Posvätné jazero Yamdrok, jedno z troch najväčších v Tibete. Má 72 kilometrov po dĺžke.
Cestou do mesta Gyantse sme sa zastavili na mieste, kde jedno z ramien rieky Tsangpo (Brahmaputra) vteká do hlavného toku. Vyzeralo to byť ideálne miesto na rybačku, ale táto myšlienka nás rýchlo opustila. Mnohí Tibeťania nechávajú svojich zosnulých príbuzných rozrezať pohrebníkmi na kúsky a tieto potom vhodia do rieky rybám. Práve sme na jednom z takýchto miest stáli. Avšak oveľa častejšie dajú rozporciované telá zožrať zvieratám alebo dravým vtákom. Pri rozľahlosti púštneho Tibetu a iba šesť miliónoch obyvateľov im určite nechýba územie, vyhradené na takéto účely. Neúcta k telu pramení z budhistickej viery, že duša sa po smrti prevtelí do narodeného dieťaťa (v prípade hriešnika do zvieraťa). Telo je iba akýmsi prechodným ubytovaním. Len kňazi sa pochovávajú do zeme alebo spaľujú.
Po prekonaní horského sedla Khamba La sme z výšky 4800 metrov nad morom obdivovali úžasný kontrast tyrkysového posvätného jazera Yamdrok, ktorého hladina je viac ako 4400 metrov nad morom, s hnedožltými farbami vyprahnutého okolia. Filmovanie nám sťažoval silný vietor, ktorý je v horských častiach Tibetu samozrejmosťou. Voda zjavne nebola na kúpanie, ale osvieženiu rúk sme neodolali. Ešte sme si pre šťastie postavili malú vežu z kameňov balansujúcich na sebe, tak ako to robia miestni, a už sme pokračovali do mesta Gyantse.
Jazero Yamdrok. Pohľad z výšky, dole vidieť známu Friendship Highway.
Úrodnejšia pôda v okolí jazera. Domáce zviera - jak, je tu na nezaplatenie.
Vinou častých zastávok sme do cieľa cesty dorazili dosť neskoro, no našťastie sme stihli návštevu kláštora Pelkor Chode. Vo vnútri je nespočetné množstvo sôch boha ničiteľa, mnohé majú pre istotu zahalené tváre, aby sa ich návštevníci nezľakli. Vedľa chrámu sa vyníma Kumbum Stupa - budhistická svätyňa z polovice 15. storočia. Vďaka stupňovitému kruhovému tvaru s deviatimi poschodiami a 76 kaplnkami sa stala dominantou kláštorného celku. Je biela, iba jemne ozdobená drobnými maľovanými ornamentmi a na vrchole zlatá. Dole ju lemuje rad mosadzných modlitebných mlynčekov, ktoré sú neodmysliteľnou výbavou každého chrámu. Ani na chvíľu sa nezastavia, pretože stále prichádzajú veriaci, ktorí ich roztáčajú. Každé zatočenie modlitebného mlynčeka znamená odrieknutú modlitbu alebo odpustenie pre smrteľníka.
Kumbum Stupa - budhistická svätyňa z polovice 15. storočia
Vo vnútri kláštora
Matka s dieťaťom
Spali sme v hoteli, kde sme si museli za kúrenie doplatiť a teplá voda išla iba na vyžiadanie. To sme ešte netušili, ako by sme to prijali na ďalších zastávkach.
...ale pohľad z hotela stál za to.
Bežná ulica v Gyantse
Nasledujúce chladivé aprílové ráno nás čakal presun do deväťdesiat kilometrov vzdialeného druhého najväčšieho tibetského mesta Shigatse po Friendship Highway. Diaľnicou je iba podľa mena, ale aj jej dva kvalitné asfaltované pruhy sú požehnaním pre túto rozľahlú krajinu, ktorú spájajú na východe so Šanghajom a na juhozápade s Kathmandu. Celkom má cesta okolo 5500 kilometrov, niektoré úseky najmä na tibetsko-nepálskom pohraničí sú doslova vystrieľané do takmer kolmých svahov. V okolí Shigatse sa však cesta tiahne najúrodnejšími rovinami Tibetu. Pôda je zavlažovaná z mnohých riek, stekajúcich do údolí z topiacich sa himalájskych ľadovcov.
Jeden z mnohých ľadovcov po ceste
Z religiózneho pohľadu je tu najvýznamnejší kláštor Tashilumpo, v ktorom sú uložené pozostatky prvého dalajlámu. Avšak bez nášho sprievodcu Lobsanga, ktorý bol medzitým vybaviť naše povolenia na vstup do oblasti Mount Everestu, sme hrobku vo veľkom areáli nenašli. Neskôr nás utešil, že okolie hrobu nie je aj tak verejnosti prístupné. Kláštor Tashilumpo, v preklade „Kopa slávy", je dodnes oficiálnym sídlom všetkých pančenlámov, aj keď, ako bolo už spomenuté skôr, obaja súčasní pančenlámovia majú nateraz svoje miesta inde. Zbožnú, mystickú atmosféru dodávali miestu veriaci v skromnom tradičnom oblečení. Každý niesol v ruke žlté plastové vrecko naplnené stuhnutým tukom z jaka. Ten po kúskoch vhadzovali do svietnikov, vďaka čomu sa udržuje večné svetlo. Prekvapením je, ako si títo ľudkovia môžu dovoliť návštevu chrámu. Okrem drahého masla, ktoré liali do svietnikov, dávali pol až jeden juan (viac ako 10 centov) ku každej svätej soche a každému mníchovi či žobrákovi.
Kláštorný komplex Tashilumpo
Vrchol tvorí bronzová strecha
Veriaci - v rukách držia vrecká s jačím maslom
Trpezliví a oddaní svojej viere
Nasledujúci kláštor v meste Shakya bol navečer už zavretý, ale ochotný mních nás previedol po hradbách a ukázal nám ich skromné ubytovne. Z výšky sme mali pekný výhľad na strechy okolitých domov, na ktorých sa sušili v radoch poukladané koláče z jačieho trusu. V Tibete nahrádzajú nedostatkové drevo pri kúrení. Niekde na tieto účely dokonca zbierajú kozie či ovčie bobky, s ktorými sme mali čoskoro vlastnú skúsenosť. Ubytovali sme sa vo veľkom neútulnom hoteli, všade neskutočná zima a príznačný pach jačieho tuku vsatý do kobercov. O kúrení sa nám mohlo akurát tak snívať. Najlepšie miesto bolo v jedálni pri šálke horúceho čaju a otvorenom pohľade do kuchyne, odkiaľ trošičku prenikalo teplo. Okrem nás ďalšími návštevníkmi bol holandský manželský pár. Tí si hotel naopak pochvaľovali, v porovnaním s možnosťami, odkiaľ práve prichádzali, z okolia hory Kailash.
Kláštor v Shakya - kombinácia šedej a bordovej nerušila prírodné farby okolia
Veľa historických objektov je postavených v náprotivnom kopci
Nádvorie pred starovekou budovou Lhakang Chempo. Vo vnútri sa nachádza obrovská knižnica s 84 -tisícmi rukopismi
Mních, ktorý nás sprevádzal
V meste Shakya
Cestou na večernú modlidbu
Ešte doma, keď sme o Tibete len snívali a prezerali si fotky na Google Earth, zaujala nás dedinka Shegar. Teraz bola od nás, čo by kameňom dohodil. Horšie bolo zistenie, že je mimo nášho povoleného plánu cesty. Napokon sa nám predsa len podarilo presvedčiť šoféra, aby nás tam zobral. Nestretli sme ani jediného turistu, sami sme sa túlali úzkymi uličkami, pozorovali život domácich, obdivovali architektúru hlinených domcov a vnárali sa do spirituálneho ticha tejto nevšednej krajiny. V kopci nad dlhým radom modlitebných mlynčekov sa vynímala svätyňa s vysušenými lebkami jakov. Aj takto si Tibeťania udobrujú bohov, aby sa nehnevali, ak zabijú jaka. Nešlo nám to do hlavy - veď predsa budhisti nesmú zabiť zviera, pretože v ňom môže byť prevtelená duša ich predkov. Dostala sa nám pragmatická odpoveď. Všade sa nájde človek, ktorému dobre zaplatia, a on za tučnú odmenu riskuje aj to, že bude niekoľko ďalších životov bučať, mékať či bzučať. Potom venuje vysušenú lebku bohom, čo ak by sa predsa len podarilo a úplatok by zabral?!
Dedinka Shegar pred nami
K modlitebným mlynčekom je to pekná túra...
...ale pohľad dole sa oplatil.
Tibetská babička
V uličkách Shegaru
Sušenie jačích lajen, ktoré sa používajú na kúrenie namiesto nedostatkového dreva
Ešte obed v najlepšej reštaurácii široko - ďaleko
