Napriek tomu som s Keňanom Petrom Wairashom išla aj na druhý výlet. Tentoraz nepršalo, naopak páľava nás vyčerpávala a opäť sme nedošli do cieľa. Našim ochrancom pred byvolmi, tie sú všade, bol Masaj s palicou. Tú som si nakoniec od neho kúpila, možno sa zíde aj doma.
Do tretice všetko dobré. Nevzdala som sa a išla som aj na tretí výlet. Teraz som sklamala ja a nie Peter. Chrbtica, ktorá ma bolela posledné týždne, sa začala ozývať už na nerovnej asfaltovej ceste, a to ešte netušila, čo ju čaká na prašnom, hrboľatom teréne počas takmer dvoch hodín.
Lenže o tom to celé je, prečo je hora Mount Suswa oveľa zaujímavejšia, tajomnejšia a napínavejšia než vedľajšia Mount Longonot, ktorá je síce majestátnejšia, ale dostanete sa k nej rovno z hlavnej cesty. Mount Suswa si musíte zaslúžiť a niekedy pre ňu aj trpieť.
Krajina, ktorú chceme dobyť terénnym autom, je prašná, vysušená a všade zíza chudoba. Čudujeme sa, že tu vôbec niekto žije. Uchytil sa tu len porast, ktorý zázrakom odoláva denným páľavám a suchu. Domáci chovajú kozy, ktoré nie sú náročné na potravu. Vodu nevidíme nikde a to nám nejde do hlavy, bez nej je predsa život nemožný. Až keď sa pýtame na čudá pri chatrčiach, z ktorých vychádza opar, sa záhada rozlúštila. Zem je sopečného pôvodu a z jej útrob syčí para, ktorú sa domáci naučili premeniť na cennú vodu. Obydlia sú hlinené, no niektorí majetnejší ich majú z vlnitého plechu. Taký je aj kostol, do ktorého sa dnes všetci ponáhľajú, je nedeľa.
Naše autá zastavujú na okraji krátera. Pohľad dole je neskutočný. V strede zeleného kotla je ostrov, ktorý dookola lemuje obrovská priepasť. Výbuch sopky pred stámiliónmi rokov nenechal nič na pôvodnom mieste, až keď sa matka Zem upokojila, zostalo to, čoho sme teraz svedkami. Čas dovolil zeleni, aby sa tu udomácnila a pritiahla živé tvory. Žijú tu byvoly, leopardy, hyeny, mačka ženetka, damany, rôzne druhy malých antilop a opice. Okrem toho veľké množstvo menších živočíchov ako hady, jašterice až po nespočetné množstvo chrobáčikov a mravčekov.
Zo základného tábora vyrážame na päťhodinovú túru. Spočiatku je terén náročnejší, skalnatý, postupne sa mení na príjemnú cestu s nádhernými výhľadmi do krátera. Trás je tu niekoľko, záleží, na čo si trúfnete. Celý prstenec sa dá dookola obísť, ale možno zostúpiť aj do útrob sopky, to je však len pre zdatnejších.
Najkrajším zážitkom je spojiť túry s kempovaním na okraji krátera. V noci počúvať vrčanie leopardov a zavýjanie hyen. Tak trošku sa aj báť, lebo všade navôkol sa rozlieha nekonečná tma, iba hviezdy sú svedkami nočných scenérií. Zvuky sa miešajú a my unavení zaspávame.
Východ slnka rozozvučal vtáčí koncert, ktorý si musíme vypočuť, inak to nejde, koncertná sála je všade dookola.
Celá hora je popretkávaná tunelmi, ktoré vytvorila tečúca láva. Na niektorých miestach sa steny zrútili, a tak otvorili desiatky vchodov do jaskýň. Tie sú ľahko rozpoznateľné, darí sa pri nich figovníkom a aj iným stromom či kríkom. Do jednej z nich vchádzame v sprievode domácich Masajov. Cestu si osvetľujeme baterkami. Jeden pán má baterku na ručný pohon, neustále natáčanie ma vyrušuje, pretože to narúša tajomnú atmosféru. Na druhej strane ma to upokojuje, lebo čokoľvek by sa stalo, svetlo budeme mať.
Zem, po ktorej kráčame, je prašná, zo sopečného prachu. Okolo sú popadané veľké kamene, zachytávame sa ich, a tým nám uľahčujú stúpanie. Niektoré sú prekvapivo hladké a lesklé, tak si vyberám tie. Zastavujeme na mieste s kosťami, je to obľúbené miesto leoparda. Sem si dotiahne svoju korisť a v pokoji si pochutnáva. Asi už dosť dlho nejedol, kosti sú vysušené. Aj mačka ženetka tu má svoju jedáleň, zvyšky sú však podstatne menšie. Na vysokých stropoch nehybne visia netopiere, ba ani naše svetlo ich nevyruší. Niet sa čo čudovať, v noci sú schopné kvôli potrave preletieť aj 30 kilometrov. Zrazu sa priestory jaskyne rozšíria. Ocitáme sa v kruhovej miestnosti s klenutým stropom a veľkým otvorom v ňom, kadiaľ preniká svetlo dovnútra. Na jednej stene prírodný úkaz vytvoril galériu. Masajský sprievodca ukazuje na veľký plochý kameň. Ten je vyhradený výlučne pre vodcu tlupy paviánov, ktorí si jaskyňu zvolili za svoj príbytok. Je tu teplejšie ako na stromoch a v období dažďov sú dobre chránení. Masajovia toto miesto nazvali „paviání parlament“. Každý večer sa tu tlupa zhromaždí, usadí v galérii a najväčší samec im zo svojho piedestálu vydáva pokyny. Ráno sa všetko zopakuje a po rozkazoch vyrazia von.
S ohúrením hľadím na krásne lesklé skaly. Cestovateľ mi vysvetľuje, že to paviáni si na nich leštia zadky. Pozriem s nechuťou na svoje dlane a radšej mlčím.
Skôr než vyjdeme von, nás Masaj ťahá ešte na jedno zaujímavé miesto. Nasledujeme ho v tme, zrazu sa zastaví a svetlom ukazuje na prepadlinu v podlahe asi o priemere troch metrov. Všetky baterky nasmerujeme do otvoru, ale nič nevidíme, len nekonečnú tmu. Dieru opatrne obchádzame a aj ďalšiu, menšiu. Chodba končí stenou, ku ktorej nedôjdeme, pretože podlaha je prepadnutá. Pod nami je hĺbka 10 metrov a na obe strany sa ťahá tunel dlhý asi 500 metrov. Poniektorí to hneď pochopia a pracú sa preč. Masaj ďalej vysvetľuje: „Nevieme, aká je hrúbka podlahy, ale tak sme zvažovali, že to udrží desať ľudí, viac sem nepúšťame.“
Jaskyňa a hora Suswa sú jednou z najzaujímavejších atrakcií tohto regiónu. Miesto sa nachádza asi 120 kilometrov od hlavného mesta Nairobi. Avšak návštevnosť je dosť nízka vzhľadom na jeho nedostupnosť. Veľa prírodných úkazov je neprebádaných a v pôvodnom stave. BBC natočila dokument o „parlamente paviánov“, ich štýle života a správaní sa v prostredí, ktoré si vybrali. Pri filmovaní museli použiť infračervené kamery a svetlá, inak by sa zvieratá vyplašili a zaiste zmenili miesto. Neodmysliteľnou pomocou im pri tom boli domáci Masajovia, jedným z nich bol aj náš sprievodca. Krátky klip si môžete pozrieť na linku:
http://www.bbc.co.uk/programmes/p00639mr
