Len pre oživenie. „O čom to bolo?“ Príbeh bol natočený podľa skutočnej udalosti, odohrávajúcej sa v Keni, v oblasti Meru. George Adamson, britský ochranca prírody, bol nútený zastreliť levicu, ktorá ho ohrozovala. Až následne zistil, že levica len chránila svoje tri mláďatá. Tie si potom s manželkou Joy adoptovali, v inom prípade by boli v divočine uhynuli. Keď levy dorástli, dva z nich poslali do zoologickej záhrady v Rotterdame. Najmilšiu Elzu si nechali, tá sa stala členom ich rodiny. Vo filme okrem nádhernej prírody je vykreslená láska medzi divým zvieraťom a človekom, no tak to bolo aj v reálnom živote. Hlavne Joy, Georgova manželka, mala k Elze veľmi blízko. Avšak nechceli z nej urobiť celoživotného zajatca. Postupne jej dávali väčšiu a väčšiu voľnosť. Naučila sa loviť a neskôr priviedla na svet tri mláďatá, s ktorými sa im dokonca prišla pochváliť. Vo filme pôsobí Elza mierumilovne, ale skutočnosť bola taká, že keď dorástla, nikto cudzí si nedovolil priblížiť sa k ich obydliu, oni sami to zakazovali. Joy a George tiež museli počítať so všeličím, no boli takými neskutočnými milovníkmi prírody, že ich nič neodradilo od toho, aby s ňou neboli denno-denne úzko prepojení napriek istému riziku.
Kto bola Joy Adamson? Prírodovedkyňa, výtvarníčka a spisovateľka, pôvodným menom Friederike Gessner. Narodila sa v sliezskej časti Rakúsko –Uhorska (dnešná Opava v Čechách) v roku 1910, bola rakúskeho pôvodu. V mladosti sa venovala hre na klavír a tiež študovala medicínu. Vcelku to bola nadaná mladá žena. V roku 1935 sa vydala za Victora Van Klarwilla, židovského obchodníka, ktorý ju poslal do Kene, aby tam našla miesto pre ich spoločný život. Takto chcel uniknúť pred rozmáhajúcim sa fašizmom v Európe. No kým prišiel do Kene, Joy už bola zamilovaná do botanika Petra Ballyho. Sprevádzala ho na výpravách po Východnej Afrike, počas ktorých chceli zdokumentovať africké rastlinstvo. Joy všetko kreslila na papier, až sa z nej stala úspešná maliarka byliniek, mala na to talent - ako na všetko. Meno Joy jej vymyslel Peter, znamenalo to radosť, ktorú mu do života priniesla. No ani táto netrvala večne. Na jednu zo svojich výprav si povolali skúseného dobrodruha a znalca Afriky Georga Adamsona. Preskočila iskra a po týždňovom safari mala Joy novú lásku.
Počas prvých spoločných rokov s Georgom bola Joy poverená zachytiť maľbou tváre tradičných kenských kmeňov v rôznych životných fázach. Namaľovala 560 takýchto obrazov. Dodnes sú niektoré vystavené v Kenskom národnom múzeu a v prezidentskom paláci v Nairobi. Kvôli tejto práci Joy často cestovala. Ibaže pri svojej energickej a živej povahe akosi nezvládala byť verná manželovi. George bol naopak skôr utiahnutý a samotársky. Vďaka jeho pokojnému naturelu manželstvo naďalej pretrvávalo. V roku 1955 začala skutočná epizóda s Elzou. Pravdepodobne aj zásluhou toho sa ich vzťah upevnil. Obaja boli zanietení láskou k prírode, ktorá vytvárala medzi nimi silné puto. Celý príbeh sa odohral v oblasti Meru, kde mal George svoj kemp v divom buši, ďaleko od civilizácie. Neskôr, keď sa levica Elza vrátila do svojho pôvodného divokého domova, Joy sa začala venovať písaniu a prezentácii knihy "Volanie divočiny" (Born Free). Kvôli tomu cestovala po celom svete. Zároveň robila zbierky na ochranu africkej prírody. Podarilo sa jej zozbierať až 25 000 libier. Stala sa slávnou. George naopak bol samotár a netúžil po svetskej sláve.
V roku 1964 sa začalo natáčanie filmu "Volanie divočiny" (Born Free). Tu už dostal svoju rolu aj George, bol požiadaný robiť technického poradcu počas filmovania. Keď sa filmovačka skončila, bola to opäť Joy, ktorá cestovala do Londýna na kráľovskú premiéru filmu, kde sa mohla blysnúť priamo pred kráľovnou Elizabeth II. George zase zostal v ústraní a zúčastnil sa iba premiéry v Nairobi.
Po virvare okolo filmu sa legendárna dvojica naďalej venovala navráteniu divých zvierat zo zajatia do voľnej prírody či ochrane opustených mláďat a ich vráteniu do pôvodného domova. Z dvadsiatich levov, ktorých potrebovali pri natáčaní filmu, všetky zo zoologických záhrad alebo cirkusov, sa Georgovi podarilo troch umiestniť v jeho rehabilitačnom centre v Meru a postupne im vrátiť voľnosť. Joy dostala na starosť gepardie šteniatko Pippu. No keďže tieto dve šelmy sa nedelia o teritórium, musela Joy odísť 24 kilometrov ďalej. Následný štvorročný oddelený život neprispel k zblíženiu manželskej dvojice. Georgovi pribúdali v rehabilitačnom centre ďalšie levy. Nesmierna vášeň k nim ho nikdy neopustila, domorodci ho prezývali „Baba ya simba“, čo v svahilčine znamená „otec levov“.
Stalo sa, že okolo roku 1970 jeden z jeho levov menom Boy napadol chlapca. Táto udalosť ho prinútila k tomu, aby sa odsťahoval na ešte izolovanejšie miesto menom Kora v severovýchodnej časti Kene (dnes Národný park Kora).
Napokon vďaka iniciatíve známych ľudí, ktorí obdivovali jeho oddanosť zvieratám, aj jeho činnosť bola zachytená v dokumentárnych filmoch či knihách.
V roku 1969 sa Joy presťahovala z oblasti Meru do nového domu pri jazere Naivasha, ktorý dodnes nesie meno Elsamere. Tu dokončila svoju autobiografiu „The Searching Spirit“ a v roku 1977 bola ocenená rakúskym čestným krížom za vedu a umenie. Stala sa ozaj slávnou a uznávanou. Vďaka tomu rástli aj príspevky pre jej nadáciu. V osobnom živote bola náladová a neraz závidela úspech samotnému Georgovi.
V roku 1979 sa rozhodla pozvať ho do svojho domu v Naivashi, aby tam spoločne oslávili Vianoce. Kvôli problémom s lietadlom však neprišiel. Tak stratil poslednú šancu vidieť ju, pretože 3. januára 1980 našli jej dobodané telo v bazéne. Vrahom bol bývalý zamestnanec, ktorého predtým vyhodila. Jej popol bol rozprášený na hrobe Elzy a Pippy v Meru, tak sa rozhodol George, vedel, že aj ona sama by si to želala.
O deväť rokov neskôr, keď si George popíjal svoj obedný gin, začul vzrušené zvuky z neďalekého bušu. Utekal tým smerom a zrazu zbadal, že somálsky pytliak napadol turistku. Chcel jej pomôcť, avšak doplatil na to životom, pričom pod paľbou protivníka zahynuli aj jeho dvaja zamestnanci. Vo veku osemdesiatjeden rokov ho pochovali vedľa jeho obľúbeného leva Boy-a. Pohrebu sa zúčastnili stovky ľudí. Dokonca prišli aj Bill Travers a Virginia McKenna, herci, ktorí stvárnili vo filme "Volanie divočiny" hlavné postavy – Georga a Joy.
Dodnes zostala v Keni na oboch živá spomienka. Najlepšie ju pripomínajú miesta, kde žili.
Len 80 kilometrov od Nairobi leží jazero Naivasha a na jeho brehu stojí pôvodný domček, kde strávila posledné roky svojho života Joy. Prízemná stavba je nenápadná, avšak vo vnútri zariadená štýlovým nábytkom. Jedna z miestností je venovaná múzeu, kde nájdete veľké množstvo originálov. Maľby rastliniek, nábytok, ktorý používala, ba dokonca aj šaty, v ktorých sa zúčastnila na kráľovskej premiére filmu "Volanie divočiny". Po záhrade sú roztrúsené malé bungalovy, v ktorých je možnosť ubytovania. Pred zotmením z nich zaručene môžete pozorovať hrochy, vychádzajúce z jazera, aby si až do rána mohli pochutnávať na zelenej trávičke priamo v záhrade. Vtedy sa už neodporúča voľne pohybovať, jedine v sprievode domáceho strážcu, a to len nevyhnutný presun do jedálne. Počas dňa sa aj neubytovaní hostia môžu zastaviť na chutný obed, ktorý sa podáva pod holým nebom v tieni afrických stromov, a medzitým obdivovať pestré vtáctvo či opice Colobus, ktoré sa tu udomácnili hádam ešte skôr ako Joy.
Meru, prvý spoločný domov Adamsonocov. Dnes sa tu nachádza národný park. Široké savany, ale aj zeleň okolo rieky Tana poskytujú ideálne podmienky pre život divej africkej zveri. Stáda slonov, byvolov, žiráf, množstvo levov, leopardov, gepardov a samozrejme pre ich obživu nevyhnutné zebry či rôzne druhy antilop. Vo vysokej tráve sa ukrýva veľa drobných živočíchov, hady, menšie mačkovité dravce, dokonca v noci sa nám podarilo zahliadnuť aj dikobraza s rozostretým vejárom ostňov. Pod modrým nebom si slobodne poletujú vtáky, tie akoby nemali nepriateľa, no to je len chvíľkové zdanie.
Približujeme sa k neveľkému kopcu s menom Mughwango, pod ním stál kedysi Georgov kemp. Dnes sa kemp presunul na svahy kopca. No len veľmi ťažko sa rozoznávajú bungalovy, ktoré dokonale splývajú s okolím. Zapasoval ich sem niekto, kto musel mať k prírode tak blízko ako George Adamson. Aj vo vnútri všetko ladí so stromami, trávou, zemou. No napriek tomu je poskytnutý komfort na najvyššej úrovni. Každý bungalov je iný a má svoj jedinečný výhľad na rozsiahle savany. V diaľke pozorujeme stádo žiráf, ktoré sa vybrali na rannú prechádzku. V kúpeľni ma prekvapí malý daman, pozerá na mňa z dreveného trámu. Premýšľam, ako sa sem dostal. Vtom zbadám otvor, kde ho už čakajú jeho súkmeňovci, aby im vyrozprával, čo je to tu za ľudí, ktorí sa sem dnes nasťahovali. Oni sú tu doma, my sme si sem len odskočili, a preto rešpektujeme ich prítomnosť. Budeme tu pár dní spolu, spoznávať sa, a možno sa trošku aj spriatelíme.
Manažérom kempu je chudý, biely Keňan s manželkou. Do Kene prišiel ešte jeho dedo, odvtedy sa tu rodina usadila. Pýtame sa ho na praktické rady, ale sme zvedaví aj na pôvodných obyvateľov Georga a Joy, pretože všade visia ich fotografie, najkrajšie sú s Elzou. Počas rozhovoru sa dozvedáme, že Joy pracovala u jeho deda, ktorý bol botanikom. Úžasné prepojenie, tento človek sem patrí, svojim zjavom a správaním dodáva tomuto magickému miestu toho správneho ducha. Jeho rozprávanie je pútavé, no nestihli sme všetko, niektoré otázky sa vynorili až neskôr, dúfame, že ešte bude možnosť, aby nám ich zodpovedal.
