Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Ticho je niekedy najlepšia hudba. Nemyslím absolútne ticho. Myslím ticho krajiny. Schádzajúc údolím riečky Litavy sa ho učím počúvať. Stromy sa prebúdzajú po zime, tichúčko vŕzgavo zívajú nahýbajúc sa k drobnej riečke akoby si chceli ráno umyť tvár. Skláňajú sa časom a terénom pokrútené, zdanlivo ešte bez sily, bez farieb... Len mach ich zohrieval v zime. Ako pomyslenie na jar, ktorá vždy príde.
Každý má chuť niekedy zdupkať. Každý pozná ten pocit. Sú situácie, kedy je to hanbou a sú situácie, kedy sa to vôbec nedá. A sú chvíle, kedy je to hádam najrozumnejšie, čo sa dá spraviť. Možno aj v záujme záchrany vlastného duševného aj fyzického zdravia. Tak konečne vyťahujem z komory bežky, nahrejem si hrubé ponožky a idem. Láka ma vziať Dunča so sebou, ale ešte je pridivoké šteňa, zrejme by sme to spolu nezvládli tak, ako s jeho predchodkyňou. Čiže iba s jedným riadnym pádom... Tak utekám zase z domu, od povinností, od práce a od všetkého, čo láme moje pokojné vody...O čom sa mi nechce písať, ani hovoriť. Niekedy už nestačí dobiť baterky prácou v ateliéri. Ako kedysi. Jednoducho sú v živote veci, ktoré vám z hodiny na hodinu zmenia spôsob života. A celý rytmus dňa. Tak dýcham kus slobody, počúvam iba ako mi sviští sneh pod lyžami. Ide sa ľahúčko, ani nezbadám a už som niečo vyše dve hodiny ďaleko od cesty, kde som odstavila auto. Úplne iná krajina. Stromy akoby mali niekoľko sto rokov a ani stopy po človeku, aj cestička skončila. Ocitám sa na chotári. Srnky , i keď boli v bezpečnej diaľke, spozorneli...
Niekedy aj ja bývam akoby nasmrťunavená. Bolí ma chrbát od práce a z toho asi aj hlava. Tento rok je pre mňa zvlášť ťažký. Niekedy si myslím, že ho neunesiem a padne mi na zem. Niekedy tá kaša udalostí už prekýpa z hrnca. Ráno vstať, opatriť matku, pichnúť jej injekciu, dať lieky, raňajky, vypočuť ju a snažiť sa ju povzbudiť do dňa...Neskôr hor sa do práce, využiť čas, ak sa to dá.... Keď už padám dolu nosom, príde deň, kedy odveziem mamu na pár dní do nemocnice na preliečenie...Deň - dva si zvykám, že ráno skoro vstávať a poletovať nemusím a v noci môžem vypnúť vlastné uši...Nahromadím poslednú energiu a je čas vzlietnuť niekam hore.
Niekedy treba zavrieť na pracovni dvere a ísť sa nadýchnuť. Tak som strávila raňajky pri mape a spravila pomyslený časovo dostupný kruh... Čo ešte nepoznáme, čo sme ešte nevideli...Je toho stále dosť a hrot mojej ceruzky našiel bod Katarínka /www.katarinka.sk/. A tak sme sa tam s dcérou vybrali. Na miesto, kde si človek uvedomí, že každý si môže vybrať svoju cestu sám... Kláštor s kostolom sú na nádhernom mieste, kde sa stali súčasťou okolitej prírody a jej zvukov a tiež ticha...
Nuž, sľuby sa majú plniť... A za dobrú prácu má byť odmena. A je úplne skvelé, ak sa pri tom aj ja môžem priživiť...Tak som pár rokov dozadu sľúbila mojej metalistke, že keď TYPE O NEGATIVE budú na dohodenie kameňom a ona si akože za svoje postoje k svojim študentským povinnostiam zaslúži, tak určite pôjdeme... No, pomlčala som o tom, že by som aj ja na ich koncert veru rada išla, riskujúc pučenicu a s ňou prevesené tenké črevo cez pľúca, ako som to zažila na Masters Of Rock pred dvoma rokmi...
Moja mladšia ratolesť mala vtedy deň ako sa hovorí, čo slovo, to samá perla. Možno vstala ľavou nohou, alebo neviem...Napríklad takéto : Ľudia sú niekedy ako stádo. Ľudia sú otrasní... Pri návšteve Bojnickej ZOO som jej aj musela dať aj za pravdu... Mami, pozri, tá blonďavá krava fakt nevie čítať! Jasné, že som sa nepozrela do ohrady - slovo krava sa určite nevzťahovalo na zviera...Blonďavá krava práve v tom okamihu kŕmila slona napolitánkou a nejaké odrastené dieťa mu strkalo pred chobot čipsy. Skutočne neviem, či slonovi chutilo, keď si to vopchal do papuľky...Takmer pred každým piatym návštevníkom bola tabuľka s prosbou, aby návštevníci zvieratá nekŕmili, lebo ohrozujú ich zdravie... Asi tam boli tie tabuľky zbytočne, alebo ľudia nevedia čítať...
Niekedy je späté s mojou robotou tak trochu cestovanie. Čo mám zobraziť, zvyčajne chcem vidieť na vlastné oči...Je to aj trošku akoby cestovanie v čase. Do takmer zabudnutia,na krásne miesta. Niekedy sa teším, že je Slovensko také malé. Nikam nie je až tak ďaleko, a tak sa oči môžu aj trochu doslova popásť. Napríklad taký kostolík v Lančári. Zasvätený je sv. Michalovi Archanjelovi. Prvý krát sa spomína v roku 1332. Je pôvodne gotický, neskororenesančne prestavaný.Čnie sa dominantne v krajine a stáva sa jej organickou súčasťou. V jeho opevnení sa človek ocitne vo svete ticha, uzatvorený a chránený pred vonkajším svetom. Ponad opevnenie je nádherný výhľad na krajinu. Vraj v interiéri kostola je vzácna baroková výzdoba. Žiaľ, nepodarilo sa mi ju vidieť. Možno niekedy nabudúce ...Sú miesta, kam sa človek rád vráti.
Dnes bol nádherný deň! Zo seminárky som nespravila ani čiarku! Skonštatovala moje večne usmiata staršia ratolesť. Keby bola menšia, zaťapkala by aj ručičkami. Má pravdu, sú niekedy dni, ktoré si dokážeme podľa predstáv spolu perfektne užiť... Vyberieme sa kam chceme, zabudneme na starosti a povinnosti - jednoducho vypneme. Veď žijeme iba raz. A tak sme sa vybrali v sobotu do Hronského Beňadiku...Cestou sa pred nami otvoril kus krásnej krajiny a z dediny trčali dve veže jedného z našich najstarších kláštorov.
Tak vystriem sa konečne ponad prácu a pozriem von oknom. Od toho každodenného kolotoča sa zatúžim dotknúť ešte vyhriatej jesene , ba zatúžim po niečom takom, ako dotknúť sa minulosti. Možno aj svojej...Za tie roky som zistila, aký je dotyk dôležitý...Ako dokáže odblokovať . Ako po ňom padá strnulosť ..Ako si kdesi pod kožou pamätáme jeho okamih. Dreva sa dotýkam každý deň.Vďačne prijímam od neho všetko, čo mi dáva...Kameň je iný...prijíma aj odovzdáva teplo i chlad. Kamenné múry ukrývajú kus histórie obrátenej časom do nenávratna. Pod jeho tlakom sa kamene vracajú k zemi a otvárajú okná nebu..Každý má svoj tvar . Jedinečný, neopakovateľný. Zo zdanlivej šedi sa vynárajú farby zeme. Tak sa ho dotýkam a vymieňam si s ním teplo. Ľudské za to slnečné, ktoré sa oň práve teraz opiera. Tak nabíjam sa jeho pokojom a tichom. Odovzdám ho ďalej svojím dotykom.
Niekedy si myslím, že neviem odpočívať. Keď vojdem do rezbárne, cítim vôňu dreva, ktorá ma vždy posúva kamsi k práci. Niekedy z tej vône zatúžim po lese. Po vôni lístia, farbách a hudbe. Po jeho šatách v každom ročnom období. Jeseň iba začala. Tak vyberiem sa nadýchnuť novej sily. Vyberiem sa za tým, ešte stále zeleným, tichom...Všetko sa zrazu zmení, čas plynie pomaly, myšlienky akoby sa v hlave upratali ....Všetko nepodstatné sa stráca v nenávratne. Akoby sa rozjasnilo.
Povím vám čil jennu viprávku, povedala večer babka. O minárovej cére, sťeťe? Ale buďeťe sa báť, je strašiďelná..Keď som bola ďíťa a stará maťi mi hu viprávali, též som sa bála... Nuž, aj teraz je už vlastne noc - temná, plná tajomstiev a z tmy a spoza každého kríčka na nás možno všeličo číha...tak si tú rozprávku pripomeňme. Kľudne by mohla byť námetom pre horor -napätie, krv, temná atmosféra pivnice a nočnej hory....A veľmi sporný šťastný koniec...
Niekto by aj neveril, že rozprávky boli určené pôvodne pre dospelých...Rozprávali si ich ľudia pri určitej špecifickej príležitosti alebo pri pracovnej činnosti...Ako sa časom tieto rozprávačské príležitosti redukovali, rozprávky sa začali prispôsobovať deťom. Mala som kedysi to šťastie počuť naživo ľudových rozprávačov ešte v ich prirodzenom prostredí...Tu je jasný dôkaz, že rozprávky boli pre dospelých . Úryvok je z fantastickej rozprávky o mladej čarodejnici Šanne.Je to cenná klasická rozprávka z nie publikovaného prameňa, ale zo živého terénu /r. 1989/.Rozprávačka z nitrianskeho regiónu mala v tom čase 82 rokov. Text je prepísaný z autentickej nahrávky :
V Nitre sprístupnili vďaka Archeologickému ústavu SAV ,Nitrianskemu biskupstvu a mestu Nitra kazematy čiže podzemné chodby juhovýchodného bastiónu hradu ,kde možno vidieť zakonzervovaný val z obdobia Veľkej Moravy a Vazilovu vežu s expozíciou približujúcou dejiny Nitrianskeho hradu od najstarších čias po stredovek. Konečne hrad trošku ožíva a turisti majú viac možností spoznávať jeho dejiny ...
Tesne popoludní sme sa ocitli v Čachticiach. Prezreli sme si Múzeum v miestnom kaštieli - reálie Čachtíc a okolia od praveku po súčasnosť, samozrejme nevynechajúc osobu krvilačnej a tajomnej Alžbety Báthoryčky. Potom sme sa občerstvili v miestnej pizzerii vyzdobenej dielkami zobrazujúcimi Alžbetu a jej neslávne pôsobenie v regióne...V danom interiéri to nebolo celkom štýlové, ale ocenili sme snahu, dobré jedlo a čisté toalety... Potom sme sa vybrali na hrad obdivujúc rozkvitnutú jarnú prírodu...
Ja a moja staršia ratolesť máme takmer naraz narodeniny.Máme veľa spoločných záujmov a tak sme sa rozhodli, že si na narodeniny dáme výlet. Samozrejme, že mladšiu ratolesť by sme doma nenechali...Tá tiež zajasala a vyhradila si fotografovanie.V sobotu ráno som dievčatám ponúkla možnosti nášho výletovania. Rozhodli sa pre Beckov, Čachtice a malú zastávku pri mohyle náčelníka z mladšej doby bronzovej v Očkove. Tak sme sa vybrali za úlomkami našej histórie do Matúšovho kráľovstva.
