavíme sa ako starí známi a on nám rozpráva svoje najzaujímavejšie zážitky. Posledný spred dvoch mesiacov, keď kráčal so skupinkou turistov po tom istom chodníčku, kde sa prechádzame teraz my. Zrazu asi desať metrov pred nimi zbadali sedieť levicu a ďalšia bola v kríkoch. Našťastie všetci zostali len v tichom úžase, nikto nezmätkoval. Postupne sa levice vzdialili, ale skupinka už nemala odvahu pokračovať ďalej, radšej sa vrátili späť.
Pýtam sa ho, či musel niekedy použiť aj zbraň. Väčšinou len na výstrahu, ale raz výstraha nepomohla a musel strieľať do byvola, ktorý sa rozbehol proti nim.
Prehliadku parku už plánujeme ukončiť, ale akosi to nejde, pretože stretávame veľké stáda zebier, antilop eland (najväčšia antilopa na svete), pasú sa na sviežej tráve, až v aute počujeme ich prežúvanie. Postupne sa presúvajú priamo pred nami na druhú lúku. A aby toho nebolo dosť, v húštine zbadáme hlavu nosorožca čierneho, tiež sa pasie a nakoniec sa nám ukáže v celej svojej kráse.
Prejdeme pár metrov a okolo nás si pochutnávajú na akáciách žirafy, najskôr vidíme dve, tri, štyri, až ich narátame asi tridsať. Dvaja mladíci si začnú merať sily priamo pred nami. Dlhými krkmi si udeľujú silné údery, ale nakoniec zisťujeme, že to bola len takzvaná pasovačka.
Ťažko sa nám odchádza, pretože príroda nám ponúka ďalšie a ďalšie scenérie. Kým prídeme k bráne, ešte sa veľakrát zastavujeme, či už pri pštrosej rodinke s desiatkami mladých pštrosiat alebo pri spiacom nosorožcovi bielom, ktorého naschvál vyrušíme, a ten sa rozbieha proti nám.
Ale ani pri výstupnej bráne toto prírodné divadlo nekončí, na ceste tu polihuje asi stovka paviánov. Ignorujú prichádzajúce autá a pokračujú v prehľadávaní kožúškov, vzájomnom škrabkaní sa, prípadne v milostných scénach. Mláďatá opäť šantia a predvádzajú sa.
No, nebolo toho dosť za jediný deň? A je to len sedem kilometrov od centra hlavného mesta. Park je oplotený iba na niekoľkých miestach, inak prebieha voľne až k ľudským príbytkom a symbióza života tu funguje podľa zákonov prírody.
