Avšak keď vyjdeme na poschodie, máme dojem, že Afrika sa mení na modernú krajinu. Černoška v európskom kostýme s drobnými vrkôčikmi sa ukloní a ukáže smer cesty. Míňame robotníka, ktorý napriek sobotnému večeru sa snaží kladivkom zatĺkať malé bridlice do nového barového posedenia, ktoré je zatiaľ zahalené od podlahy po strop nepriehľadným igelitom. Ešte tri schodíky a už nás víta manažér večera. Nie však vysoký, urastený černoch, ale malý, drobný černoško, ktorý sa usmieva, avšak v pohľade si udržiava vážnosť svojej funkcie.
Dnes nemáme problém s miestami pri bare. Vyberáme si dve najlepšie s výhľadom na kapelu, ktorá ladí nástroje. Sobota večer a okrem nás pri bare sedí už len jedna dvojica, ktorá si pochutnáva na výdobytkoch novej doby, vysmážaných krídelkách s hranolčekmi. K tomu whisky s ľadom pre pána a pohár bieleho vína pre dámu. Tak ako to má byť, ani Afrika za nami v tomto nezaostáva.
Muzikanti doladili a začínajú piesňou Mrs. Jones. Títo sú tu noví, preto je bar poloprázdny, naopak na utorkový jazz si už ľudia zvykli a vždy je plno. Vtedy nie všetci dostanú miesto na sedenie, potom muži v oblekoch postávajú okolo baru a aj malé sedenia vedľa bývajú plne obsadené. Barom sa nesie zafarbený hlas charizmatického černocha, ktorý je dušou už známej skupiny. Atmosféra je na nezaplatenie (a pritom nikto nevyberá vstupné), hlboké tóny sa rozliehajú barom, hostia s pohármi v rukách družne debatujú a v ich hlase sa odráža príjemný pocit z muziky, poklepkávajú si prstami po barovej doske alebo sa pohybujú v rytme hudby. Všetci sa usmievajú a keď zavadia pohľadom o neznámeho, usmejú sa, neodvrátiac pohľad, a povzbudivo zanôtia.
Dnes sme trošku sklamaní, lebo to prázdno nerobí správnu atmosféru. V pozadí sa naďalej ozýva klopkanie kladivka do bridlicového obkladu. Postupne prichádza pár ľudí, niektorí na večeru do priľahlej časti. K baru sa posadili dve dievčatá, ktoré prišla pozdraviť speváčka. Ďalšia trojica si sadla hneď za nás k okrúhlemu stolíku na vysoké stoličky. Muzikanti sa snažia, sú noví a treba zaujať tých, čo prišli, aby nabudúce priviedli priateľov. Každou pesničkou sa im to darí viac a viac. Nálada sa mierne stupňuje zásluhou čiernych hostí, ktorých horná časť tela sa vlní v rytme, pritom debatujú, občas vravu prerušia a pospevujú si s kapelou. Nikomu nevadí, že robotník neprerušil svoju prácu a prach pokryl barový pult. Čašník ho poutiera, položí objednávku a už opäť vnímame len hudbu. Cez prestávku nás príde pozdraviť saxofonista, pýta sa, či sa dobre zabávame.
Je skoro jedenásť a kapela hrá posledné piesne. Ale večer nekončí, prichádzajú ďalší hostia, dvojica si prisadla k baru, miesta je dosť. Objednajú si víno a dvojitý džin s tonikom. Pre nich sa zábava ešte len začína. S ľahkosťou sa zapoja do už dobrej atmosféry. Speváčka oznamuje, že nám zahrajú poslednú pieseň. Muž, ktorý prišiel posledný, s úsmevom nesúhlasí a povzbudzuje ich do ďalšieho hrania. „come on guys" (chlapci poďme). Všetci sa pridávame, muzikanti sa smejú a pridajú ďalšiu pieseň. Po nej ďalšiu a ďalšiu, pretože malé obecenstvo si to vyžaduje. Trojica za nami tancuje. Speváčka zakaždým ohlási „the last song" (posledná pieseň). Keď ju ohlasuje už asi po piaty raz, posledný hosť vyjde s otázkou „second last?" (predposledná?), všetci sa smejeme a nálada je úžasná, taká, aká môže byť len v Afrike.
