Mala som šťastie, moja sestra ho nemala...

Písmo: A- | A+

Ležím v nemocnici, som tretí deň po operácií hlavy, našťastie nezhubného nádoru, ktorý mi zatemňoval mozog. Ale nie všetci majú toľké šťastie. Moja mladšia sestra toto šťastie nemala.

Je tomu šesť rokov, čo mi oznámila, že má niečo v hlave, len také malinké, také nič, no z malého sa stávalo väčšie, zhubnejšie, agresívnejšie.

Moja sestra bola i napriek tejto správe optimistická. Každé ráno sa tešila z nového dňa, mala plány. Ani v jednom momente nepochybovala, že by sa ďalšia liečba nepodarila.

Pamätám sa, ako po treťom zákroku išiel za ňou môj manžel (ja som bola chorá). Priniesol jej pečené kuriatko, domáci šípkový čaj a ona hovorí: „Ten čaj je fantastický.“ A potom tie spýtavé oči a tá obrovská viera: „Dobre to mám, že?“

Dokonca mi povedala, že nikdy v živote sa tak dobre necítila, odložila, vytesnila všetky blbosti z hlavy. Zostalo len to, čo je v našom živote podstatné. Dokonca s otvorenou lebkou (v jednom štádiu) chodila na kolieskových korčuliach, robila dlhé prechádzky. A hlavne potlačila zlé myšlienky. Už bolo len pozitívum.

Jediné, v čom sa nevedela uvoľniť, bola otvorenosť pred cudzím svetom. Túžila žiť normálny život.

Doma a v nemocnici bolo všetko v poriadku, ale život v malej dedinke ju v tom brzdil. Ťažko to súdiť, ľudia boli zvedaví a bolo jasné, že stála pokrývka hlavy, i keď vždy veľmi pekná, niečo skrýva.

Ja dnes chodím po tých istých chodbách, pochmúrnym podzemím na magnetickú rezonanciu, operoval ma ten istý lekár. Dokonca sa pristihnem, že v duchu hovorím: „Katka, je tu aj ten fešák lekár, čo ti robil prvú punkciu.“ Akoby jej príbeh ešte neskončil. Vôbec mi nedochádza, že moja sestra je tri roky pod zemou. Nosím biely turban z obväzu, hlava je vyholená, žily dopichané a podliatina pod ľavým okom. Až sa mi zdá, že mi to  osud musel presne takto nadeliť, aby som si ešte raz naplno prešla tým, čo som vtedy nepochopila, robila zle, bola nevšímavá.

Človek sa môže pokúšať vcítiť do tragédie niekoho iného – niekoho, komu sa utopil blízky v ľadových vodách, niekoho, kto už nemôže urobiť vlastné kroky po zdrvujúcej havárií auta, ale v skutočnosti nevie precítiť tú bolesť, kým sa nestane aj jemu.

Až teraz si naplno uvedomujem závažnosť toho, čo nám osud prihral do cesty pred tromi rokmi. Všetko nanovo ožilo, vynorilo sa z minulosti. Nenápadne, ako ranené zviera, ktoré bolo zahnané a teraz čaká na svoju príležitosť, aby nám ukázalo, že mu bolo ublížené a že aj my žijúci máme na tom podiel viny. Áno, v každom prípade by to bolo skončilo rovnako, rozdiel mohol byť len v tom, či utrpenie nemohlo byť miernejšie. A či čas, ktorý sestra mala, sme jej nemohli urobiť šťastnejším, i keď by sme sa museli obmedziť my. Nemohli sme jej darovať viac? Veď nás ešte čakalo veľa, všetko, jej už zostával len ten konček na hompáľajúcej sa nitke, ktorá sa každým dňom stenčovala.

Neúprosný čas, náš priateľ i nepriateľ, všetko pohltil a bolo to treba pripomenúť. Pripomenúť a hlavne sa zastaviť, popremýšľať a pritom sa tešiť z drobností, ktoré nám život prináša. Zo starnúcej mamy a dcér, ktoré po mojej milovanej sestre zostali.

Skryť Zatvoriť reklamu