
Tak vstúpme. Akoby sme sa zrazu ocitli v inom priestore. Prvé, čo ma napadne - pokoj a vyrovnanosť.
Pocta staviteľom. Úcta k bytiu ako takému. Vďačnosť, že tu môžeme byť.
A že nie sme sami. Nikdy a nikde. Aj volanie vtáčích mláďat nás prinúti zaostriť zrak a všimnúť si dve strapaté hniezda v rohoch pod najvyšším oknom ...Ďalej je už len čistá modrá obloha?
Prejdeme do bývalých priestorov kláštora. Večné hľadanie pokoja.
Každý si môže vybrať svoju cestu. Vždy to tak bolo.






