Riečka neúnavne nasycuje brehy vodou. Kráča sa po nich ako po oblakoch. Nebo je zrazu na zemi a pláva aj v rieke. Čas sa tu zdanlivo neuberá nikam, len my sa niekam strácame v čase. Chvíľu nejestvuje nič , čo je za nami, akoby sme prišli sem "odnikiaľ". A bez spomienok.
Kúsok krajiny v podhradí pre život. Dnes akoby dedina duchov. Stopy diela človeka v súlade s prírodou. Niekto vedel vybrať miesto pre pokoru a rozjímanie. Pre narodenie aj smrť.
Klasicistická architektúra svojimi múrmi ešte odoláva zubom času. Neodolala však tým, ktorí pokoru a úctu nepoznajú. Smutné, zvláštne ticho na tomto mieste...
Ťarcha smútku nakláňa asi aj posledný z pomníkov. Pravdepodobne máme pod nohami aj menší cintorín.
Polozrútené obydlie má určite svoj príbeh a nestálo tu opustené... Tu nevedomosť napomáha fantázii ... Dedina ožíva, počuť hlasy, kroky, zvuky sprevádzajúce každodennú činnosť... Chvíľu. Len v mojej hlave. Neviem, čo prichádza s nocou. Hádam tajomný svit odrážajúci sa zo starých omietok, tiene, spev nočných vtákov a hudba riečky a stromov..
Aj vo dne , keď postojíš, počuješ, ako stromy o seba vo vetre udierajú...Vŕzgajú a klopkajú do ticha.
Z temného skladiska vyhĺbeného do svahu sa radšej pohneme za svetlom.
Jedinou vyšliapanou cestou pred nami...
Vedie ku hradu Čabraď. Kedysi rozľahlý, mohutný ... Ešte sa díva očami okien do krajiny. Vidí, kto prichádza a odchádza. Ešte stále vidí, ako sa prechádza storočiami...
Teraz stráži vlastné ticho.
