Aj ja si túto nezvyčajnú pohodu užívam naplno, ale len krátko, pretože opustenú starenku treba dať po dlhej dobe opäť do poriadku. Chlapom sa ujde robota vonku, aj keď dá zabrať, ale odmenou je obklopujúca zeleň, slnko, štebotajúce vtáčiky, farebné kvietky a poletujúci hmyz.
To ja som vo vnútri obklopená spleťou pavučín, z okien v húfoch vypadávajú zdochnuté muchy a ja sa snažím aspoň na krátku chvíľu zútulniť miesto, ktoré už dávno zabudlo, ako voňajú kvety vo váze a ako sa starou kuchyňou nesie vôňa domácej polievky.
Tak to bolo aj tentoraz. Tri dni práce, ale aj pohody v lone prírody a večery pri teplej peci, ktorá vyčarila teplo domova.
Posledný deň sa zastavila suseda, na kus reči raz do roka. Trošku sa posťažovať, „Taká čierna pleseň sa nám začala šíriť v kúte, kúpim savo, hádam to pomôže." Ja som pridala: „Aj my máme nejakú pleseň, ale tá je skôr žltá ako čierna..." Zvedavá suseda chcela vidieť našu pleseň a porovnať so svojou. „Hmmm, čo to môže byť?", dumala. „Až príde Miro po trávu, ukáž mu to." Tak si myslím, no každému to budem ukazovať, pred odchodom ju zoškrabeme a hotovo, nech sa snaží do ďalšej návštevy.
Prišiel Miro, ťažko počuje, tak naňho kričím: „Poď sa pozrieť na pleseň, čo nám zakvitla v izbe." Miro sa zahľadí a povie: „ Je to drevokazná huba." Ešte hodil nejaký odborný názov a dodal: „Tá vám môže rozožrať celú podlahu."
Vedľa stáli staré kachle, pekne podložené kusom plechu. Veď vieme, že sa nekladú priamo na drevenú podlahu. Miro však za tým videl viac. „A tento plech tu načo máte, pod ním podlaha nedýcha." Obhliadka sa skončila, Miro naložil trávu a odišiel.
Navečer sme sa pobalili, ale pred odchodom som nástojila, aby sme tú hubu odstránili a kukli aj pod plech. Hubu sme zoškrabali ľahko, ale pod plechom nás čakalo veľké prekvapenie. Drevená podlaha pod ním už dávno nebola drevená, ale sa premenila na spráchnivené častice. Pozreli sme sa na seba a bez slov sme tušili to, čo si myslí ten druhý. Musíme sa vrátiť a vytrhať celú podlahu!
Chalupári chápu, čo je to mať dom, ktorý sa obýva len sporadicky. Na jednej strane je to pokoj, príjemný aktívny oddych, a na strane druhej nečakané prekvapenia. My sme sa už dočkali niekoľkých.
Istý čas, počas jedného z našich pobytov v zahraničí, sme chalúpku zverili priateľom. Pekne sa o ňu starali, ale ani ich prekvapenie neobišlo. V piatok, ako býva zvykom, sa rozlúčili s rušnou Bratislavou a hor sa do hôr, na samotu. Tentoraz ich však domček nečakal opustený. Vo vnútri bol návštevník, podľa zanechaných stôp asi stolár. Tmavé rámy okien boli koldokola ohlodané a nevynechal ani dvere. Volali na neho, hľadali ho po kútoch, ale nikde nikoho. Až večer, keď sa ukladali do postele, spod perín vybehlo malé zvieratko. Milá tvárička, očká ako trnky, nikto iný, len náš spoluobyvateľ plch. Chudáčisko, podarilo sa mu dostať do izby, ale von to akosi nešlo. Skúšal všetky metódy, až to nakoniec vzdal a uvelebil sa v posteli.
Priľahlý les je plný zveri, ktorú síce málokedy vidíme kvôli jej plachosti. Avšak sú situácie, keď zvieratá prekonajú svoju prirodzenú nesmelosť a zatúžia po ľudských miestach. Tak to bolo aj so sovou, ktorú tuhá zima dohnala k tomu, že vletela do zrejme zle zavretého okna. Podobne ako u plcha, návrat na slobodu bol márny. V strese lietala po chalupe a nechcite vedieť, čo po sebe zanechala. My sme dostali len túto správu: „Do chalupy vletela sova, všetko osr... a zdochla."
Napriek tomu to miesto milujeme a ceníme si každú chvíľu strávenú v tichu a zeleni, aj keď veľakrát musíme bojovať s prirodzenosťami, ktoré sú nerozlučnou súčasťou prírody.
