„A čo vám mám priniesť?“ zašumelo v zlom telefonickom spojení.
Môjmu manželovi, v úlohe bratranca, sa v momente vybavili police v dánskych obchodoch plné vábivých syrov. Toho času aj vo „vyspelejšej“ Nigérii bol tento mliečny produkt vzácnosťou.
Zakričal: „Nič nenos, len plný kufor syrov.“
Okamžite sa začalo s prípravami na očakávanú návštevu. K nášmu kuchárovi Pascalovi, ktorý dovtedy okrem varenia aj upratoval a pral bez pračky, pribudla pomocnica July. Čomu sa on veľmi potešil, pretože jeho parketa bolo varenie a všetko ostatné len odtrpel.
Konečne nastal deň „D“ a na lagoskom letisku pristálo lietadlo s plným kufrom syrov. Tak isto ako v tom čase neexistoval internet, neboli ani striktné opatrenia leteckých spoločností, čo môžete prevážať vo vašej batožine a čo nie. A tak sesternica bez colných prieťahov mohla splniť naše želanie.
Manžel syry starostlivo poukladal do chladničky a určil poradie spotreby. Na každé raňajky sme si s posvätným rituálom na jednom pochutnali. Boli že to hody.
Jedného dňa prišiel manžel namrzený z práce.
„Čo sa stalo?“ pýtam sa.
„Veď ty dobre vieš. Len tak sama zjesť ten najlepší syr.“ vyprskol na mňa.
„Ja, ja...“ jachtala som, bojac sa jeho nezvyčajného hnevu.
„Ráno, keď ste ešte spali, vybral som vzácny Camembert, kúsok odštipol, ale keďže ešte nebol správne dozretý, tak som ho položil hore na chladničku, aby odstál.“
Urazene som sa zatvárila. „Ja? Ja som nič odtiaľ nezobrala.“
„Tak kto potom? Deti na vysokú chladničku nedočiahnu, ....??? Pascal.“ svitlo mu. „Zajtra ráno si ho podám.“
Len čo sa kuchár skoro ráno objavil v kuchynských dverách, manžel naňho zagánil: „Pascal, kde je ten syr, čo bol včera hore na chladničke?“
Pascalovi sa náhle rozžiarila tvár. Víťazoslávne otvoril chladničku a ukázal na tanierik, na ktorom trónilo malé masielko. „Tu! Ja som ho zachránil! Mal už síce bielu pleseň, ale dobre som ho okrájal.“ hrdo hlásil, pyšný sám na seba.
