Cesty lemuje udržiavaná zeleň a ľudia neustále pracujú. Väčšinou sú bosí a neusmievajú sa. Mám pocit, akoby niečo neprirodzené viselo vo vzduchu. Neviem to presne pomenovať, ale mohla by to byť umelá sloboda? Problémom Rwandy sú dva kmene, ktoré v minulosti zakúsili ťažké časy. No zatiaľ nič nechápem, ani prečo sa vynoria vojaci po zotmení do ulíc.
Hlavné mesto Kigali nie je pravým obrazom krajiny. Pekné budovy, hotely, reštaurácie, všetko ako má byť v civilizovanom svete. Ľudia chodia obutí, slušne oblečení a sú milí.
Po návšteve pamätníka genocídy to máme v hlavách jasnejšie. Až 84 percent obyvateľstva tvoria Hutuovia, tí sú skôr menší, zavalitejší a tradične boli roľníkmi, 15 percent sú Tutsiovia. Títo sú vysokí, štíhli s dlhými nosmi a pôvodne sa venovali kočovnému pastierstvu, do Rwandy prišli od Sahary z oblasti Nílu. Jedno percento zastupujú Pygmejovia.
Ešte pred kolonizáciou žili oba kmene umiernene, pôdy bol dostatok a každý si žil po svojom. Až nemeckí a belgickí kolonizátori začali robiť rozdiely medzi obyvateľstvom. Jednoducho Tutsiovia im boli akísi bližší, jednak vzhľadom, ale iste boli aj šikovnejší, a preto ich viac zamestnávali v dôležitých funkciách. Kolonizátori zaviedli preukazy, v ktorých bolo vyznačené, ku ktorému kmeňu kto patrí. Toto označenie neskôr zohralo dôležitú úlohu počas genocídy. Po vyhlásení nezávislosti v roku 1962 Belgičania odovzdali moc väčšinovým Hutuom. Toto sa samozrejme Tutsiom nepáčilo, pretože režim ich začal utláčať. V roku 1994 bolo zostrelené lietadlo s rwandským prezidentom Habyarimanaom, príslušníkom Hutu, a to bol dôvod na spustenie genocídy zo strany kmeňa Hutu.
Pamätník, ktorý sme v Kigali navštívili, podrobne vypovedá o histórii a o udalostiach počas genocídy. Od apríla do júla 1994 bolo zavraždených milión Tutsiov a 2,5 milióna ľudí vyhnaných z krajiny. Extrémistická organizácia Akazu začala plánovať genocídu už v roku 1992, bola založená rozhlasová stanica, ktorá šírila rasistické myšlienky. Tutsiov nazývala švábmi. Masakry sa často odohrávali v školách či kostoloch, kam učitelia a kňazi nahnali ľudí pod zámienkou bezpečného úkrytu a potom boli hromadne zastrelení alebo zapálení. Detí sa v škole pýtali, ku ktorému kmeňu patria. Kto nevedel odpovedať, poslali ho domov, aby sa spýtal rodičov, následne prišiel rozsudok. V budove pamätníka je miestnosť zasvätená detským obetiam. Sú tu fotografie detí, kde je uvedené meno, vek, záľuby a ako bolo dieťa zabité. Často to bolo zoťatie hlavy mačetou. Mačeta sa stala symbolom genocídy.
Ani susedné štáty netušili, čo sa vo vnútri Rwandy deje. Až keď rieka Kagera (horná časť Nílu) začala vyplavovať ľudské telá, vyšla krutá pravda na povrch. Kanadský generálporučík Roméo Dallaire, šéf Medzinárodnej jednotky OSN v Rwande, žiadal nadriadených o posilnenie misie a poskytol zoznam najväčších skladov zbraní, ktoré boli pripravované na masaker. No bohužiaľ nedostal podporu a nakoniec ho z územia stiahli.
O udalostiach z tohto obdobia vypovedá aj film „Hotel Rwanda“, natočený podľa skutočnosti. Paul Rusesabagina bol v tom čase manažérom luxusného hotela v hlavnom meste a v jeho areáli sa mu podarilo zachrániť životy 1200 utečencom. Nakoniec takmer prišiel o život on sám, no pošťastilo sa mu utiecť do Tanzánie. Hotel, v ktorom sa dej odohráva, je dodnes prestížnym hotelom v Kigali, volá sa „Hotel Mille Collines“. Zastavila som sa tam so zámerom vidieť niečo z minulosti. Recepčný mi povedal, že plánujú venovať histórii jednu miestnosť, avšak momentálne je to len krásne prostredie s výhľadom na mesto.
V roku 1994 vtrhol do krajiny Rwandský vlastenecký front vedený Tutsi a genocída bola zastavená. Dnes majú moc Tutsiovia, ktorí sú v menšine. Krajina stále bojuje s chudobou, no rýchlo napreduje. Je tu neuveriteľný poriadok, dobré cesty, fungujú hotely, ľudia skutočne pracujú, a hlavne oproti iným africkým krajinám je tu bezpečne. No všetko diktuje menšinové etnikum, aj keď s dobrým úmyslom. Ale isté napätie tu existuje. Preto vidieť po zotmení v uliciach a popri ceste vojakov, ale aj za bieleho dňa je bežné, že popri ceste kráčajú štyria uniformovaní ozbrojenci.
" Všimnite si rozdiel v črtách tváre. "
Keď som sa pýtala taxikára, či je Hutu alebo Tutsi, odpovedal: „Som Rwanďan“. Až keď sa s nimi zblížite, sú ochotní povedať viac. Rwanďanmi sú na povrchu, vo vnútri stále rezonuje minulosť.
Poznať hlavné mesto a perfektne organizované safari za gorilami ešte neznamená spoznať celú krajinu.
Preto z hlavného mesta Rwandy Kigali vyrážame na vidiek, smer Národný park Nyungwe. Domáci nám poradili lacný hotel po ceste. Prichádzame do malého mestečka, mám strach, kde to budeme spať. Hotelík je jednoduchý, ale čistý, dokonca nám dajú na výber izby. Nakoniec aj večera a raňajky sú v poriadku.
Ráno popri ceste opäť vidíme pracujúcich ľudí, tentoraz sú všetci oblečení v oranžovom a samozrejme naboso. Až neskôr si všimneme, že každý má na košeli číslo, rýchlo sme pochopili – väzni. Sú ich stovky.
Krajina sa začína meniť, v diaľke vidíme kopce obrastené hustou zeleňou, je to domov ľuďom najpodobnejších živočíchov, šimpanzov. Za chvíľu je zeleň všade okolo nás. Cesta je na naše prekvapenie veľmi dobrá, autá takmer nestretávame. Len občas ju preruší výstavba novej asfaltky. Dozor robia Číňania, kto iný by tu v divočine vydržal. Začína pršať, no nie je sa čo čudovať, veď nás obkolesuje dažďový prales. Listujem v Lonely Planet a vyberám odporúčaný hotel. V otvorenej hale hotela prefukuje, bungalovy sú chladné a stále prší. Prosím Cestovateľa, aby sme si radšej priplatili a išli do lepšieho hotela. Kým tam prídeme, vyšlo slniečko a svet sa zmenil. Hotelový komplex je umiestnený v strede čajových plantáži a priamo pred nami vidieť kopce dažďového pralesa. Všetko je nádherne dekorované a aj cenu vydekorovali, až sa nám zatočila hlava. Bungalovy sú chladné napriek tomu, že je vo vnútri piecka. Tá sa nesmie používať, lebo stavbár spravil tú istú chybu ako na našej chalupe. Komín ide okolo drevených trámov.
Ráno vstávame za tmy a hmly, ale dnes nám to nevadí. Naopak, tešíme sa na cestu a dúfame, že sa nám podarí uvidieť šimpanzy priamo v prírode. Na miesto treba doraziť kým sa zobudia, pretože po prebudení a raňajkách sa celý deň rýchlymi skokmi presúvajú zo stromu na strom a pochutnávajú si na divom ovocí. Dve hodiny autom po ťažkom teréne a prichádzame na miesto, kde nás čakajú domorodí muži. Tí sledovali skupinu šimpanzov včera, aby vedeli, kam sa uložia k spánku. Nemáme veľa času, čoskoro sa prebudia a z určeného miesta zmiznú. Predierame sa hustým lesom, no nie porast je najväčšie nebezpečenstvo, ale malé mravce, ktoré kde-tu križujú našu trasu. Ak im vstúpite do cesty, v momente ich máte desiatky po tele a hryzú. Obeti nezostáva nič iné, len všetko zo seba zhodiť a mravce odohnať.
Schádzame strmým kopcom v hustom poraste, zrazu nás sprievodca zastaví a ukazuje na vysoké stromy pred nami. Niečo sa v nich hýbe, ďalekohľad mi pomôže priblížiť si šimpanziu rodinku. Otec, mama a malé šimpanziatko sa začínajú preberať zo spánku. Najzvedavejší je ten najmenší, pozerá na nás a trošku sa začne predvádzať. Potom si spoločne prehľadávajú kožúšky. Vedľa sa prebúdzajú ďalší, je to veľká tlupa. Dospelí sa nám snažia otočiť chrbtom, krpcom to zjavne nevadí, zvedavosť je silnejšia. Po rannej očiste začnú zbierať ovocie zo stromov, ktoré im zostalo zo včera. Ich škreky sa ozývajú hustou džungľou. Mali sme naozajstné šťastie, pretože na rozdiel od gorilích rodín, kde je návšteva takmer istá, u šimpanzov to neplatí.
Zvyšok dňa si užívame prostredie drahého hotelového komplexu, kúpeme sa v bazéne s výhľadom do džungle, popíjame kávu na terase obklopenej čajovou plantážou. V diaľke sa začali ozývať škreky šimpanzov. V tom momente nastal rozruch aj na neďalekých stromoch. Vidíme, ako sa menšie opice kolobus rýchlymi skokmi premiestňujú bližšie k bungalovom, tu sa cítia bezpečnejšie. Opica kolobus je totiž pochúťkou pre šimpanzy.
Dnes by sme sa mali vrátiť do Kigali, lenže Cestovateľovi sa to tu tak zapáčilo, že ma prehovára, aby sme skúsili včerajší lacnejší hotel. Slnko spravilo svoje, hotel mi je nakoniec milší než ten luxusný a dá sa aj zakúriť v krbe.
Nasledujúci deň je posledná sobota mesiaca, čo znamená pre Rwanďanov čistenie svojho okolia. Zúčastňujú sa ho povinne všetci, vrátane prezidenta. Nám to vyhovuje, lebo upratovať nemusíme, a využijeme úplne prázdne cesty.
Cesta je kľukatá, stúpame do kopca. Zrazu sa zo zákruty proti nám plnou rýchlosťou rúti sanitka. Našťastie to obaja šoféri vymanévrovali. Rwanďan nečakal, že v sobotu, keď všetci pracujú, niekto bude na ceste. Šokovaní zastavujeme a radšej si urobíme krátku prechádzku lesom. No opäť nás dážď vyhnal. Ten je tu dennodenným spoločníkom. Keby to tak nebolo, nemohli by sme obdivovať hustú tropickú zeleň džungle a jej bohatý život.
Pokračovanie - z Rwandy späť do Ugandy - čoskoro.
