Je piatok, tak domov zo štúdií, či výhodnejšej práce, ktorú veľké mesto poskytuje. V uličke pred kupé sa natesno obchádzame, každý hľadá svoje miesto. Dokonca prehodíme pár slov, či je treba pre tento vagón miestenku a keďže je takmer všetko voľné, s dvoma dievčatami sa v jednom kupé usadíme. Ja, len občasný cestovateľ, sa pýtam, či majú miestenku, ktorú ja nemám. Dievčatá hovoria, že takto skoro cestuje málo ľudí, tak určite nebude problém s miestom. V podstate som rada, že konverzujeme, je to milé len tak nezáväzne hovoriť o momentálnej situácii, o miestach vo vlaku, o tom, ako to funguje. Teším sa, že v dnešnej pretechnizovanej dobe sa ľudia z dlhej chvíle dokážu takto porozprávať.
Niekto by povedal, že o ničom, ale to nie je pravda. Je to o živote, ktorý beží okolo nás, v ktorom stretávame okrem rodiny a priateľov aj iných, ktorí malou iskričkou obohatia náš život. Možno sa dozvieme niečo nové, zasiahnu nás myšlienky, osudy iných. Cesta vlakom sa mi zdá na to ideálnym miestom.
Krátka debata však náhle utíchla. Dievča vpravo odo mňa vytiahlo tablet, vedľa neho položilo mobil a už ťuká, raz do jedného, potom do druhého. Vzápätí dievča oproti vytiahne fľašu s vodou a mobil v ružovom obale. V tichu počuť len monotónnu hudbu koľají. Pozriem vpravo, potom vľavo a aby som spanilé ticho, ktoré prerušuje len cinkot mobilov, neprerušila, vytiahnem mobil.
Nemo, ako stroje meriame cestu vlakom a životom.
