Vedie k nemu nenápadná cestička mierne stúpajúca do kopca. Ako stúpame, kostolík sa pred nami vynára v celej svojej jednoduchosti, kráse a sile. Najviac ma dojíma jeho ľudský rozmer. Je ho síce vidieť na siluete za dobrého počasia už zďaleka, ale nie je skutočne rozmermi veľký. Je veľký niečím úplne iným. Je akoby bytosťou s veľkým srdcom a dušou. Veľký múdrosťou svojho tisícročia. Vždy, keď sa od Bratislavy blížim k Nitre , nezabudnem sa pozrieť, či ho vidno... Keď mám cestu okolo, idem si za ním vždy "vykrútiť krk". Pohľad na neho ma vždy vie potešiť. Za skutočne sviatočnú chvíľu považujem, keď si nájdem trochu času a vyjdem k nemu potešiť sa jeho absolútnou blízkosťou. Uvedomujem si, že je to náš klenot. Zaslúžil by si určite viac pozornosti. Aj začiatok prístupovej cesty k nemu. Ale to už je iná téma. I keď vážna. Ale som rada, že kostolík spoň "drží pokope", že ešte stále je.
