Zastavujeme v prvom meste za hranicami Kabale, ktoré už dôverne poznáme z minulej návštevy. Vieme, že je tu známa reštaurácia Little Ritz, kde sa dá dobre najesť. Dostanete len hranolky s pečeným kuriatkom, ale v tejto časti sveta ste za to veľmi vďační.
Naším cieľom je ugandský národný park „Queen Elizabeth“. Výber ubytovania je široký, ale my pri rozhodovaní vsádzame na to, že majiteľom bungalovového komplexu je Nemec. I keď i jeho „Kingfisher“ by si už zaslúžil radikálnejšiu zmenu, stále to spĺňa naše požiadavky. Z terasy domčeka vsadeného do kopca sa nám ponúka výhľad na safari, v diaľke sa pasú slony, no nás vtáčkarov viac zaujali operence v blízkych korunách stromov.
Cesta v okolí najznámejšieho ugandského safari parku je v žalostnom stave, plačem s naším autíčkom. Vybrali sme sa na safari, ale zveri je tu pomenej, zato sme objavili nové druhy vtákov, ktoré sme doteraz nepoznali. Cestovateľ má perfektnú orientáciu v neznámom teréne a s istotou tvrdí, že tým a tým smerom je Georgeovo jazero, kde by sme mohli vidieť vtáka shoebilla (slovensky - člnozobec veľký). Ten je totiž cieľom nášho putovania po Ugande.
Jazero sme nakoniec našli. Na jeho brehu je domorodá rybárska dedinka, vyzerá to tu, akoby sme sa vrátili v čase, až mám strach, že už sa nevrátime do prítomnosti. Obyvatelia na nás zazerajú, evidentne nie je obvyklé, žeby k nim bežne zavítali cudzinci. Muži doviezli úlovky rýb a ženy ich s krikom pripravujú na predaj. Pýtame sa na shoebilla, ukazujú na člny, jazero a na močariská s rákosím v diaľke, ale bojíme sa nechať auto na brehu, kde sa zhromaždila celá dedina a všetko je to akési neisté.
Napoludnie sme sa presunuli k Edwardovmu jazeru, ktoré patrí do série Veľkých afrických jazier vo Veľkej priekopovej prepadline. Komerčné lode robia niekoľkokrát za deň plavbu pozdĺž pobrežia. So skupinou Poliakov sledujeme a hlavne fotíme nespočetné množstvo živočíchov, ktoré žije na pobreží alebo sem práve zavítali kvôli vode. Neviem si ani predstaviť, koľko života musí byť v hlbinách jazera. Sumce, tilapie, tlamovce a iné vodné živočíchy tu majú raj. Pre obyvateľov tohto regiónu je to zdroj obživy, ale zároveň aj kúpeľňa, ako sme mohli vidieť na vlastné oči. Nahí muži si robia očistu tela vedľa jedného z najnebezpečnejších afrických zvierat, hrocha. Zvieratá si na nich zvykli a vedia, že z ich strany im nebezpečenstvo nehrozí. Aké šťastie pre hrocha, že mu matka príroda nedarovala ozdobu vo forme kla či rohu.
Spokojní a plní zážitkov sa vraciame pred súmrakom do nášho kempu. Dnes sme toho zažili dosť, už sa tešíme len na večeru a posteľ. Na pokojnej ceste, kde sme si predtým dovolili párkrát vystúpiť z auta, nám náhle prekrižuje cestu veľký hroch. Zľakol sa, cíti nebezpečenstvo, a preto zaujal útočné postavenie. Náhle sa rozbehne proti nám a len na poslednú chvíľu zabrzdí. Tým nám naznačil prvú výstrahu. Ani neviem, ako sa nám podarilo vykľučkovať a rýchlo dupnúť na plyn. Jeho váha by iste dokázala prevrhnúť auto, minimálne ho značne poškodiť.
Národný park „Queen Elizabeth“ je rozsiahly a ponúka ďalšie možnosti. Samozrejme stále najväčším snom zostáva bocianovitý vták shoebill. Dnes sme sa vybrali na dlhú cestu, kde okrem slonov, levov, byvolov a inej zveri, ak budeme mať šťastie, ho uvidíme. Park je na naše prekvapenie pustý, ale to môže byť len zdanie, pretože okrem obrovskej rozlohy je tu husté krovie a všade vysoká tráva. Cestou sme stretli starší manželský pár z Holandska. Kúpili si kempingovú výbavu, letenku do Entebbe (druhé najväčšie mesto v Ugande), kde si prenajali auto, ktorým chcú prejsť až k jazeru Malawi. Pôvodne zamýšľali pristáť v Bujumbure – Burundi. Keď sme im opísali nebezpečenstvá a nástrahy, ktoré by ich tam mohli čakať, po našej skúsenosti z minulosti, boli radi, že sa rozhodli pre pokojnejšiu Ugandu.
Všade sa pýtame na shoebilla, no nikto nám nedáva istotu zočiť ho, naviac by sme museli ísť člnom dlhú cestu a vrátili by sme sa neskoro v noci. Tak to opäť vzdávame. Domorodec, ktorý sa chce s nami zviesť, nám sľubuje ukázať svorku levov, ktorá si zvykla vylihovať na konároch majestátneho stromiska. Dlho blúdime v tesnej blízkosti konžských hraníc, v diaľke vidíme dym, ktorý vychádza z najbližšej konžskej dediny, už sa vidím v kotli, a tu zrazu obrovský strom, no levy nikde. Ale aspoň nás neuvarili. Domorodca sme odviezli, kam chcel. Aby sa šťastie dnešného dňa zavŕšilo, tesne pred súmrakom sme dostali defekt. Na pravidlo nevyliezať z auta v tejto oblasti kvôli slonom, levom a inej hávedi sme museli zabudnúť. Aj tak sa nám najväčším nebezpečenstvom javí približujúca sa motorka či auto.
Dnes vyrážame na miesto, ktoré má byť vrcholom nášho putovania po Ugande – Murchisonove vodopády na Níle. Cestovateľ cez Google Earth vopred perfektne naštudoval našu trasu. Mne len oznámil: „Pozdĺž konžských hraníc vedie cesta, ktorou sa za tri, štyri hodiny dostaneme do cieľa.“ Nakoniec sme sa terigali celý boží deň. Cesta nebola asfaltová, ako sme si pôvodne mysleli, ale o to romantickejšia, ak sa dalo v tom momente o romantike vôbec hovoriť.
No v okamihu prekročenia brán parku sme na celodenný stres úplne zabudli. Slnko zapadalo a v jeho slabých lúčoch sme v korunách stromov zazreli nádherného zobákorožca (slovensky - krkavčiak prilbatý). V ohromení sme si nevšimli, že všade okolo sú ovady, ktoré okamžite zaplnili naše auto a statočne nás štípali, až kým sme nedorazili do kempingu Red Chilli.
Tentoraz sme zvolili ubytovanie v stanoch, nakoniec aj slávny Lonely Planet to odporúča. Safari v parku Murchisonove vodopády je jedným slovom nádhera. Neskutočné množstvo zveri, nádherné scenérie a zobákorožcov, koľko sme len chceli.
Hneď v prvé ráno sme sa pokúšali dostať na plavbu loďkou po Albertovom jazere a konečne si tu splniť svoj sen. Avšak cena pre nás dvoch bola 300 dolárov. Vraj ak by nás bolo viac, tak by sa to rozdelilo medzi ostatných, ale minimálne 50 dolárov na osobu. No nikto ďalší sa nenašiel, a keď sa konečne našiel, tak cenu zvýšili. Všetky ďalšie pokusy dostať sa za rozumnú cenu na plavbu po jazere, ktorá je tu hlavnou atrakciou, zlyhávali. Ale Cestovateľ sa nevzdával, už som spomínala, že má vynikajúcu orientáciu v teréne. A tak sme sa bajočko vybrali nejakým smerom, kde usudzoval, že budú domorodé rybárske dedinky. A boli, na brehu jazera kotvili drevené loďky a okolo nich rybári chystali siete na rybačku. Jedno je však isté, že keď biely zaplatí, tak je to hodné viac ako celodenná rybačka. Za 50 dolárov sa nás jeden z nich ujal. Podľa jeho výrazu tváre shoebill bol istý. Obrovskému jazeru sa netešia len ryby, ale aj vodné vtáctvo si príde na svoje. Vzájomná symbióza prírody vyhovuje všetkým. Len vodné hyacinty tu robia šarapatu. Prerážame tento škodný porast, až sa mám nakoniec podarí priblížiť k hustým papyrusom, v ktorých zeleni zbadáme niečo šedé. Od vzrušenia sme snáď prestali aj dýchať, je to on, náš shoebill. Mám pocit, že snívam. Tento vzácny bocian žijúci v močiaroch východnej Afriky dorastá do výšky približne 1,5 metra s rozpätím krídel vyše dvoch metrov. Najpočetnejšia populácia žije v nedostupných močiaroch Sudánu okolo rieky Níl. Bohužiaľ, počet voľne žijúcich jedincov stále klesá.
Sen sa splnil. Ešte máme v pláne vidieť Murchisonove vodopády, ale tie sú isté, už dlhé roky zostávajú na rovnakom mieste. Tak nejako si ich pamätal ešte Hemingway, ktorý sa počas výletu po Východnej Afrike rozhodol pre letecký zážitok priamo nad neskrotnou silou vôd Bieleho Nílu, ktorá cez úzku štrbinu medzi skalami padá z výšky 43 metrov nadol, aby sa postupne skrotila v Albertovom jazere a o pár kilometrov sa opäť stočila do nekonečného Nílu. Pri pomyslení na to, ako dopadol Hemingwayov let, mi je oveľa príjemnejšia prechádzka po pevnej zemi. I keď miestami to tu vyzerá, že skaly sa už-už zrútia a pohltí ich zúrivá voda.
Spokojní odchádzame na dobrú večeru do Red Chilli, kde vládne príjemná atmosféra, ako to už býva v stanových táboroch. Práve rozprávam manažérovi o dnešných zážitkoch, keď ma náhle preruší: „Poď, niečo ti ukážem.“ Zaostrujem zrak, no v tme najskôr nič nevidím. Až keď zasvieti baterkou, zbadám, ale neverím vlastným očiam, obrovského hrocha, ako sa pasie pred naším stanom. Postupne sa nahrnú ďalší zvedavci. Tí však neváhajú ísť bližšie s cieľom odfotiť ho. Ja stojím ako zmrazená a v hlave sa mi premietajú všetky príbehy so zlým koncom, ktoré som počula. Chápem, že turisti sú z Ameriky, Európy a nevedia, čo robia, ale čo miestni, prečo nezasiahnu. Dva hrochy postupne zmiznú v tme. My si vydýchneme a spokojne sa ukladáme k spánku. Zrazu začujeme cez tenké plátno stanu fučanie a potom už len hlasné chrúmanie trávy, ktorá je najlepšia pri našom stane. Z jednej strany hroch, z druhej strany hroch, ich siluety sa premietajú na plátne stanu. Až teraz si uvedomujem ich ozrutnosť, keď nás delí len niekoľko desiatok centimetrov. Cestovateľa napadla skvelá myšlienka. Ja snáď ani nedýcham a on sa načahuje za fotoaparátom. Jasne si uvedomujem, že keď ma nerozhryznú hrochy, tak určite dostanem infarkt.
Ani shoebill ani hrochy narážajúce do nášho stanu neboli fikcia či sen. Všetko sa udialo a my sme to prežili.
Zvukový záznam ako si hroch pochutnáva na tráve:
