Keď malá chodila do jaslí posledný rok, dostala "slintavku".Obecný lekár určil diagnózu - slabý zápal nosohltanu...Mne sa to nepozdávalo - videla som, že je to niečo horšie, tak som usúdila,že bude najlepšie ísť do Bratislavy k lekárovi v mojom trvalom bydlisku. Povedala som to Rasťovi.
"Neznášam jazdiť autom po Bratislave! To tam mám ísť? Veď náš doktor povedal, že to nič nie je.."
Vedela som, že tu oporu žiadnu nenájdem...A vedela som aj to, že som "zlá vodička" - takmer bez praxe. Ale tiež som vedela, že jednoducho musím ísť...Naložila som malú do auta a išli sme. Oči som mala nalepené na prednom skle, celá som bola stŕpnutá ,ale prišla som k lekárovi v Petržalke, ten ma ihneď poslal na Kramáre na infekčné oddelenie a pripravil ma na to,že tam malá zostane ležať. Došla som aj na tie Kramáre. Horšie bolo, že na parkovisku boli voľné miesta už len také, kam bolo problémom sa strčiť...Nabrala som odvahu a oslovila som cudzieho človeka ,aby mi pomohol zaparkovať auto. Pomohol. Potom som vzala malú na ruky a niesla som ju ešte riadny kus cesty...Bola mi ťažká, a tak som sa vtedy určite zmenšila o pár centi. V nemocnici si ju nechali a lekár mi odporučil, aby som jej tam každý deň nosila nejakú mixovanú stravu, ktorú ľúbi, lebo mi inak nezaručuje, či nemocničnú zje. Ráno som musela nastúpiť do práce.S mamou som sa dohodla, že sa budeme striedať v nosení kašičiek a pudingov do nemocnice. Ochorela aj druhá dcéra. Tak som tam mala obidve. Ja som sa im ukazovať nemohla, aby sa im vraj kútiky úst nerozrtrhli, keby začali mraučať, chúďatká...Až neskôr sme sa mohli vidieť. Menšia ma privítala: "Maminka, ja som si myslela, že si nám umrela, keď si sa tak dlho neukázala!" Rozplakala som sa. Ale som aj bola šťastná, že už sa majú lepšie a môžu rozprávať,aj jesť. Bol nechutný sychravý november a bola už tma ,keď som sa vybrala domov. Nešla som po diaľnici - poznám kratšiu cestu. Zrazu som pocítila, že ma auto neposlúcha. Našťastie som išla od strachu pomaly. Do čerta - asi mám defekt! Zastavila som. Mala som pravdu. Nezostáva mi nič iné ako vymeniť koleso. Mali sme škodovku 105 -ku, rezerva bola pripevnená niekde na podvozku. Podarilo sa mi vybrať ju , našla som všetko potrebné, a keď už som mala nahodenú tú rezervu, zastavilo pri mne auto. Vystúpil chlap a spýtal sa, či nepotrebujem pomôcť. Dosť som sa bála, bola tma, autá takmer nechodili. Radšej som mu povedala ,že ďakujem, nie, netreba. A vydýchla som si, keď ufujazdil. Začalo pršať. Aj keď mám sily dosť ,nevládala som pichnuté koleso dať na miesto tej rezervy. Otvorila som kufor - tam mal Rasťo plno vecí, ktoré ešte nevyložil. Tak som dala koleso pred zadné sedadlá. Aj keď špinavé...Aj ja som bola mokrá a špinavá. A unavená...Domov som prišla v noci. Ráno sme išli do práce autom, lebo mňa zase čakala popoludňajšia cesta...Rasťo otvoril zadné dvere auta:
"A to špinavé koleso si nemohla dať, kam patrí? Pozri, sedačky sú celé uchňápané! No ,typický babský rozum!"
Hlavne, že ty máš rozum! Pomyslela som si. A napadlo ma, že bohvie ,kde má Rasťo srdce. Asi by to chcelo hodinu anatómie...
