Tak isto naša rodina príchodom na africký kontinent pred vyše dvadsiatimi rokmi nutne musela nabehnúť na tamojší spôsob nakupovania. Nákup každého druhu zeleniny či ovocia na trhu nás stál neskutočne veľa času. Čierne tety sa rady porozprávali, zasmiali, samozrejme pod svoju cenu nešli, ak sa im podarilo od kupujúceho vymámiť viac, nič ich to nestálo, ony mali času dosť. Naše malé deti pobehovali okolo a nenápadne nasávali africký štýl života.
Takmer každú nedeľu sme trávili pri mori, na peknej pláži, päťdesiat kilometrov od Lagosu. Kedysi opustené miesto šikovní černoškovia pretvorili na „luxusnú pláž". Vysoké palmy sa nakláňali nad jemným bielym pieskom, kde pod rýchlymi rukami domácich vyrástli palmové prístrešky pre turistov. Pre nás to bolo pohodlie a pre černoškov výhodný biznis. Celý deň popred prístrešky premával obchodný dom. Ponuka záležala od toho, aké kontajnery sa práve vykradli. Raz to boli ďalekohľady, inokedy slnečné okuliare, ponuka sa neopakovala. Avšak najobľúbenejším tovarom boli drevené sošky, batikové látky, pletené koše, tradičné náhrdelníky... Nakupujúci boli tak trošku chytení do pasce, kto by nenakupoval pohodlne rozvalený v ležadle. Tovar nám behal priamo pod nosom, času bolo dosť, zabávali sa kupujúci i predávajúci. Zjednávanie cien sa stalo spoločenskou udalosťou dňa.
Čierne i biele deti šantili okolo, sem tam vbehli do speneného mora a to už mamy utekali za nimi, pretože vlny mohli byť nebezpečné.
Na konci dňa sme sa zvykli s manželom odmeniť. Obaja chlapci vedeli, že na určitý čas je koniec ich šanteniu a pekne sa musia usadiť pod prístreškom, kde budú mimo nebezpečenstva rozbúreného mora a popritom postrážia naše plážové imanie. Chlapci brali svoju úlohu zodpovedne a nahradili rodičov na ležadlách.
Vychádzajúc s manželom z vody sme v diaľke zbadali nášho mladšieho syna ako nám beží vysmiaty v ústrety. V ruke niečo držal a vykrikoval: „Tatino, tatino, pozri, čo som kúpil." Podídeme bližšie a vidíme drevený africký autobus, z ktorého vykúkali hlavy černoškov a dvaja či traja boli nalepení, visiac z dopravného prostriedku tak, ako to bolo v bežnom živote.
„Chcel za to šesťdesiat Naira, ja som to zjednal na dvadsať." chrlil zo seba šťastný.
Skutočná cena bola tak päť Naira. V tom čase aj dvadsať Naira znamenalo pre nás dosť a navyše sme cítili nespravodlivosť, ktorú predávajúci spáchal na osemročnom dieťati.
Majiteľa chodiaceho obchodu s drevenými figúrkami sme zastavili, snažiac sa mu dohovoriť a vysvetliť, čo vlastne urobil. Vrátenie peňazí sme nevideli ako schodné, pretože ak už raz černoškovia držali peniažky v ruke, návrat bol nemožný. Na naše veľké prekvapenie sám vytiahol dve bankovky a podával nám ich so slovami: „Aj ja mám deti a viem to pochopiť."
(Neskôr nám bolo ľúto, že sme nenechali synovi drevený autobus ako spomienku na jeho prvý samostatný nákup. Avšak predavač sa stal jeho dobrým priateľom a jedného dňa si syn od neho kúpil opasok z hadej kože.)
