Na hrade sme pobudli takmer do večera.Snažili sme sa vryť si do pamäte, čo tu z neho zostalo. Žiaľ, hrad sa rozpadáva - každým rokom jeho torzo príde o ďaľšie múry...Po ceste domov sme sa zastavili pozrieť mohylu náčelníka z doby bronzovej, ktorá sa nachádza v Očkove. Je to pamiatka svojím významom presahujúca rámec Slovenska...Žiaľ je v zaplakania hodnom stave. Nemohli sme to zachytiť fotoaparátom, lebo sa nám batéria vybila a nevzali sme si náhradnú :-(((. Pani, ktorá bývala v domci pri mohyle a otvárala návštevníkom a vyberala vstupné ,už dávno zomrela. A tak sme sa k mohyle dostali dierou v zhrdzavenom a dotrhanom plote. Stavba ,chrániaca mohylu, je takmer v dezolátnom stave. Prístupový terén je neupravený. Obradné nádoby z mohyly sú vystavené vo zvyškoch hostinca asi zo 17. storočia . Je to taká malá miestnosť /bývalá jedáleň/so zamrežovanými presklenými dverami a oknom. tadiaľ sa dajú nádoby vidieť. Ostatné miestnosti tejto tzv. krvavej krčmy sú zavalené hlinou. Výborná je myšlienka uchovania pamiatok "in situ" , ale takto by to určite nemalo vyzerať. Ale to by už bola iná téma...Dierou v plote sme sa vrátili k autu a vybrali sa na cestu domov...
Z expozície Múzea v Čachticiach - obyvateľka kaštieľa Alžbeta.
Závet Alžbety Báthoryčky.
Čachtické jaskyne sú vraj prekrásne...
Z histórie nášho spisovného jazyka...
Takto sa pred nami vynoril hrad z bieleho kameňa...
V tejto "diere" sa tuším návštevníci fotografujú najradšej.
Zvyšky rozpadávajúceho sa hradu sú do neba volajúce...o záchranu...
Takýto bol asi aj výhľad z hradných strielní...
Predstavujeme si,ako to tu mohlo kedysi vyzerať ...
Oblúk zázračne drží. Zatiaľ.
Roztrúsené zvyšky hradu.Koľko je tu toho rozsypaného a zasypaného...
Biely kameň a život na ňom.
Zasypaná chodba.
Dievčatám sa tu veľmi páčilo :-))))
Pohľad do kaplnky skoro kdesi spod zeme...
Okno alebo dvere?
Blíži sa malá jarná búrka, je čas opustiť tieto tajomné ruiny.
Dolná brána a cestička v krajine. Prechádzka po nej bola tiež nádherným zážitkom.
